Pri transplantácii srdca im najmodernejší prístroj nechýba. Paradoxne nemajú to základné

„Práve dnes sme transplantovali srdce. Náš odberný tím pre orgán odchádza autom o pol piatej ráno do Martina,“ povedal prednosta Kardiochirurgickej kliniky LF UK a NÚSCH doc. MUDr. Michal Hulman, PhD. To, že ich českí kolegovia z pražského IKEMu začiatkom februára po prvý raz v histórii využili pri transplantácii srdca metódu tzv. prevozu bijúceho srdca medzi dvoma štátmi, registroval. V Česku nový orgán zachránil život päťročného dievčatka, ktorému transplantovali srdce od darkyne zo Slovenska. Odobral si ho český odberný tím.

Špeciálny prístroj používa české stredisko transplantácií od jesene 2019. Prevoz orgánu klasickou pozemnou cestou by bol pre nich vraj príliš dlhý a orgán by s veľkou pravdepodobnosťou zlyhal. Preto sa českí lekári po prvý raz rozhodli pre let s bijúcich orgánom s prístrojom srdcovej perfúzie ex vivo aj medzištátne.

Napriek tomu, že taký prístroj na Slovensku nemáme, prednosta kliniky kardiochirurgie povedal, že im nechýba. Slovensko je podľa neho príliš malé, takže sa odberový tím dostane relatívne rýchlo všade. Všetko však závisí od počasia. Paradoxne, ich najväčším problémom nie je to, že nemajú moderný prístroj, ale niečo úplne iné.

„Kým pred rokom 1989 bežne odberové tímy sprevádzala armáda, toto už dlhé roky na Slovensku neplatí. V Česku a inde je to úplne bežné, u nás nie. S armádou a vládnou letkou sme bežne pri odberoch orgánov spolupracovali za socializmu. Piloti veľmi radi lietali na Sliač a do Košíc. Oni to mali ako odlietané hodiny, my sme boli všade rýchlo a všetko fungovalo. A dnes?,“ zamyslí sa prednosta, ktorý na tento problém upozorňuje už dlhé roky.

Nestíhajú policajtom

Aj v deň nášho rozhovoru vyrážal odberný tím v aute, v ktorom by ste takých špecialistov s orgánom ani nečakali, keby naň neupozorňoval policajný sprievod. Prednosta si ho síce pochvaľuje, ale zdravotnícke auto s expertmi aj tak nedokáže ísž viac ako 120 – 130 km za hodinu.   

„My naozaj potrebujeme iba jedno slušné a rýchle auto. Kolegovia vyrážali za tmy z Bratislavy o pol piatej ráno. V zime je vždy otázne ako to dopadne. No a potom sa postavili o pol siedmej k stolu, aby odobrali orgán. Tentoraz mali šťastie a vrátili sa záchranárskou helikoptérou, lebo sa vyčasilo,“ posťažoval sa prednosta.

„Mňa naozaj na celom českom transporte zaujalo to, že prevoz zabezpečovala armáda českej republiky. Pre mňa je to dôkaz, že je tam jasný záujem štátu zabezpečiť aj tieto prevozy. Zhodou okolností sme aj my vtedy robili rovnaký transplantačný výkon. Všetko sme to stihli v rovnakých limitoch aj autom napriek tomu, že nám na Slovensku nefungujú ďaleko základnejšie veci pri transportoch,  ako je len nový prístroj,“ upresňuje prednosta tímu, ktorému by pomohlo, keby mali na prevoz orgánov aspoň jedno slušné auto.

Blokujú záchranárov

„Aby sme sa v rámci cesty a diaľnic mohli rýchlo presúvať. Vtedy nebudeme ani odkázaní na takýto prístroj. Nám naozaj stačí spoľahlivé auto,“ hovorí pre Dalito s tým, že o prístroj sa pred pár rokmi zaujímal. Z pohľadu údržby, nie nákupnej ceny,  je však veľmi drahý.

„Nám by naozaj stačilo jedno kvalitné rýchle auto, keď nemôžeme lietať. Lebo aj to stáva. Okrem toho, keď si objednáme záchranársky vrtuľník, ktorý zväčša lieta len cez deň, úplne ho blokujeme. Musí totiž pre nás prísť, počkať kým orgán odoberieme a vrátiť sa s nami naspäť. Odberový tím ho tak naviaže na seba a vyradí na niekoľko hodín. To znamená, že chýba záchranárom,“ popisuje bežnú slovenskú prax kardiochirurg.  

Do Košíc sa lietadlom paradoxne dostanú rýchlejšie, ako do Banskej Bystrice či Martina. Problém nastáva v noci, keď vrtuľník nemá nočné videnie.

„Polícia to má naozaj výborne zorganizované. Na hranici krajov vždy čaká podľa kompetencií a odprevadí nás až do nemocnice. My však sedíme v aute, ktoré absolútne nezodpovedá dnešnej dobe,“ opisuje pomery pri transporte odobratých orgánov na Slovensku.  

„Paradoxne, keď sme začínali s transplantačným programom, tak sme kedysi  mali k dispozícii naozaj na tú dobu veľmi silné auto. K dispozícii sme mali aj malý vlády špeciál. Naozaj si  myslím, že sú to veci, ktoré by mali byť štandardné aj v spolupráci s armádou. Len na Slovensku je to také aké je,“ povedal pre Dalito prednosta kliniky a kardiochirurg  Hulman.

Chýba kolónka

Na to, aby mohli spolupracovať s armádou chýba kolónka pre zdravotné poisťovne. Vojenský vrtuľník totiž nie je zdravotnícke zariadenie.

„To nie je problém súčasnej doby. Dlhé roky sa snažíme rezortu zdravotníctva vysvetliť, že by to celé malo fungovať inak. Roky sa to snažíme vysvetliť a roky na to nie je vôľa. Každý to považoval za okrajový problém. Je to zdravotnícky transport a hotovo. Dá sa to vyriešiť jednoducho, aby platby sedeli. No a potom by nám pomohlo jedno seriózne auto. Však my nepotrebujeme na prevoz orgánov ani defibrilátor, ani lôžko, ani kyslíkovú bombu. Vlastne nič. My potrebujeme sedadlo, ktoré ide rýchlo, či už je vo vrtuľníku, v aute alebo obrazne povedané v metre. Nám je to jedno, ale musí to fungovať,“ povedal prednosta Kliniky kardiochirurgie LF UK a LF SZU MUDr. Michal Hulman, PhD. .

Ministerstvo aktívne rieši

Ministerstvo zdravotníctva SR o problémoch odberných a transplantologických tímov vie. Aj o tom, že je to len technický problém legislatívy.

„V danej veci sme oslovili aj Ministerstvo obrany SR. Dovoľujeme si uviesť, že transport ľudských orgánov prostredníctvom techniky ozbrojených síl v SR bude možný, len na základe úpravy legislatívneho a materiálno- technického rámca.

V blízkej dobe plánujeme uskutočniť stretnutia k tejto problematike s kompetentnými zástupcami za Ministerstvo obrany SR a Ministerstvo zdravotníctva SR,“ uviedla pre Dalito.sk hovorkyňa rezortu zdravotníctva  Zuzana Eliášová.

Zomreli zbytočne

Na pandémiu koronavírusu doplatil aj transplantačný program na Slovensku. Prednosta priznal, že počet transplantácii sa znížil najmenej o tretinu. Chýbali lôžka.  

„Na pandémiu doplatili životom nielen ľudia, ktorí nešli na transplantáciu, ale aj takí, ktorí potrebovali kardiochirurgické výkony. Tým, že sme mali aj covidových pacientov, tak kapacita bola obmedzená a čakacia doba sa predĺžila  z troch na 10 – 11 mesiacov. Samozrejme, že sa stalo, že niektorí počas čakacej doby zomreli. To ale nie je len problém Slovenska. Pri reálnych technických možnostiach dnes môže pacient čakať na srdce aj roky. Sú pacienti, ktorým sme implantovali mechanickú podporu a žili s ňou aj  3 – 4 roky, kým sa dočkali vhodného darcu,“ povedal prednosta, ktorý má na čakacej listine momentálne 54 dospelých. Detskí kardiochirurgovia evidujú jedno dieťa.  

„V priemere transplantujeme medzi 20 až 25 sŕdc ročne. Takže v priemere čaká pacient momentálne dva roky. To však neznamená, že všetci rovnako. Závisí to aj od vstupných faktorov. Niekto má šťastie, že sa nájde vhodný darca s krvnou skupinou aj s hmotnostnými parametrami srdca za dva mesiace, niekomu aj za týždeň. Niekto však čaká aj roky. Je to veľmi individuálne,“ spresnil Michal Hulman.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)