Slovensko mi zlomilo srdce

Mám 49 rokov, od 20 rokov platím na Slovensku dane a všetky odvody. V živote som vynechala iba jediné voľby. 25. mája 2019. Vždy som patrila medzi tých, ktorým mimoriadne záležalo na tom, kam sa krajina uberá a až do tejto hlbokej noci, keď píšem tento blog som verila, že sa ešte dožijem rozvinutého Slovenska nielen štátnicky a ekonomicky, ale najmä morálne. Že sa raz naozaj dožijem slušného Slovenska.

Túto noc som však prestala snívať a viem, že voliť už nikdy nepôjdem. A ak, tak len zo zištného dôvodu, pre sľúbenú 10% zľavu na štátne poplatky. Ale aj to vhodím už iba čistý lístok. Ak vôbec. Budem sa presne už správať tak, ako to v týchto najťažších časoch v spoločnosti „letí“. Egoisticky.

Novodobí fašisti

Slovensko mi totiž zlomilo srdce. To Slovensko a s tou vládou, ktorá sa ako jediná v Európskej únii správa v tých najťažších časoch k vlastným občanom ako novodobí fašisti. To Slovensko, ktoré ústami vlády tvrdí, že mu záleží na každom jednom živote a zároveň s týmto farizejským vyjadrením pošle vlastných občanov aj s potvrdeným negatívnym testom na koronavírus do štátnej karantény, kde pomieša chorých so zdravými.  Kde tak vlastných občanov úplne verejne posiela možno aj na smrť, kde ľudí proti ich vôli drží aj viac ako mesiac bez dostatočnej hygieny, vlastne aj zdravotnej a akejkoľvek informačnej služby a ešte ich núti si to aj zaplatiť.

Slovensko mi zlomilo srdce. To Slovensko, ktoré ústami predchádzajúceho aj terajšieho premiéra rozdelilo vlastných občanov na MY: dobrí dnu a ONI: zlí vonku. A úplne bez hanby sa pritom odvolávali na rozhodnutia „špičkových slovenských hygienikov“, ktorí evidentne týmto nešťastným ľuďom v štátnej karanténe pošliapali ich základné ľudské práva a slobody. Ľuďom, ktorých žiadna krajina EÚ neposiela do štátnych a ešte aj nezvládnutých karantén ako štvanú zver za búrlivého potlesku davu.

Slovensko mi zlomilo srdce. Po tom všetko, čo dnes prežívame, naozaj si ešte niekto na Slovensku myslí, že sa raz niečo podobné nemôže stať práve jemu len pre to, že momentálne  je na tej „správnej“ strane hranice? To ste už naozaj všetci zabudli na našu fašistickú a komunistickú  históriu, iba 78 či 30 rokov dozadu?

Zbabelí aj právnici

Slovensko mi zlomilo srdce. To naozaj dnes o ľudských životoch a osudoch, či bytí a nebytí má právo rozhodovať jeden zmätočný úradník hygienik, ktorého nikto v demokratických voľbách nevolil? To sa naozaj nenájde jediný prokurátor či ústavný právnik, ktorý sa už na to nemôže pozerať a podá žalobu za tých, ktorí chcú len v najťažších časoch byť doma? To sa naozaj nenájde jeden ústavný právnik, ktorý zabojuje za základné ľudské práva a slobody v krajine, ktorá je členom Európskej únii?

Iba v Českej republike sa takých našlo 21 a neboli ani experti na ústavné právo. A to tam ani štátnu karanténu nemajú! Prvú žalobu už česká vláda prehrala, áno, český súd tam už rozhodol, že vláda aj počas núdzového stavu (a to teda oni mali iné prísne opatrenia oproti Slovensku) musí dodržiavať zákony a nie ich obchádzať. Doslova, že nad vládou nie je len Boh, oblaky a Twitter, ale najmä zákony! Pred súdom tak neobstála výhovorka vlády, že aj ona sa učí za koronavírusového pochodu.

Kde je prezidentka?

Slovensko mi zlomilo srdce. To sa naozaj len tak na to môže pozerať aj právnička-prezidentka SR Zuzana Čaputová, ktorá sa tak spolu s politikmi s nádejou obracala pred parlamentnými voľbami na zahraničných Slovákov?  Áno, bohužiaľ, ľudia pre fatálne pochybenia štátu v DSS zomierajú. Prezidentka s primátorom prišla pod ich okná. Kedy niekto z ústavných činiteľov príde zahrať koncert aj pod okná štátnych karanténnych centier kde sú slovenskí občania celé týždne v ohrození? To sú si naozaj takí istí, že tam nikto nemôže zomrieť? “Že to majú strpieť”?

Kde sú poslanci zákonodárneho zboru?! Kde je Európska komisia na Slovensku?! To ticho po nich všetkých ma až bolí v ušiach.

Slovensko mi zlomilo srdce, lebo v tých najťažších časoch som pochopila, že ešte aj dnes sú ľudia, ktorí keby mohli poslať vlastných občanov „do večnej karantény“, tak by to asi dokázali, rovnako, ako to kedysi robil Tiso, za potlesku vlastných spoluobčanov.

Slovensko mi zlomilo srdce, jej stádovitá väčšina, ktorá dnes dokáže burácať ešte aj nad smradľavými ponožkami pod stolom premiéra počas rokovania vlády, či pri fotografii zásuvky, v ktorej si niekto niečo za posledných 30 rokov demokracie zabudol. To nám naozaj stačí tak málo?

Slovensko mi zlomilo srdce. Prežívam nesmierne sklamanie z ľudí, ktorí viem, že keby som dnes prekročila hranice, dokázali by po mne, ako zahraničnej Slovenke s trvalým pobytom na Slovensku a daňovej poplatníčke, pľuť. Z tých reakcií na nete ide strach, z ľudí aj politikov.

Prežívam nesmierne sklamanie ako málo nám stačí a ako veľmi sa vzďaľujeme od európskych krajín, kde je naozaj na prvom mieste život, slušnosť, láska, porozumenie, morálka, rovnosť a nádej v spravodlivú budúcnosť. A nepomôže mi ani tých pár tisíc ľudí, ktorí v týchto dňoch dobrovoľne pomáhajú slabším alebo sú v prvej línii. Hrdinovia.

Slovensko mi roztrhlo srdce. Dnes mi ďalšia „dobrá“ Slovenka na tej správnej strane hranice  napísala, ako mi závidí, že som ostala uväznená v Prahe, aj keď v epicentre nákazy v krajine. Ale, že teda, do tej štátnej karantény patrím. Bravó politici, tak toto rozdelenie vlastných občanov na dobrých a zlých ste naozaj dotiahli do dokonalosti. Vytiahli ste z ľudí tie najprimitívnejšie pudy.  Roztrhli ste mi srdce.

Nemáte právo súdiť

Boh žehnaj slušnej menšine doma a aj všetkým slušným zahraničným Slovákom. Nech sú kdekoľvek na svete, lebo len ten, kto to v týchto ťažkých časoch zažíva bez najbližších, mnohí aj bez narodených detí, ktoré ešte ani týždne nevideli, mnohí bez osobných vecí vedia, aké je to ťažké.  Kto nezažil, nevie si to ani predstaviť, tú bezmocnosť a kto nezažil, nevie to ani v najlepšej viere posúdiť a tak nemá právo ani súdiť.

Slovensko mi zlomilo srdce… Aj ja som už dva roky zahraničná Slovenka, ktorá chodila domov aj 2x do týždňa. Pred voľbami vyzdvihovaná, po dvoch mesiacoch novej vlády ogrcaná.

Neverím v karmu, ale obávam sa, že sa to Slovensku vráti, najneskôr o štyri roky. A budeme žiť len tak, ako si zaslúžime. A možno aj v európskej hanbe.

Keď sa raz pracovná misia môjho manžela skončí, vrátime sa domov, do Bratislavy navždy. Tak, ako sme tam žili 47 rokov. Platiť dane aj odvody tu budem ďalej, lebo som solidárna aj k tým, čo dnes zahraničných Slovákov na nete opľúvajú. A nebudem od štátu žiadať ani žiadne kompenzácie pre koronavírus. Lebo som bola zodpovedná aj solidárna, ale…

… už nič nebude ako predtým. Slovensko mi zlomilo srdce, navždy.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)