Speváčka MUDr. Marcela Laiferová: „Čo mi závideli? Že som bola mladá smutná vdova, venovala som sa spevu a synovi? Mala som len 24 rokov.”

Slovenská speváčka (pop, rock), lekárka, astrologička a spisovateľka MUDr. Marcela Laiferová rod. Keblúšková sa narodila 14. júla 1945 v Petroviciach. Presne zajtra sa dožíva 75 rokov. Stále prednáša na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety predmet Medicína a umenie. Nie študentom, ale lekárom a zamestnancom. Vyštudovala aj Filozofickú fakultu UK Estetiku a etiku. Umelkyňa nahrala 14 albumov, 70 singlov, spolu približne 400 piesní. Spomedzi slovenských speváčok má najviac hitov.

„Dokážem sa tešiť z každého darčeka, najviac z kvetov,“ prízvukuje vždy Marcela Laiferová. Medzi najobľúbenejšie patria ruže. Na výstave ruží sa pred rokmi zoznámila s predsedom Slovenskej národnej ružiarskej spoločnosti Františkom Glváčom. Vyšľachtil a daroval jej dvojfarebnú ružu menom Marcela Laiferová. A ona si svoju menovkyňu vysadila v piešťanskej záhrade. „Taká záplava týchto aj iných ruží bola v mojej záhrade, že som sa bála, aby mi nezdemolovali garáž. Dala som ich teda pristrihnúť,“ povedala M. Laiferová. Odvďačili sa jej ešte krajšími kvetmi ako vlani.  S Marcelou Laiferovou sa rozprávala Klára Grosmannová.  

Zlatá lýra za smutné Slová

Spev vás lákal odmalička, keď ste vyštudovali lekársku fakultu, pribudla k nemu profesia doktorky. A stali ste sa spievajúcou lekárkou.

Spievala som rada, vždy a všade. Napríklad v Pružine, kde sme istý čas žili, pred obchodom môjho otca. Na Mikuláša som tam „usporiadala“ koncert. Za spev ma okoloidúci odmenili štolverkami. Aj teraz ich kupujem, pre vnúčence.

Vaše rodisko sú Petrovice, chodievate tam?

Bývali sme tam krátko, dva-tri mesiace, takže k tejto dedine nemám nejaký vrúcny vzťah, veď ju ani nepoznám. Od môjho narodenia uplynie onedlho 75 rokov. Každý, si môže nájsť tento dátum na internete, netajím ho, narodila som sa 14. júla 1945. Ženy zvyčajne nemajú rady, ak sa im pripomína vek, ale čo už, ak to každý vie… Mesto môjho detstva, spomienok, zážitkov, kamarátov je však Prievidza, tam som žila najdlhšie.

Spev vás teda odjakživa bavil?

Moje naozajstné vystúpenia boli počas strednej školy v Prievidzi, kam sa odsťahovala naša rodina. Mala som troch bratov. Žiaľ, jeden z nich, Emil, už zomrel, bol významný diplomat. Najmladší z nás, Lacko Briestenský, z maminho druhého manželstva, je právnik a hudobník, aj pre mňa zložil veľa skladieb. Mama zo mňa nechcela mať speváčku, komediantku – ako hovorievala – na nedeľňajšie Čaje o piatej, kde som spievala s kapelou Milana Gallusa chodila aj ona, chcela dohliadať na mňa, veď som ešte nebola dospelá. Nadobudla som aj adekvátne hudobné vzdelanie, v hudobnej škole hrou na klavíri, získala som ij základy v speve a intonácii.

Ale, mamu ste „neposlúchli“…

Len čiastočne, lebo mojou druhou láskou okrem spevu bola túžba stať sa lekárkou.

Po maturite som sa prihlásila na Lekársku fakultu UK v Bratislave. Prijali ma, bývala som v internáte v Horskom parku. Spev s kapelou Braňa Hronca bol súčasťou môjho vtedajšieho života.

Dalo sa skĺbiť náročné štúdium medicíny s kariérou síce vtedy len začínajúcej, ale už známej speváčky?

Lekárom sa nemôže stať nik, kto by odflákal niektorý predmet, alebo väčšinu z nich. Bola som dokonca dobrá študentka, z anatómie v druhom ročníku som dostala jednotku. Dalo sa to a dokázala som to, štúdium medicíny som nezanedbávala. Dve speváčky medičky sme boli, okrem mňa aj Eva Sepešiová z Košíc, tá doštudovala v Prahe. Spievala som najmä v lete, cez prázdniny. No a rozhlasové a televízne nahrávky sa dali skombinovať so štúdiom medicíny. Štúdium som, pochopiteľne, prerušila, keď sa mi narodil syn Stanko. S jeho výchovou mi pomáhala mama.

Akou lekárkou ste sa chceli stať? Splnilo sa vám to?

Po získaní titulu doktorky medicíny som sa chcela stať chirurgičkou. Nakoniec som praxovala na internej klinike v Bratislave, neskôr som popri speve mala internú ambulanciu.

Spevácka kariéra bola a je pre vás dominantná.

Často spomínam, že som sa stretla so správnymi ľuďmi, v správnom čase, na správnom mieste. Nuž, nestratila som sa v Prievidzi, ktorá bola v 60. rokoch významné centrum nielen športu, ale aj kultúry, zlanárili ma v Bratislave aj do Tatra revue, veľa som získala spoluprácou s Braňom Hroncom. S jeho pesničkou Lampy už dávno zhasli sa zrodil náš prvý veľký hit. Spievala som ju s Janou Belákovou. Všimli si ma viacerí textári, skladatelia, hudobníci. Spolupracovala som napríklad s najvýznamnejším dirigentom Karlom Vlachom. Bola to pre mňa veľká škola. Jeho orchester nahral aj moju prvú dlhotrvajúcu platňu s názvom Marcela. Dovtedy žiadna slovenská speváčka nemala LP platňu.

A prišli vystúpenia na Bratislavskej lýre…

Duet s Karlom Hálom v češtine v roku 1969 nepasoval do vtedajšieho politického „rámca“. Túto pieseň pod názvom Jednu lásku mám, ako aj môj prvý hit Lampy už dávno zhasli, aj niektoré iné piesne v časoch hlbokého socializmu označili za ideologicky nevhodné.

O rok neskôr ste mali vystúpiť na lýre znovu.

Krátke šťastné obdobie som už bola vydatá za MUDr. Jaroslava Laifera, ktorý mi pomáhal v oblasti medicíny, ale písal pre mňa aj texty piesní, sa nešťastne skončilo pred Bratislavskou lýrou 1970. Môj manžel po viacerých nevydarených operáciách zomrel. Nemala som vôľu, chuť ani silu na lýre vystúpiť, prehovoril ma Karel Vlach. Napokon som si piesňou Slová vyspievala zlato. Neskôr som pesničku naspievala aj v nemčine.

Otvorili sa vám dvere do sveta, na hudobné festivaly?

Následne som vystúpila na festivaloch v Sopotách, Riu de Janeiro, kde bol napríklad v porote Paul Simon. Teším sa aj zo zisku Zlatého Orfea, na Malte som získala Zlatú palmu, v Drážďanoch 3. cenu. Vždy som spievala po slovensky.

Sláva ide ruka v ruke so závisťou a ohováraním. Zažili ste to?

Nuž, áno. Čo mi závideli? Že som bola mladá smutná vdova, venovala som sa spevu a synovi? Mala som len 24 rokov. Mňa zaujímalo, aby som spievala pekné a dobré piesne a aby sa ľuďom páčili, aby boli plné sály, keď spievam. Vždy som však myslela dopredu, plánovala som si život vždy reálne na desať rokov vopred. Najmä v medicíne. Stále som študovala, čo je nové v medicínskej oblasti, ktorá ma zaujímala. Dôležitý je vplyv myslenia na vývoj chorôb. Pozitívne myslenie lieči. Choroba vzniká v hlave, nesmieme sa ňou dať ubiť. Ani inými problémami. Aj neskôr som sa snažila rozvíjať svoj duševný potenciál, ale aj tých ľudí, ktorých som liečila.

Nemáte rada pojem alternatívna medicína, ako nazývate teda toto odvetvie?

Medicína. Všetko je medicína, aj tá tzv. alternatívna. Medicína je všetko, čo lieči. Ak dokážeme človeku vysvetliť, že sa nemá utápať v problémoch, že nemá mať neustále negatívne myšlienky, že sa má dokázať tešiť aj z maličkostí, liečime ho a predchádzame chorobám, ktoré by sa naňho nalepili, lebo nie je pohodový a jeho imunita slabne. Stále prednášam na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety predmet medicína a umenie. Nie študentom, ale lekárom, zamestnancom. Zaoberám sa aj astrológiou.

Neskôr vás osud spojil na takmer tridsať rokov s Ladislavom Zacharidesom…

Po strate manžela MUDr. Jaroslava Laifera, som si povedala, že sa nemôžem utápať v slzách za ním, nikomu tým nepomôžem. Po šiestich rokoch som stretla vynikajúceho človeka, športovca a umelca Laca Zacharidesa. Vydala som sa zaňho, narodil sa nám syn Martin. Prežila som s ním takmer tri desaťročia. Doopatrovala som ho do posledných chvíľ života. Chystal mi darček k 29. výročiu sobáša, dokončieval obraz, deň predtým skonal. Mala sa zísť celá rodina, zišla sa o pár dní, na jeho pohrebe. Pol zlého slova nemôžem povedať na mojich manželov Jaroslava Laifera či Ladislava Zacharidesa, ľúbila som oboch, boli to vzácni, úspešní a cenní ľudia.

Často sa schádzate celá rodina?

Je to ťažké zorganizovať, ale schádzame sa. Obaja synovia sú ženatí, starší má päť detí a vnúča, mladší dve deti. Mám aj super nevesty. To znamená, že v kompletnej zostave sme trinásti. A raz do roka, na Vianoce im aj zaspievam. Rovnako dobrý vzťah mám aj so susedmi, neuzatváram sa pred nimi.

Málokto vie o vás, že popri medicíne ste vyštudovali na Filozofickej fakulte UK aj estetiku a etiku.

Keďže som vždy plánovala ako ďalej, povedala som si, že by sa mi to v budúcnosti mohlo zísť. Čo ak by som mala podmienky na organizovanie kultúrneho života? Štúdium nebolo ťažké, dokonca bolo zábavné, bavili ma dejiny hudby, literatúry, filmu.

Kto vám vnukol myšlienku písať knihy?

Generálna manažérka vydavateľstva Ikar Ing. Gabriela Belopotocká. Vraj by som o sebe mala napísať knihu. Šokovala ma. Nič som nesľúbila, iba návštevu vydavateľstva. Pani Belopotocká spolu s výkonnou riaditeľkou Ing. Valériou Malíkovou ma toľko presviedčali, až som privolila. Moja prvá kniha vyšla v roku 2003 a volá sa Žiť svoj sen. Potom som napísala ďalšie knihy: Kľúč k zdraviu, Kľúč k láske, Kľúč k šťastiu, Z mojej kuchyne, Ako si spríjemniť a okoreniť svoj život. V súčasnosti píšem (nie pravidelne, keď mám na to vhodnú náladu) ďalšiu knihu o vplyve myslenia na choroby. Časť rukopisu som zabudla vo vlaku z Košíc do Bratislavy, vrátila som sa síce poň, ale zľahla sa po ňom zem. Nezúfam však, na druhý pokus to bude azda lepšie.

Môžu mať speváci skutočných priateľov medzi spevákmi?

Som presvedčená, že áno. Spomedzi spevákov či speváčok mám stále veľmi intenzívne priateľstvo s Helenkou Vondráčkovou a Hankou Zagorovou, tá mi dokonca pomohla v minulosti kontaktovať ľudového liečiteľa. Priateľkou mi bola zosnulá Eva Kostolányiová aj Zora Kolínska, vážim si Dušana Grúňa pre jeho ľudskosť a nekonfliktnú povahu, spievala som kedysi aj s Karolom Duchoňom.

A krásne spomienky mám na natáčanie tzv. repeťáckych pesničiek, ktoré ľudia stále radi počúvajú. Je to nehynúca zásluha Ivana Krajíčka, nesmierne pracovitého a dochvíľneho človeka.

Ste akčná, vitálna žena, neubíjajú vás rôzne obmedzenia počas koronavírusu?

Rešpektujem ich, samozrejme, žiadne koncerty, vystúpenia, žiadne posedenia s priateľmi. Mám totiž okruh vynikajúcich kamarátov z oblasti hudby, umenia, športu. Ale veď nadíde čas, keď sa opäť stretneme. Stále je však aktívny môj fanklub, ktorý má zhruba 2000 členov. Všetko o mne vedia, píšu, organizujú, chodia na koncerty, rada sa s nimi stretávam. Môj ranný rituál sa nezmenil, vstávam o pol šiestej, do ôsmej trochu poupratujem môj nový byt, v ktorom nebývam ešte ani rok, navarím. Poupratujem zgruntu niektorú zásuvku. Teraz najnovšie triedim rodinné fotografie, ktoré mám uschované v rôznych škatuliach. Život je krásny, nedá sa však očakávať, že každý deň bude slnečný, bezproblémový. Ale, keď príde, mám z neho radosť. Ľudia vždy od všetkého očakávajú veľa. A to je chyba. Aj nesprávne či nepríjemné veci a udalosti treba brať s pokorou. A nezostať pasívny, nečinný. Akákoľvek práca lieči a udržiava človeka v dobrej kondícii.                     

Kto je Marcela Laiferová

Slovenská speváčka (pop, rock), lekárka, astrologička a spisovateľka MUDr. Marcela Laiferová rod. Keblúšková sa narodila 14. júla 1945 v Petroviciach. V Prievidzi počas stredoškolského štúdia začala spievať na Čajoch o piatej. Svoj spevácky talent rozvíjala aj v Bratislave, kde študovala medicínu.

Hudbu na jej prvý veľký hitu Lampy už dávno zhasli (spievala ho s Janou Belákovou) zložil Braňo Hronec. Spolupracovala so známymi hudobníkmi, textármi, dirigentmi. Karel Vlach nahral jej prvú dlhohrajúcu platňu. Získala Zlatú bratislavskú lýru s piesňou Slová krátko po úmrtí manžela Jaroslava Laifera. Vzápätí  mnohé ocenenia na medzinárodných hudobných festivaloch. V roku 1968 sa stala zlatou a v roku 1998 bronzovou slávicou na Slovensku.

Po vyštudovaní na Lekárskej fakulte UK získala titul doktorky medicíny, vyštudovala aj etiku a estetiku na Filozofickej fakulte UK. Nahrala 14 albumov, 70 singlov, spolu približne 400 piesní. Spomedzi slovenských speváčok má najviac hitov. Hrala aj v 3 filmoch, účinkovala v televízii. Napísala 6 kníh. Má dvoch synov, 7 vnúčat a pravnúča. Žije v Bratislave.

Hity Marcely Laiferovej: Lampy už dávno zhasli, Pod bielou alejou, Hrdá láska, Slová, Sedem čiar, Zvony už ôsmu bijú

Autorka Klára Grosmannová absolvovala vysokoškolské štúdium na Katedre žurnalistiky FF UK v Bratislave. Pred nástupom na VŠ pracovala v Ponitrianskom stavbári. Následne pôsobila výlučne v denníkoch: Ľud, Práca a Národná obroda. Bola vnútropolitická redaktorka a komentátorka, dlhé roky aj vedúca oddelenia. Zúčastňovala sa na mnohých diskusiách a besedách s politikmi v STV a SRo. Spoluzakladala česko-slovenský časopis Mosty. Podieľala sa na výchove desiatok novinárov, z ktorých sú dnes uznávaní publicisti. Spoluzakladala Slovenský syndikát novinárov a 27 rokov pôsobila v jeho najvyšších orgánoch (predsedníčka Kontrolnej rady SSN, členka P SSN, podpredsedníčka SSN a dve jedenapolročné obdobia ako zastupujúca predsedníčka tejto organizácie). Je podpredsedníčka Výboru Sekcie pre žurnalistiku a novinársku fotografiu Literárneho fondu a členka Správnej rady Nadácie Čisté slovo. Je podpredsedníčka ZZ AONE. Dlhé roky pomáha kolegom, ktorí sa ocitli v sociálnej núdzi. Počas 53-ročnej novinárskej kariéry publikovala v rôznych aj printových médiách, spolu napísala a spolupracovala približne na 20 000 spravodajských, analytických a beletristických článkoch. Napísala dve knihy.