Prestávam mať rada ľudí

Poprosila som kamarátov, aby mi prestali posielať správy vždy, keď niečo premiér alebo iný minister preženie na tlačovke či sociálnych sieťach. Všetko, čo príčetných zdvihne zo stoličky. Že si to pozriem, keď budem mať chuť, ak vôbec budem mať chuť či inú potrebu. Vlastne som prestala sledovať akékoľvek Covid správy. Mám toho už dosť, stačilo. Po výsledkoch krvi mi to odporučila aj lekárka.  

Posledné týždne som sa začala cítiť naozaj zle. Z médií aj sietí ma od jari bombarduje toľko negatívnej energie, že som už posledné noci nevedela zaspať. Po celom dni aj noci na nete som po druhej hodine išla do postele ako zbitý pes a z vyčerpania a napätia nevedela zaspať. Často som vstala úplne stuhnutá. Po pár hodinách prehadzovania sa si ráno zaliala kávu (prvú z ďalších 7 za deň) v stave, akoby som „prežúrovala“ celú noc.

Ťažoba najmä z komunikácie až zavádzania politikmi, ale aj povrchnosti niektorých médií na mňa padala z každej strany home officu.  Vyčerpanosť najmä zo zloby šíriacej sa internetom bola obrovská, až ma akoby bolela vlastná koža. Keď som sa jej dotkla, mala som pocit, že pod ňou plávajú miesto krvi iba toxíny.

Mesiace som mala pocit, že musím byť o všetkom informovaná, vedieť každé číslo pozitívnych, ovládať fakty aj dáta a všetko overovať a spracovať. Na každé klamstvo upozorniť. Snažila som sa pochopiť „celý svet“ a verila, že popletení sa spamätajú. Čítala som komentáre na sieťach s nádejou, že si ľudia uvedomia ako zvlčeli. Čím som viac čítala, tým viac písala s nádejou, že zachránim svet. … Bolo mi horšie a horšie.  „Prestávam mať rada ľudí,“ povedali mi nezávisle od seba kamarátky, ktoré sa cítia podobne. Tú beznádej až bezmocnosť po lepšom Slovensku.  Až zlovestnú komunikáciu medzi ľuďmi, ktorá zasiahla krajinu horšie ako Covid. Veď to už nestíhajú uchopiť ani psychológovia, čo sa to s ľuďmi stalo.   

Je to už týždeň čo som si povedala dosť. Vypla takmer všetko a každého.  Povypínala najmä ľudí, ktorých osobne nepoznám, aj tých, ktorých za posledné mesiace nespoznávam.

Učím sa chrániť samú seba. Denne sa snažím napísať aspoň jeden článok, pri ktorom zabúdam na všetko z roku 2020. Radšej píšem o niečom zaujímavom, príjemnom, najlepšie na základe prežitého z miest, kde sa človek bežne nedostane. Pomáha mi to zabúdať na všetko zlé aj zlých. S priateľmi sme začali plánovať dovolenky, mnohí aj sťahovanie a tešíme sa na budúcnosť.

Wifi aj mobil vypínam po dvadsiatej hodine, učím sa opäť sústrediť sa na knihy či televízor. Spať už chodím oveľa skôr a posledné noci sa mi už dokonca podarilo zaspať okamžite.  Zakázali sme si aj nadávanie v posteli do ticha aj tmy: „Bože to je ale ******!“. Aj citácie: „To čo zasa trepal, že….!“ Jednoducho, zakázali sme mu-im vstup do našej spálne. Lebo žijeme len tak, ako si to zariadime. Ako dovolíme a komu dovolíme ovplyvňovať náš život. No čo už, učíme sa celý život.

Po takmer týždni som si v nedeľu zapla politické diskusie. A viete čo som zistila? Že som vôbec o nič neprišla!  Tí istí a to isté dokola. Žiadna nová téma, žiadne riešenia. Opäť nič o projektoch financovaných z európskeho Fondu obnovy a odolnosti. 

Ale už som sa nerozčuľovala, dokonca sa už ani nesmiala. Ani nevypisovala na sieťach. Užívala som si nedeľu a vrátila sa k Agentovi 007. Asi si ich pozriem všetkých. Aj tak som nevidela všetky časti kultového filmu dokonalého gentlemana, krásnych žien a luxusu. Veď človek už naozaj nevie, kedy to bude posledný raz. Kedy zasa nejaká masa ľudí bude tvrdiť, že je to sexista a filmy zakážu, alebo agenta-gentlemana budú musieť  vymeniť za agentku-gentlemanicu a už to pre mňa jednoducho nebude ono. Lebo dnes už naozaj nikto nič negarantuje. Takže nie, už naozaj stačilo. Covidu aj ich, zmätených, pomýlených aj negatívnych. Určite však nie pravých gentlemanov. Aj keď to tak už vyzerá, že nevymreli už iba vo filmoch (dobre, ešte Sulík to ako tak dáva s gráciou. Agent 007 má však ešte aj hrdosť…).

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)