Stanislav Štepka: Je to zvláštny pocit mať dve srdcia…

Mama, nebo a ja je nezvyčajná a originálna kniha, ktorú musíte čítať s otvoreným srdcom i mysľou. Získa si vás bezprostrednosť a láskavosť rozhovorov, pri ktorých Matejko opisuje život pred svojím narodením. Aké to bolo v brušku úžasné, ako si vyhliadol svoju mamičku a chcel sa narodiť práve jej.

„Je to zvláštny pocit, mať dve srdcia… zachytíme pekný postreh od nadchnutej a poeticky skrz-naskrz naladenej autorky. Necháme sa „ako pierka z krídla anjela“ unášať v krehkých a vtipných dialógoch matky so synom v krajine nehy a najmä fantázie. Je tam príjemne.”
Stanislav Štepka, dramatik a herec

Mama, nebo a ja je nielen pútavé čítanie o tehotenstve a zázraku zrodenia dieťaťa. Je to aj čítanie pre mužov, ktorí môžu pochopiť ako sa ženy cítia, čo prežívajú, čo ich trápi a na čo myslia. A možno budú potom k svojim milovaným polovičkám pristupovať s väčšou úctou a láskou…

Prvá časť knihy približuje tehotenstvo mesiac po mesiaci – pocity, zaujímavé fakty, postrehy. Od čudných chutí, cez zmeny tela, odber plodovej vody, prvé pohyby bábätka až po cisársky rez a dva mesiace v inkubátore.
V druhej časti sledujeme láskavé rozhovory mamy so synčekom, ktorý jej rozpráva, aké to bolo v brušku, prečo si vybral práve ju za maminku a čo všetko si pamätá.

Mami, napíšeme knižku pre všetky deti na celom svete a ich rodičov, pre babky a dedkov a pre všetkých, aby vedeli, aké to bolo v brušku.
Dobre, mami?

AKO SI MA NAŠIEL? AKO MAMINKU?
Našiel? Keď som si takto spojil ruky, tak som ich mal ako ďalekohľad. Takto som zamieril. Videl som ťa, ako ležíš a spíš a hovorím si: no, už mám tú maminku a tľapol som rukami. A ešte som sa aj usmieval.
PREČO SI TAK DLHO ČAKAL?
Ja som chcel byť s tebou, tak som musel čakať.

„Nečakajte ďalší zázrak. Takých detí je veľa. Matej nie je jediný na svete, ktorý touto formou podal posolstvo nám, dospelým. Je to úplne obyčajný chlapec, rovnaký ako ostatné deti. Môj synček nie je zázračné dieťa,“ odkazuje Eny Hanks, autorka výnimočnej knihy Mama, nebo a ja.

„Prajem všetkým ženám, aby si túto knižočku prečítali a užili si materstvo, či už pred, alebo po pôrode, lebo, ako píše autorka, je to zázrak, ktorý nám nikto nemôže vziať.”
Kamila Magálová, herečka a moderátorka

VYTÚŽENÉ STRETNUTIE

Čakám spolu s manželom na JISke. Neviem sa dočkať. Oblečená som ako keby v skafandri. Skôr ako sa mám priblížiť k inkubátoru, prebieha dezinfekcia, pomaly až deratizácia. Je tu sterilné prostredie, dezinfikujú mi ruky, nohy, hádam by ma tu aj vykúpali. Obliekajú ma do plášťa, na hlavu dávajú čiapku, na ústa rúško. To asi aby som bola ticho, myslím si. Na nohách mám modré igelitové návleky, tie dôverne poznám. Nie raz som s nimi išla po meste. Ja teda vyzerám.
Ani by som sa nespoznala. Nečudovala by som sa, keby sa ma môj synček zľakol. Obaja sme zvedaví, aké to bude. Nemám žiadne očakávania, ani nič neplánujem. Jediné, na čom mi záleží, je, aby to môj drobček prežil a bol v poriadku.
Konečne. Už ťa vidím, synček môj milovaný. Cítim obrovskú úľavu. Pozerám sa do inkubátora, ktorý je sčasti prekrytý tenkou látkou ružovej farby s detským motívom. Asi kvôli svetlu, keďže sú tu samé prístroje, hadičky, svetielka. Matejko je napojený na prístroje.
Je nádherný, páči sa mi na ňom všetko. Úroveň mojich nervotransmiterov je na maxime. Som šťastná.
Ani neviem, čo mám povedať alebo sa opýtať. Je to však príjemné, asi som vystrašená, veď kto by nebol. Ani neviem, či vôbec dýcham. Len pozerám a pozerám a usmievam sa na môjho najdrahšieho synčeka…
Prichádza sestrička, chce mi čosi vysvetliť. Ukazuje na dieťatko.
Plienku má až pod pazuchami. Trčia z nej len nitky a to sú malinké nožičky. Asi sa veľmi čudujem. Sestrička sa na mňa pozerá, všimla si to. Radšej mi všetko detailne opisuje. Potrebujem to, aby som bola v obraze. Už sa len nechať zarámovať. Potrebujem hlavne Matejka.
A on potrebuje mňa.

Dozvedám sa, že plienky, ktoré Matej má, sú najmenšie z tých, ktoré sa vôbec na svete vyrábajú. A že mám ísť potom do obchodu s hračkami kúpiť oblečenie pre bábiky, taký je maličký. Zasa sa čudujem, po chvíli si uvedomujem, že mám otvorené ústa. Rýchlo ich zatváram, ale letmej myšlienke sestričky, aká som blbá v mojom veku, sa asi nevyhnem. Áno, narodila sa mi živá bábika. Pokúsim sa Matejkovi zohnať normálne, nie hračkárske oblečenie. Všetko, čo má doma pripravené, mu bude veľké, veľmi veľké. Nevadí, poradíme si.
Pozorujem ho. Neplače, spinká. Lekár ma usadil na stoličku, vyberá synčeka z inkubátora a podáva mi ho. Bojím sa ho dotknúť, trasiem sa, mám strach, aby som mu neublížila. Manžel stojí vedľa mňa, tiež čaká na ten náš zázrak. Sestrička mi dodáva sebavedomie.*
„Nebojte sa, sme tu, všetko vás naučíme.“

Vítam ťa na svete, srdiečko moje. Malý Matejko už leží na mojej hrudi, šalátik môj maličký, menší ako Janko Hraško. Túlime sa k sebe. Láska moja. Doslova sa na mňa prilepil ako pijavička. Tie pocity sú neskutočné. Nedá sa to opísať slovami. Malinké rúčky sa vystierajú ku mne. Bože, veď on ma chce objať.

Pozrite. Zlato moje, ľúbim ťa. Chvíľočkami sa na mňa nežne pozerá, ešte nevládze mať otvorené očká. Ale snaží sa, veľmi sa snaží. Noštek ako gombička. Telíčko jemnulinké ako pampúšik. Celý je dokonalý. Lekár stojí pri mne, dovolí mi stiahnuť rúško. Bozkávam malinké telíčko a šepkám mu do uška samé tajnosti….