Radšej samé kvetinky. Mačičky až po sedemdesiatke
Ani neviem kedy sa to stalo a hlavne načo to bolo dobré.
Asi pred rokom som sa jedného dňa zobudila a uvedomila si, že som už nesmierne unavená z neustáleho vymieňania si názorov asi na všetko. A tak som sa zamyslela, či si skutočne musím vymieňať, prečítať a zamýšľať sa nad každým názorom, ktorý najmä cez sociálne siete preputuje ku mne. No a zistila som, že nemusím.
Už nechcem
Samozrejme, na mnohé názor mám, vlastne asi na všetko, však inak to asi ani nejde. Dokonca aj na to, čo mi je vo svojej podstate úplne jedno. Možno to je už vekom, možno lekárskymi výsledkami, ale moje životné priority som preskupila zásadne. Názor už nemusím a nechcem vymieňať nielen s cudzími ľuďmi, ale už vlastne ani s tými, ktorým pravidelne pozerám do očí. Lebo už sa mi nechce.
Nie preto, že by som nestrpela opačný alebo dokonca, že by som si myslela, že len ten môj je ten správny. Ani už nepociťujem ten nutkavý pocit písať, aby som niekoho presviedčala, že som stále „v poriadku“.
Doba nás akoby prinútila sa zamýšľať takmer nad všetkým, aj nad nesmrteľnosťou chrústa. Ani neviem kedy sa mi to stalo, že som toľko vzácneho času venovala myšlienkam a snahe vysvetľovať a dnes čo už i len počúvať niekoho, koho názor ma vlastne vôbec nezaujímal vtedy, dnes a ani v budúcnosti. Aj tak, však na čo to bolo dobré?
Digitálny matrix
Učím sa svoj názor prejaviť najmä vtedy, keď sa mi naozaj chce alebo ma o to niekto požiada. A keď ho vyjadrím a v očiach záujemcu vidím sklamanie z toho môjho, už nepresviedčam, neargumentujem a nepokračujem. Na svete je predsa toľko krásnych tém.
Odkedy digitálnemu matrixu venujem len minimum času, cítim sa oveľa šťastnejšia doma aj za plotom.
Dnes, keď mi sociálne siete pripomenú, čo som na nich robila pred rokom, dvoma či desiatimi, nestačím sa čudovať, koľko zbytočného času a energie som im venovala.
Mačičky až po 70-tke
Som šťastná, že to už mám za sebou, a že som definitívne dorástla. Miesto vymieňania si názorov na všetko a kedykoľvek (aj keď to nikdy nič nezmení, lebo sa aj tak len točíte vo vlastnej bubline) sa dnes oveľa radšej pozerám okolo seba alebo len tak do diaľky a kochám sa krásou reálne videného. Vedľa človeka, ktorého neskutočne milujem a on miluje mňa. Lebo on je ten, kto si zaslúži moju pozornosť každý deň a každú minútu.
Keďže sa mám rada, dnes už mám na sociálnej sieti radšej kvetinky. Je to nesmierne oslobodzujúce. Mačičky až po 70-tke…
(Ak vás tento životný postreh zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)