Skoro Dokonalý
Výhodou sociálnych sietí je, že keď naši hokejisti vyhrajú, chlapi sa zo športového úspechu na nich vypíšu. Keby sociálne siete mal môj manžel, asi by sa z toho vypísal tiež a pred televízorom by ma od šťastia nebúchal päsťou do ramena. Aj to je môj manžel (Skoro Dokonalý), pre ktorého som vraj naj parťák pri športových prenosoch. Nehundrem, málo komentujem, vlastne neotravujem, žiadny mu neprepnem a ešte si môže od šťastia aj udrieť.
Frustrácií, nešťastia a nespokojnosti v partnerských vzťahoch je plný internet aj kaviarne. Objektívne, lebo udržať si kvalitný partnerský vzťah roky dá naozaj zabrať. Ak však obaja chcú, byť zaľúbený do niekoho stále viac sa jednoducho dá. Nie, nie sú len negatívne príklady. Sú aj presne opačné, len sa o nich píše menej. Vraj sme s manželom unikát. Nemyslím si, lebo takých párov poznáme viac, aj keď vlastne stále menej a menej.
Február 2022 je pre nás milý mesiac. Pripomína Svetový deň manželstva, aj deň zaľúbených, oslavujeme narodeniny a ešte aj ten hokej. Snáď bude takých čo najviac.
Na Valentína bez Valentína
Na Valentína som sa na krátko zamyslela, či som ešte zamilovaná, keďže som si pre manžela nepripravila žiadnu maličkosť. Alebo milovaná? Lebo to platilo aj opačne. Nič sa nezmenilo. Ako každé ráno dlhé roky, aj to valentínske, ma však v kuchyni čakala vychladnutá káva. Bože, ako to neznášam, keď ma ešte nezobudenú, opuchnutú a ešte polepenú objíme a povie: „Dobré ránko láska! Ako si sa vyspinkala?“ a pobozká ma. Ako vždy, aj na Valentína som neromanticky zavrčala a schmatla hrnček. „Nemusím ti to hovoriť znova, lebo je práve Valentín, že?!“ zahundrala som polospiaca a s kávou vycupitala na balkón ako vždy. „To, že ťa milujem som povedala naposledy keď som zaspávala…,“ hundrala som po ceste.
Valentína neoslavujeme. A akokoľvek sladko to bude znieť, my ho máme už desaťročia. Niekedy si síce vďaka sviatku pridáme do kalendára „tematickú večeru“, ale medzi tie ďalšie, ktoré si užívame pravidelne. Často na nich spomíname, ako som sa na prvej manželskej večery poobzerala okolo seba a povedala, že snáď po rokoch nedopadneme ako tí v rohu alebo za nami, ktorí si už evidentne nemajú čo povedať. Bolo to už strašne dávno a u nás doma sa nezmenilo nič. Maximálne sa posedenia v reštaurácii predĺžili aj na štyri až päť hodín.
Narodeninový februárový poklad
Manžel je to najcennejšie čo mi po päťdesiatke ostalo. Hovorím mu to takmer denne, nielen na narodeniny. Užil si mojej “kariéry” až-až a nastal čas mu to vrátiť. Je to pre mňa oveľa ťažšie ako som si myslela, ale teraz je jeho čas. Byť prvoradým. Lebo on si to jednoducho zaslúži. Aj ako manžel, aj ako otec a far far. Aby som bola tam, kde je on. A dokazuje mi to denne, že pred takmer piatimi rokmi som sa v najlepšej viere stiahla, aby sa u nás doma netočilo všetko len okolo mojej práce. A je to tak správne, lebo keď príde na najhoršie, vždy ostane len on. Ešte nikdy nesklamal. Ak aj urobil chybu, tak aj tú robil pre nás, pre svoju rodinu. A najlepšie na tom je, že mi dal pocit, že na 100% viem a cítim, že to tak ostane navždy. On pri mne. Odvážne tvrdenie, lebo sa hovorí nikdy nehovor nikdy?
Na mojom živote s ním je najkrajšie to, že čím sme spolu dlhšie, tým si to viac môžem dovoliť povedať nahlas. Že ak nám zdravie dopraje, spolu aj zostarneme. A ak by si niekto chcel zamudrovať, že nech píšem o dokonalom manželstve až po aspoň štyridsiatich spoločných rokoch, tak len toľko, že ja za ich životné sklamania nemôžem. Môj Skoro Dokonalý je totiž taký človek, že nepotrebujem ďalších dvadsať rokov manželstva, aby som vedela, že je výnimočný. Bojím sa jediného, že keď jeden z nás odíde zo sveta, už sa nikdy nestretneme.
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)