Recept s príbehom: Skvelé, tradičné krupicové tašky od prababičky
Konečne leto. Milujem ho, lebo slnko, lebo teplo, lebo voda, lebo prázdniny. A samozrejme lebo spomienky na letá strávené u mojej babičky vo Vištuku. Každý rok sme u nej trávili aspoň tri týždne. Milovala som to tam.
Milovala som prázdninové rána, kedy po celej kuchyni rozvoniavala čerstvo uvarená káva – melta – s čerstvým mliekom od Matily a „škvarenina“ s domácich vajíčok s čerstvými rožkami od Boženy. K „Matile“ – malej mliekárne – sme so sestrou chodievali po čerstvé mlieko do konvičky , čerstvé maslo a syry. „U Boženy“ sa zase volal obchod , kde sme kúpili chlebík, rožky a aj všeličo iné. A raz za dva týždne sme k nej chodili vymieňať plynovú bombu . Tá slúžila na varenie na plynovom sporáku, keďže v tom čase Vištuk nebol napojený na verejný plynovod.
Leto pre nás znamenalo nielen sladké ničnerobenie, ale aj isté povinnosti, ktoré sme už od detstva plnili. Umývať riad, nanosiť vodu, pozametať dvor, nakúpiť. Keď sme mali všetko hotové, boli sme „voľné“.
S kamoškami aj kamošmi sme sa chodievali kúpať a opaľovať na rybník. Hrávali sme sa s bábikami na „lúčke“. Bicyklovali sa, hrávali vybíjanú, naháňačku, schovávačku, „pekelníka“ … Každú nedeľu sme chodievali do kina.
Domov sme sa vrátili vždy, keď kostolný zvon odbíjal poludnie. Večer zase večerné zvonenie oznamovalo , že treba ísť na večeru. To boli naše mantinely – hodinky sme nepotrebovali.
Babička mali veľký dom s malým gazdovstvom. Chovali sliepky, kačice, husi, svinky. K domu patrila veľká záhrada s ovocnými stromami, kríkmi a množstvom sezónnej zeleniny. K celému hospodárstvu patril ešte aj 6 riadkový vinohrad, na ktorom „makala“ celá naša rodina (jeden riadok bol dlhý asi 70 m).
Babička boli naučená variť z domácich surovín a ich kuchyňa bola chutná. Varili jedlá, ktoré sa naučili ešte od svojej babky aj mamy. Slepé kura, „grandýr marš“, kapustové „šiflíky“, domáce kysnuté buchty, či osúchy, alebo omáčky a polievky od výmyslu sveta. Všetko mi chutilo, no najviac podlesníky (kysnuté sladké palacinky) s domácim džemom a krupičné tašky s s tekvicovou polievkou.
A práve tie krupicové tašky som sa vždy chcela naučiť robiť. Keď som babičku domŕzala, aby ma to naučili robiť, vždy mi odpovedali niečo ako, vydrž, keď vyrastieš, budeš ich ty robiť pre svoje vnúčatá. Počkala som si a oplatilo sa. Najskôr tašky robili babička pre svoje vnúčatá, potom robila krupičné tašky moja mama pre jej vnuka, môjho syna. Dnes ich robievam ja aj pre moju vnučku Sarah. Chutia fantasticky a s kyslou tekvicovou alebo fazuľovou polievkou sú priam stvorené na piatkový alebo sobotný obed.
SUROVINY:
Zemiakové lokše – 12 – 14 kusov
500 g varených zemiakov v šupke
200 g hladkej múky špeciál
soľ
Krupicová náplň
2 hrnčeky krupice (nie detskej), voda
1 -2 PL bravčovej masti
100 g domácich oškvarkov
Bravčová masť na vymazanie plechu
POSTUP:
Zemiaky uvaríme v šupke. Ošúpeme a necháme vychladnúť. Zomelieme ich na mäsovom mlynčeku, alebo ich postrúhame alebo pretlačíme, podľa tohto , čo máme doma k dispozícii.
Pridáme múku a soľ. Múku pridávame postupne, zemiaky ju musia “spracovať”.
Cesto si vytvarujeme do valca, ktorý rozdelíme na pravidelné malé valčeky. Na pomúčenej doske vaľkáme lokše. Podľa potreby do cesta primiešame múku tak, aby sa nám lokše na doske nelepili. Lokše vyvaľkáme na veľkosť plytkého tzv. „club“ taniera. Vyvaľkané necháme odstáť.
Do kastróla dáme bravčovú masť, ktorú necháme roztopiť a pridáme krupicu. Miešame, kým krupica nedostane hnedkastú farbu – ihneď odstavíme. Po ASI minúte zalejeme vlažnou vodou. Miešame na ohni , až kým sa krupica nenapije vody a nezačne „bublať“.
Odstavíme z ohňa a postupne pridáme do nej nadrobno nakrájané oškvarky. Zmes necháme ochladnúť. Soľ používame podľa potreby, záleží od slanosti oškvarkov.
Na vyvaľkané lokše ukladáme krupicovo-oškvarkovú plnku. Postupne ich zavinieme a ukladáme na plech, tesne vedľa seba.
Trochu pomastíme a dáme piecť do rúry vyhriatej na 175°C. Pečieme dozlatista, cca 40 – 45 minút. Podávame k polievke alebo aj samotné.
Mňam a dobrú chuť!
RADA:
Ak by ste tiež chceli poslať recept s vašim príbehom na Dalito, foťte svoje dielo postupne a hlavne, okamžite, keď ho vyberiete z rúry. To moje, naozaj rokmi dokonalé, som ani nestihla odfotiť a tak som si foto musela požičať z varecha.sk.
Autorka Gabriela Nemkyová sa špecializuje na mediálne a komunikačné tréningy a na vzťah s verejnosťou viac ako 20 rokov. Po vyštudovaní Filozofickej fakulty UK, Odboru žurnalistika pracovala v médiách ako redaktorka. V roku 1992 sa stala redaktorkou Rádiožurnálu SRo, neskôr moderátorkou aj vedúcou vydania. V roku 1993, akceptovala ponuku Jána Budaja a Milana Kňažka a nastúpila na pozíciu tlačovej tajomníčky novovzniknutej strany Aliancia demokratov (neskôr Demokratická únia). V lete 1997 úplne zmenila oblasť pôsobenia, keď začala pracovať súkromnom IT sektore na pozícii marketingovej manažérky. V súčasnosti sa zameriava na komplexný marketing a PR.