Prekliaty Klub 27
Klub 27. To bolo prvé, čo mi napadlo, keď ma zastihla správa o smrti našej mladej a talentovanej slovenskej herečky, členky súboru SND, Moniky Potokárovej. Umrela v pondelok 25.11. presne vo veku 27 rokov. Siahla si na život, tak ako väčšina z klubu slávnych, extrémne talentovaných a z tohto sveta predčasne odídených mladých ľudí.
Aj mňa to zasiahlo, aj ja som kládla otázky, na ktoré nikdy nedostanem odpoveď. Napriek tomu, že som hľadala a asi budem celý život hľadať.
Pre tých, ktorí ešte náhodou o Klube 27 nepočuli, ide o tzv. skupinu hudobných celebrít, ktoré spája smrť vo veku 27 rokov. Medzi najznámejších členov tohto “prekliateho” klubu patria Jim Morrison, Jimi Hendrix, Kurt Cobain, Brian Jones, Janis Joplin či Amy Winehouse. A ďalších približne 40 menej známych hudobníkov, ktorých mená a príčiny smrti uvádza napríklad aj Wikipédia. I keď sa o Klube 27 hovorí prevažne v súvislosti s hudobníkmi, svojich členov má aj z iných umeleckých oblastí.
Už viac rokov sa zamýšľam nad tým, či to má nejakú súvislosť. Či je smrť toľkých mladých a šikovných ľudí presne v tomto veku, len čistá zhoda náhody, alebo má toto číslo nejakú magickú moc. Veď ľudia umierajú denne, z rôznych príčin a v rôznom veku. Ale z Klubu 27 sa za dlhé desaťročia stal priam kultúrny fenomén a to zrejme až taká náhoda nebude. Aspoň si to myslím.
Študovala som mnohé vyjadrenia psychológov a numerológov, znížila som sa aj na prehľad konšpiračných teórií k tejto téme, ale žiadne z nich mi nedávajú uspokojivú odpoveď v zmysle tejto mystickej symboliky.
Všetky úvahy psychológov poukazujú na (často skrytý) psychický problém týchto ľudí, komplikované detstvo, veľké umelecké nadanie, nezvládnutú slávu a s tým spojený nezdravý a divoký životný štýl (drogy, lieky, alkohol..) a tiež zvýšenú citlivosť, až precitlivenosť a empatiu, ktorú majú kreatívni ľudia vyvinutú omnoho výraznejšie. Vek pred 30-kou je podľa psychológov najkritickejším obdobím rozvoja dospelého človeka.
Numerológovia zas poukazujú na to, že čísla majú svoj špecifický význam a vytvárajú vibrácie, ktoré nás chtiac či nechtiac ovplyvňujú. Číslo 27 vo všeobecnosti predstavuje niečo utajené a neobjavené. Číslo 9 (ako súčet číslic 2 a 7) symbolizuje naplnenie a ukončenie rôznych životných cyklov a období, pri ktorých vraj ľudia vo zvýšenej miere pociťujú úzkosť a vnútorný nepokoj.
Konšpiračné teórie hovoria o zmluve s diablom, pri ktorej títo umelci výmenou za svoj talent a slávu odovzdali vládcovi pekla svoju dušu vo veku 27 rokov.
Všetky teórie sú čiastočne pravdivé, niektoré zaujímavé a niektoré úplne pritiahnuté za vlasy. Podľa toho, aký má človek životonázor, skúsenosti, v čo verí, a čo zatracuje. Niekto v tom vidí znamenie, niekto sa na tom baví a pre niekoho je to moderný mediálny mýtus. Presne tak, ako rozdielne vnímame a prežívame svoje životy.
Niekomu sa rúca svet pri rozchode s partnerom, niekto má silu bojovať aj po prežití obrovských tragédií. Neexistuje univerzálny kľúč ani návod na život. A preto sa ani nikdy nezhodneme na tom, či je pre umelcov vek 27 kritický, ani sa nikdy nedozvieme, čo vedie mladých ľudí k sebadeštrukcii.
Pravý dôvod nám žiaľ už nikto z nich nepovie. Spoločného menovateľa tu nenájdeme. Je ním len totálna bezmocnosť a obrovské zúfalstvo, ktoré ich aj navzdory zdanlivo šťastnému a úspešnému životu k takémuto činu doženie. Čiastočne si to dokáže predstaviť len citlivá a empatická duša, ktorá si niečím podobným v živote prešla.
Hovorí sa, že každému je naložené toľko, koľko unesie. Tak prečo je niekomu naložené to, čo neunesie? Alebo to unesie, len o tom nevie? Ťažko povedať. Človek by mal vraj vždy bojovať a snažiť sa “všetko prekonať”. Veď zas prídu aj lepšie časy, nie? Ale čo ak je práve odchod z tohto sveta vykúpením? To vie v danej chvíli a v intímnej samote len človek sám. A podľa toho sa rozhodne.
Myslím si, že hlboká depresia dostáva človeka do sfér, kde je silno napojený na onen svet, ktorého existenciu my na tomto svete nikdy nepotvrdíme, ale ani nevyvrátime. Nikdy sme tam neboli. A preto sa môžeme len domnievať. Môžeme veriť, môžeme dúfať a môžeme sa aj pohoršovať či odcudzovať. No mali by sme takéto rozhodnutie každého človeka napriek zármutku akceptovať a rešpektovať. Ľudský mozog je spolu s ľudským telom dokonalá chemická továreň, nami stále nie úplne prebádaná, asi tak ako vesmír.
Niečo sme zaznamenali, niečo sme odpozorovali, niečo neustále objavujeme, ale dokopy nevieme nič. A možno je to aj dobre. Zrejme by sme to ešte možno neuniesli. Veď nakoniec raz, keď príde ten správny čas, sa to dozvie každý jeden z nás.