Rodák z Malaciek preslávil Brno po celom svete. Učiť sa od neho chodí celý svet
Celý svet chodí do Brna obdivovať funkcionalizmus budov, ktoré navrhol a stavebne na ne dozeral rodák z Malaciek. Funkcionalizmus v Brne totiž zďaleka nie je len vila Tugendhat v architektonickom smere, ktorý aj keď má už viac ako 100 rokov, môžeme zaradiť do všeobecného pojmu moderná architektúra. Pravdepodobne netušíte, že takých skvostov, ktoré chodia obdivovať odborníci aj z Paríža nájdete v metropole Moravy mnoho. Pohodlne sa usaďte a začítajte sa do príbehu budovy Českého rozhlasu Brno, ktorý nám zážitkovo a s nadšením vyrozprával dramaturg a editor Českého rozhlasu Brno Miloš Říha. Srdciar a milovník histórie, ktorý ju hrdo šíri komukoľvek, kto prejaví záujem. Stačí sa dohodnúť.
„V rozhlase sme mali na prehliadke pár, pán prišiel v obleku s manželkou, siahol do tašky, a to ma naozaj dojalo, vybral z nej lístky a povedal, že im za pol hodinu začína v Janáčkovom divadle Verdi. Lístky roztrhal, že radšej budú pokračovať v prehliadke,“ rozhovorí sa môj sprievodca, kým vystupujem na strechu funkcionalistickej budovy, ktorá vyráža dych. Razom sa ocitám nad nádherným mestom, ktoré si chodia fotografovať študenti architektúry z celého sveta. Učebnica architektúry, autora návrhu budovy Ernsta Wiesnera, totiž predbehla internet.
Architekt Ernst Wiesner alebo Arnošt Wiesner (nechal si tak hovoriť) bol jedným z najvýznamnejších brnianskych architektov medzivojnového obdobia. Rodák z Malaciek, ktorý pôsobil aj vo Viedni, utiekol z Brna na poslednú chvíľu pred nacistami a zostal žiť v Londýne, kde vyučoval na Škole architektúry v Liverpoole. V roku 1954 mu univerzita udelila najvyššiu britskú poctu – titul Master of Architecture. Tento celosvetovo uznávaný architekt zomrel v roku 1971 a historici jeho hrob považovali za navždy stratený. Našli ho až v minulom roku na allertónskom cintoríne v Liverpoole.
Vždy originál
Bol to umelec funkcionalizmu, takže vždy, keď sa mu niečo osvedčilo na každom jeho dome či budove, tak to využíval ďalej. „Jediné čo nikdy nezopakoval bolo schodisko. Takže každé jeho schodisko je originál. Pôvodne dnes budovu Českého rozhlasu Brno projektoval banke. Rozhlas sa sem presťahoval až v roku 1950. Najväčší zásah do jeho diela urobili práve v prízemí budovy, kde z pôvodnej bankovej haly vytvorili veľké rozhlasové štúdio a obslužné priestory,“ začína svoje rozprávanie editor rozhlasu.
„Keď sa pozriete z oblúka točitých schodov naproti dole, tak uvidíte pôvodnú mriežku vzduchotechniky ventilácie budovy. Nevieme ako fungovala, lebo chýbajú historické plány, ale keď to pri rekonštrukcii našli zhodli sme sa, že to pripomína znak mesta Brna. Inak drevené točené držadlá schodiska sa po odmontovaní po 100 rokoch začali narovnávať, takže je vysoko pravdepodobné, že ich na zábradlie naparovali a tvarovali rovno tu na mieste. Podotýkam, že farba je pôvodná,“ hrdo vysvetľuje sprievodca a spoločne sa zamyslíme, prečo také kvalitné budovy nie sú dnes už samozrejmosťou a čo ostane po nás…
Musíte navštíviť budovu rozhlasu v Brne, aby ste pochopili výnimočnosť diela jednej z najvýraznejších realizácií známeho brnianskeho architekta. Výnimočnú stavbu, ktorá svojim puristickým poňatím predznamenáva nástup funkcionalizmu na Morave, postavili iba za dva roky a v kvalite, že ľuďom bez problémov slúži už 100 rokov. Pôvodne to bola reprezentatívno-administratívna budova Českej banky UNION. A tak sa v tomto stavebnom aj architektonickom unikáte dodnes spájajú dva svety. História architektúry so súčasnosťou, ale aj kvality stavebných a remeselníckych prác.
„Funkcionalizmus tu na vás padá zo všetkých strán. V češtine má dva významy. Zem a vzduch. Preto začínam prehliadky na streche, odkiaľ je hádam najkrajší výhľad na celé mesto. Trvať by mala asi do hodiny, veď to robím vo svojom voľnom čase, ale rekord už máme aj štyri. To je na margo toho, na čo všetko myslel architekt, čo všetko vám u nás môžem ukázať a aj tak všetko nestihneme,“ hovorí o najslávnejšej histórii našej Prvej republiky.
„Do rozhlasu som nastúpil po 20 rokoch v printových médiách, kde som ako novinár získal ocenenie za pamiatkovú starostlivosť. Tak som si povedal, že by sa patrilo, aby som v tom pokračoval. No a odvtedy tu sprevádzam turistov, nadšencov aj študentov, aby na vlastné oči videli, čo všetko dokázali pred 100 rokmi a aký nadčasový bol architekt Ernst Wiesner.
Zrovnajte to so zemou
Na streche rozhlasu zistíte, prečo sa Brno stalo metropolou modernej architektúry strednej Európy. Na prelome 19. a 20. storočia bolo bohatým zemským hlavným mestom Moravy. Malo ale nevýhodu, že vnútri hradieb bolo ešte staré stredoveké mesto so zničenými domami. „Vtedy brnianska radnica rozhodla o európskom unikáte a padol príkaz. Všetky staré stavby zbúrať a nahradia ich modernými. Všetko čo stálo rozdelili do troch kategórií. Čo zachránia, čo zbúrajú a čo presunú. Takže dnes keď chodíte po Brne , tak tam nájdete množstvo kamenných prvkoch, ktoré boli pôvodne úplne niekde inde. Všetko robili v čase, keď v meste vedľa seba žili tri národnostné komunity. Česká, nemecká a židovská. Z Brna sa nikdy vo veľkom nevyháňali židia,“ vysvetľuje mi históriu zamestnanec, aj keď aj toto miesto malo počas vojny tragické chvíle.
Za všetkým fašisti a komunisti
Všetko zmenila len vojna. Dovtedy sa medzi sebou architekti predbiehali, kto postaví modernejšiu a hlavne funkčnejšiu budovu na úrovni.
„Navzájom sa štengrovali, nielen v rámci architektúry, ale aj komunity. Takže naraz tu vyrástlo obrovské množstvo architektonických osobností. Ako sa v Brne profesionálne vybláznili vidíme najlepšie na našej streche,“ zasmeje sa zamestnanec a rovno vysvetlí, že rastliny, záhrada či včely vôbec nie sú nápadom modernej doby. Všetko už pred 100 rokmi vymyslel rodák zo Slovenska židovského pôvodu. „Keď budovu začal navrhovať mal asi 30 rokov. Rozhlas je čisto funkcionalistická stavba. Využil pri nej množstvo moderných nápadov, ktoré v tom čase neboli obvyklé. Napríklad rovná strecha, na ktorej už v tej dobe bola strešná záhrada. Keď sem v roku 1928 prišiel zakladateľ modernej architektúry Le Corbusier, tak mu podľa pamätníkov klesla čeľusť, lebo si myslel, že strešné záhrady vymyslel on a tu v Brne nejaký Ernst Wiesner ich už niekoľko rokov navrhuje sám. Mladý architekt vymyslel aj svetlíky, ktoré v celej budove do denných miestností privádzajú dodnes denné svetlo nielen oknami. Bohužiaľ, na konci druhej svetovej vojny dostala budova zásah, ktorá záhradu zdevastovala. Obnovili sme ju až minulý rok,“ hovorí nad krásnym mestom kávy, mladých a architektúry Miloš Říha s tým, že v budúcom roku to bude presne 100 rokov vysielania Českého rozhlasu na Morave.
Komunisti na to mali
Na streche nás upozorní aj na najvyššiu stavbu Brna. Je ňou komín, ktorý patrí teplárňam. „Keď ho na prelome 80. rokov stavali, tak sa stala špeciálna udalosť a nejakým spôsobom im uhlo drevené lešenie. V strede sa vychýlilo asi o 20-30 centimetrov šikmo do boku. Statik vtedy rozhodol nech pokračujú tak ako to ostalo. Keďže to bola stavba československo-ruskej spolupráce a tá nemohla byť z princípu nedokonalá, tak to celé roky natierali šikmými čiarami, aby to opticky kompenzovali. Fakt to fungovalo. Brnianske teplárne si to všimli nedávno, ale rozhodli, že šikmé pruhy sú veľmi drahé a tak ich natierajú už iba rovno,“ zasmejeme sa nad absurdnosťou až primitívnosťou socializmu cez slzy.
„Brno má nesmierne veľa vlastných špecialít, ale vy ste tu pre funkcionalizmus,“ zasmeje sa rozhľadený sprievodca a vedie ma do útrob bývalej banky.
„Pán Beneš má na starosti asi 12 zápisov Česka do zoznamu UNESCO. Na prehliadku mal 20 minút. Po čase mi povedal, aby som zvoľnil, že ďalší vlak mu ide o hodinu. A potom ďalšiu a ďalšiu…,“ zabáva sa, kým opúšťame bývalý príbytok správcu banky, ktorý mu architekt postavil rovno na streche.
U generálky ako pred 100 rokmi
Po nádhernom schodisku vstupujeme do kancelárie generálne riaditeľky Českého rozhlasu Brno. Vraj sa ospravedlňuje za neporiadok na stole. V živote som tak obrovský a krásny storočný stôl nevidela a ešte aj tak uprataný. „Pani riaditeľka je tuším veselá kopa,“ podotknem pri pohľade na pôvodný stôl, za ktorým kedysi sedel niekto z vedenia banky. Bol to zvláštny pocit, prezerať si priestory bývalého vedenia banky s pôvodným nábytkom, dverami, tapetami, obložením, parketami a s kuchynkou. Naprieč celou budovou je dodnes pôvodné kovanie na oknách a samozrejme stále funkčné. Vrátane vykurovania. Nechýbali aj klasické prvorepublikové dvere akože do skrine, reálne ale do kuchynky.
Mramor Talianska aj Francúzska
Budova prešla obrovskou rekonštrukciou tak citlivo, až neveríte vlastným očiam, čo všetko pôvodné je v nej zachované dodnes. V kanceláriách cítiť obrovskú úctu k histórii, ktorou sú naši susedia povestní už stáročia.
„Škoda, že pôvodné stavebné plány banky počas znárodňovania komunisti nezachovali. Ani to málo čo ostalo po vojne. Aspoň architekt stihol utiecť do Anglicka. Existuje len zopár čiastkových plánov, ktoré zachránili vodárne. Takže sme presne vedeli iba rozvody vody a aké tu boli umývadlá. Obrovským prekvapením pri odkrývaní komunistického linolea bol ušľachtilý kameň, ktorý pri stavbe použili. Prevažne mramor tu komunisti od roku 1970 prelepovali uniformným PVC desať rokov, až kým všetko nezalepili,“ pokrúti hlavou. Na druhej strane to malo však svoje výhody.
„Nepýtajte sa ma prečo to urobili, dôvod na to logický nie je a záznamy chýbajú. Možno sa im šmýkalo. Alebo si komunisti povedali, že všeľudová inštitúcia ako rozhlas nemôže predsa sídliť v tak okázalej budove. Na druhej strane, pod PVC ostal mramor nesmierne zachovaný, takže sme nepotrebovali takmer nič vymeniť. Architekti aj zisťovali odkiaľ bol. Pretože to bola banka, asi mali dosť financií a objednať si ho mohli kdekoľvek na svete. Takže niečo kedysi doviezli aj z Talianska a Francúzska. Dokonca našli aj pôvodné lomy odkiaľ mramor pochádza a predstavte si, že fungujú dodnes!“ reagoval na moju otázku, ktorú som ani nestihla povedať nahlas skúsený editor rozhlasu.
Hra s ľudskou psychikou
Zem a vzduch cítite naprieč celou budovou. Pôvodné svetlíky pôsobia aj ventilačne, moderný spôsob vedenia svetla aj po sto rokoch. Naozaj svetlo sa nesie celou budovou. Architekt myslel aj na také detaily, akými je farba dverí.
„Pri navrhovaní chodieb myslel na klientov banky tak, že keď ste vošli do priestoru, tak dvere dyhovanej farby viedli do verejných priestorov. Krémové a svetlé boli do obslužných kam návštevy bežne nechodili. Už vtedy pracoval s ľudskou psychikou. Dnes by sme to asi vnímali zle, že dvere nemajú rovnakú farbu. Ale napríklad na poschodí, kde máme dnes štúdiá, tak tam sme udržali hnedú farbu a do redakcií sú krémové. Aj väčšina zárubní je pôvodná,“ právom sa hrdí rekonštrukciou architektonického skvostu s takým nadšením, že začínam chápať, prečo sa pôvodne naplánovaná návšteva na hodinu predlžuje.
V Českej republike majú dve kategórie pamiatok. Kultúrne pamiatky a Národné kultúrne pamiatky, ktorých je viac ako 500. Rozhlas je kultúrnou pamiatkou a podľa toho aj pristúpili k rekonštrukcii. Priznal však, ako to už býva aj na Slovensku, že celá rekonštrukcia bola kompromisom medzi tým čo chceli pamiatkari a čo hasiči. Tak ako vždy, všetko je o kompromisoch.
Daňová optimalizácia nevymrela
„Teraz pôjdeme po schodisku úplne dole. Cestou si všimnite medziposchodia aj s pôvodnými radiátormi. Nemám to podložené z historických prameňov, že by som to mohol aj podložiť dôkazmi, ale domáci špekulujú, že počas Prvej republiky, keď sa stavali budovy, niektoré oblasti vo vzťahu k štátu sa rozdeľovali podľa poschodí. Už vtedy prišli na to, že ak jedno poschodie označia za medziposchodie, tak ich nezapočítajú do celkového výmeru, čo bola ideálna možnosť na daňovú optimalizáciu. Takže v Brne máme množstvo prvorepublikových stavieb s množstvo medziposchodí,“ zasmeje sa môj hostiteľ.
V budove môžete stráviť hodiny a stále sa jej nenasýtite. Napríklad, ak máte aspoň akú takú predstavivosť a schopnosť teleportingu, tam, kde je dnes veľké nahrávacie štúdio, ešte v roku 1950 bola hala banky s okienkami pre klientov. Kamenné obloženie haly však muselo pre akustiku preč, ale pôvodné ostali tmavé okná.
Architekt židovského pôvodu Ernst Wiesner si dal nesmierne záležať na každom centimetri a aj služobné miestnosti navrhol rovnako ako pre vedenie. Jeho špecialitou boli aj trezorové miestnosti či služobné schodisko, ktoré navrhol v rovnakom tvare ako hlavné. Len menšie a bez medziposchodia. „Trezorová miestnosť ešte len čaká na ďalší osud. Je možné, že sa sem presunie náš Zlatý fond. Múzeum rozhlasových pokladov je tiež jedna z možností, vrátane rozhlasovej technicky, ktorá naozaj nie je najľahšia a trezor môže byť skvelým priestorom,“ prezrádza plány s hrdosťou rozhlasák srdcom aj dušou.
Tragédia
Vstupujeme do najstráženejšej časti banky, ktorá patrila medzi najsilnejšie v krajine. Bol to zvláštny pocit ocitnúť sa v trezore banky v čase, keď sme patrili medzi najvyspelejších na svete. Cítila som veľký rešpekt aj úctu, na druhej strane hnev a znechutenie z fašistov a komunistov, ktorí nasledovali.
Bankový trezor sa skladal z dvoch častí. Jedna pre potreby banky, druhá pre klientov. „Sem prichádzali aj bežní klienti a otvárali si svoje bezpečnostné schránky. Odchádzali do maličkej komôrky, kde sa rovnako ako dnes mohli pomaznať so zlatými tehličkami. Dvere sú také veľké, že ich mohli otvoriť iba dvaja ľudia. Boli tu rôzne deliace časti, ktoré však poznačili roky. Okolo celej časti vedie ochranná chodba, kde chodili dokola stráže, kým bol trezor zatvorený. V rohu dverí je nápis Spiegel-zrkadlo, takže keď sa na to pozrel strážnik videl ďalej do chodby. Je stále zachovaná, ale dnes tadiaľ vedie vzduchotechnika, takže je oddelená sadrokartónom,“ vysvetľuje pôvodne najtajnejší kút Brna.
Trezor prvorepublikovej banky má svoje tragické súvislosti. Na začiatku druhej svetovej vojny Brno opúšťali manželia Tugendhatoví, ktorí si nechali postaviť unikátnu funkcionalistickú vilu Tugendhat od iného architekta. Rodičia pani Tugendhatovej, ktorí mali vilu hneď pod dcérou, si na začiatku vojny odvážali veci a jej otec Alfréd Löw-Beera, významný brniansky textilný magnát poslal rodinu dopredu a povedal, že ešte ide do českej banky Union, kde mali uložené peniaze, aby mali niečo do Anglicka, kam utekali.
„Prišiel do týchto priestorov trezora, potom sa jeho stopa úplne stráca. Rodina čakala márne na informáciu čo sa stalo. Ešte vo vojnovom stave si najali detektíva, ktorého sem poslali z Anglicka, aby pátral po továrnikovi. Zistil, že ho zabili. Našli jeho telo, ktoré pôvodne identifikovali ako telo bezdomovca či vandráka , ktorého prešiel vlak u obce Střibro. Od Brna je to dosť ďaleko. Samozrejme prišiel o všetky peniaze a nikto už nevie za akých okolností. Peniaze totiž ešte preukázateľne stihol vybrať a potom sa jeho osud stráca,“ vyťahuje čriepky z minulosti, ktoré rodina a potomkovia už nikdy nespojili do ucelenej mozaiky posledných hodín továrnikovho života.
To musíte vidieť
Nedokážem všetko popísať, čo som o unikátnej storočnej budove počula a videla. Český rozhlas Brno jednoducho musíte zažiť. Rekonštrukciu skončili na prelome rokov 2021-2022. Z každého kúta cítiť, že do nej vložili nielen veľké finančné prostriedky, ale najmä kus srdca, citu a úcty k histórii. Aj preto Český rozhlas Brno dostal za rekonštrukciu pamiatkovej časti ocenenie za druhé miesto rekonštrukcie veľkých pamiatkových stavieb v Juhomoravskom kraji.
Ďakujem Miloš! Bol to obrovský zážitok!
Pozn. redakcie: Za vzácne zážitky, ktoré môžeme sprostredkovať aj čitateľom Dalito.sk ďakujem Českej centrále cestovného ruchu – CzechTourism Slovensko.
(Ak vás tento cestovateľský tip zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu alebo aj dve)