Počas pandémie koronavírusu som bola a budem egoistka

Od marca počúvam zo všetkých strán, ako mi ďakujú, že som zodpovedná a nie som egoistka, lebo nosím rúško, a tak chránim hlavne ostatných a potom aj seba. Tak ja sa teda priznám verejne, u mňa je to opačne. Som egoistka  a aj budem, pretože v prvom rade myslím na seba a svoju rodinu.

Takže budem naozaj úprimná…

Priznávam sa, nie, nenosím rúško pre to, aby som nenakazila ostatných, prípadne nešírila vírus, ktorý ma chvalabohu zatiaľ obišiel. Keď si ho dávam, v prvom rade myslím na seba a svojho manžela.

Viem, rúško ma pred nákazou neochrániť, ale nosím ho aj tak, bez odporúčaní kohokoľvek, jednoducho pre dobrý pocit. Nejako sa pod ním cítim bezpečnejšie. Jednoducho mám lepší pocit. Dokonca ani testovať sa nedám pre to, aby som chránila ostatných, ale aby som najmä ja vedela, či som alebo nie som nakazená a podľa toho sa zariadila. Zachránila samú seba a moju rodinu.

Já, jenom já

Takže podľa novodobého vnímania nosenia rúšok som vlastne egoistka, lebo ho nosím len kvôli sebe, aj keď viem, že ma na 100% neochráni. Jednoducho mám lepší pocit, cítim sa bezpečnejšie a v tomto „novom módnom trende“ mienim pokračovať aj vtedy, keď vlády povinnosť nosiť rúška zrušia. Aspoň sa nemusím maľovať.

Podľa novodobej myšlienky som vlastne s rúškom na tvári nebola egoistka jediný raz. Keď som počas zimnej olympiády vo Vancouvri 2010 šialene ochorela na zápal priedušiek. Pracovala som v športovej redakcii, ktorej riaditeľ v centrále nechal tak málo ľudí, že boli aj takí, ktorí pre vyčerpanosť až zvracali na toalete. Mesačné výkazy práce sme vtedy odovzdali s aj viac ako 300 hodinami a na riaditeľstve ich potom potajomky upravovali podľa zákona.

Vyčerpaný organizmus ma potrestal 40 stupňovými horúčkami a takmer úplným  „blackoutom“. Chcela som ostať doma tak, ako som to robila vždy už aj pri „soplíku“ dlhé roky, keď som nechcela nakaziť kolegov. Vždy som totiž patrila medzi tie výnimky, ktoré verejne ukázali prstom na kolegu, ktorý chodil do práce chorý. Vždy som bola zásadne proti tomu egoizmu a ťukala všetkým na čelo, ktorí ešte chorého kolegu ľutovali.

Chránila som kolegov

Olympiáda však bola iná, kolegovia ma doslova uprosili, aby som do práce chodila, inak by nemal kto pre oslabené personálne zázemia reláciu, za ktorú som bola zodpovedná, vyrobiť.  A ak by ju aj presunuli na iného, ten by prišiel aj o 2-3 hodiny spánku na stoličke v redakcii.

Takže práve vtedy som si nasadila to rúško a prechodila niečo, čo by som už dnes nikdy neurobila. Ako spravodajca osobne poznám príbehy ľudí, ktorí po naozaj oveľa menších prechodených stavoch aj chrípky, skončili s transplantovaným srdcom. Nikdy nezabudnem na ten horúci dych, ktorý mi spod rúška doslova vysúšal až vypaľoval oči.  

Moje prvé rúško

Prvé rúško a rukavice som si na seba ako zdravá nasadila počas povodne v bratislavskom Devíne v roku 2013, keď ma tam vyslala redakcia. Spomenula som si totiž na povodne v nešťastných Jarovniciach v roku 1998, kde som pracovala priamo v teréne viac ako týždeň po kolená v bahne a bez očkovania proti žltačke (hygienici nemali zásoby). Spoločne s vojakmi aj políciou sme hľadali aj nezvestných ľudí, ktorých zobrala voda. Na ten zápach celej doliny, aj uhynutých hospodárskych zvierat pod nánosmi bahna, nikdy nezabudnem.

Odvtedy sú už bežnou súčasťou mojej domácnosti rúška, rukavice aj dezinfekcia. Poznám totiž ten pocit, keď zúfalo chýbajú. Takže do Devína v roku 2013 som už išla pracovať pripravená.

A dnes, vďaka koronavírusu, už aj respirátor triedy 2 a 3. Dvojky, chirurgické rúška aj dezinfekciu dnes už v Prahe kúpite minimálne dva týždne bez problémov.

Respirátor 3 si nasadím a naň aj chirurgické rúško hneď pri prvom možnom odlete do Nórska za dcérou a malinkou vnučkou. Neskutočne mi chýbajú…

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu, aj dve)