Pracovnú povinnosť a obmedzenie práv a slobôd treba uložiť našim politikom, nie zdravotníkom

Najnovší výkrik ministra hospodárstva, ďalšieho z vládnych dobrodruhov, ktorý sa v súčasnej vláde chaosu a vzájomného osočovania aspoň chvíľami javil ako ten súdnejší a konštruktívnejší, ma zdvihol zo stoličky. Richard Sulík svojim autokratickým návrhom pribil jeden z posledných klincov na rakvu svojej vlády. U mňa určite.

Nielenže urazil slovenských zdravotníkov, ale potvrdil, že toto nízko profesionálne a osobnostne nevyzreté koaličné zloženie načisto premrhalo všetky šance stať sa skutočne dobrou vládou a zabilo u mnohých všetky nádeje na možný príchod dlhoočakávanej zmeny.

Nie som zdravotník, ale celý život som rodinným príslušníkom zdravotníka a preto viem, v akom stave sa naše zdravotníctvo už roky skutočne nachádza. Viem, ako prevažná väčšina zdravotníkov ku svojej misii, alebo jednoduchšie povedané k práci, pristupuje. Viem, že pracovníci tohto rezortu majú jedny z najhorších podmienok na výkon svojej práce. A tiež viem, ako neadekvátne sú za svoju prácu ohodnotení. Ich práca totiž nepovoľuje pochybenia. Oni nepokrčia papier, keď sa pomýlia, ani nepresunú stretnutie, keď im to nevyhovuje. Im sa o prácu starajú nevyspytateľní pacienti, o program dňa jeho nepredvídateľné udalosti a na ich svedomitej práci a zodpovednosti často závisia životy ľudí.

Sulík chce vo svojom novom návrhu nariadiť novelu zákona, ktorá by politikom umožnila ukladať zdravotníkom pracovnú povinnosť aj mimo núdzového stavu. Chce teda zdravotníkom z pozície politika nariaďovať, ako majú fungovať, aby boli vždy k dispozícii, aby bol chod nemocníc zachovaný, a aby lekári a sestry nešli vo veľkom na dovolenky. Zrejme si nevšimol, že aj napriek niekoľkoročným otrasným podmienkam, nevydareným zdravotníckym reformám, finančným suchotám, rozkrádaniu a personálnemu poddimenzovaniu si zdravotníci dokážu toto všetko sami zabezpečiť aj bez neodborných vládnych príkazov? On si nevšimol, čo zdravotníci dokázali počas pandémie, ktorej sa napriek chaosu v ich vláde, nejasnej komunikácii a nebezpečnej situácii postavili tak statočne a profesionálne, ako by to nikdy v živote žiadny z nich nedokázal ani premyslieť, nie to ešte vykonať?

On si nevšimol, že zdravotníci v ohrození vlastných životov a v plnom nasadení robili čo mohli, aby na rozdiel od politikov situáciu zvládli a pomohli ľuďom? Že mnohí v najkritickejšom období niekoľko dní v nemocniciach nespali, alebo na striedačku pospávali vo voľných minútach na voľných lôžkach? Že na dovolenku ani nepomysleli, aj preto, že jednoducho vedeli, že teraz nie je na to čas? Nie, on si to nevšimol. Nemal kedy, lebo sa mesiace hádal s premiérom.

Tak by som mu rada pripomenula, že zdravotníci aj bez neho vedia, a neustále nám to dokazujú, že z boja sa neuteká, že na bojisku sa neukazuje prstom na druhého, že keď ide o ľudské zdravie, tak nie je priestor na riešenie si svojich mindrákov, možno z detstva. Im žiadny Sulík nemusí hovoriť, kedy majú byť v plnom nasadení, čo majú robiť a kedy môžu ísť na dovolenku. Im na rozdiel od politikov na to netreba ani núdzový stav. Keď si totiž človek robí svoju robotu poriadne a zodpovedne, tak mu nemusí žiadny vládny úradník prikazovať ako má fungovať.

Im tam hore všetkým do jedného uniká, že dobrým a kvalitným politikom sa človek nestane len tým, že je v politike. Ani vtedy, ak je tam veľa rokov. Tak isto ako sa človek nestane dobrým plavcom len preto, že má dom pri jazere.

Ani táto vláda neurobila vôbec nič pre slovenské zdravotníctvo, ktoré je desiatky rokov zanedbávané. Minula 600 miliónov eur na hračkárske antigénové testy, za ktoré radšej mohla postaviť kvalitné nemocnice. Nik z nich neprizná, že zanedbali prevenciu a prípravu nemocníc na druhú vlnu pandémie a aj tu ďalšiu. Nepriznajú si ani to, že to jednoducho celé nezvládli. Neurobili a ani nerobia nič preto, aby zdravotníctvo pozdvihli aspoň tak, aby mladí  rovno zo školy neutekali za hranice a znechutení zdravotníci prestali dávať výpovede. Radšej budú bezdôvodne predlžovať núdzový stav, lebo to je jediný spôsob, akým nás ešte vedia držať pod kontrolou. V čase núdzového stavu nám totiž určujú oni, čo môžeme a čo nie. Môžu nám obmedziť základné práva a slobody, slobodne rozširovať informácie, pohybovať sa, či dokonca nám uložiť pracovanú povinnosť.

Cítim sa dotknutá za všetkých lekárov, sestry aj záchranárov, ktorí toto museli počuť z úst ministra, ktorý si aj napriek tomu, že tu bol potrebný, predĺžil služobnú cestu v Dubaji, aby aspoň na čas vypol, kým oni tu padali na hubu z vyčerpania. A celý čas vedeli, že oni sa tam aj tak nikdy nedostanú, lebo teraz na to nie je čas a neskôr na to nebudú peniaze.

Pandémiu sme doteraz zvládli len a len vďaka našim zdravotníkom a vedcom, ktorí to aj bez nariadení dokázali v rámci svojich možností rozvážneho manažmentu, systematicky, efektívne aj kapacitne. To, čo zlyhalo na celej čiare, boli práve naši neskúsení politici, ich mylné a zatiaľ beztrestné rozhodnutia, prešľapy a trápne detinské roztržky. Pandémia nám ukázala, že dokážeme fungovať aj bez „odborného“ politického vedenia. A že pracovnú povinnosť a obmedzenie práv a slobôd treba uložiť hlavne našim politikom, nie zdravotníkom.  

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)