„Sú to predsa tvoji tiež rodičia!“

Šoférujem auto a po lícach mi stekajú slzy bezmocnosti a zúfalstva. Vždy. Vždy, keď nájdem odvahu a opäť navštívim rodičov. „Tiež rodičov“, ktorých vlastne nenávidím, lebo mi ničia celý život. Pomaličky, systematicky, nenápadne aj nápadne, s policajtmi, aj bez policajtov. Naozaj musím takým rodičom prejaviť úctu a rešpekt?! Lebo tak sa to na Slovensku patrí? Lebo sú to predsa rodičia?!

Dennodennými hádkami, ktoré si pamätám od narodenia. Aj tú obrovskú guľovnicu v kuchyni, ktorú si „tiež otec“ priložil k hlave v kuchyni. Predtým nás samozrejme so sestrou „tiež rodičia“ zobudili. Boli sme ešte príliš malé, aby sme okolo tretej hodiny ráno stáli v kuchyni a pozerali sa na to, ako si odstrelí hlavu kvôli „tiež matke“ náš „tiež otec“.  Ráno sme išli normálne do školy. Ako vždy. Aspoň takto si to pamätám  ja. Dnes som už päťdesiatnička, ale táto scénka sa mi dodnes sníva aspoň dvakrát do roka.

Alebo tie pravidelné bitky na týždňovej báze medzi nimi dvoma, ktorí sú spolu už viac ako 55 rokov a dodnes nám so sestrou ničia životy, aj tým, že ešte stále žijú.

Sedím v aute, po lícach mi tečú slzy a pýtam sa samej seba, či som naozaj taká skazená alebo iba šialene zúfala, že túžim potom, aby to už skončilo. Áno, aby už umreli, aby sa to už navždy vyriešilo a hlavne skončilo. Aby to už prestalo.

Bola som ich pozrieť iba preto, že ma o to poprosil môj už dospelý syn, ktorého sme s manželom vychovávali s láskou aj k nim, aby ich miloval. Nechceli sme nijako ovplyvňovať ich vzťah, aby sa to ešte neotočilo oproti nám. Dúfali sme, že budú „iní“. Boli, či vlastne ešte sú k vnúčaťu trochu iní, ale iba trochu. Aj ono si už poplakalo a zavolá im iba vtedy, keď ho o to poprosím ja. Manžel ich už vynechal zo svojho života úplne.

A práve syn ma po troch rokoch odmlky poprosil, aby som tam skočila, že veď sú to moji rodičia. Aby som občas zašla, aby som sa prekonala, aby som to vydržala, lebo že už nikoho aj tak nemajú. Sestra tam už nechodí roky, jej deti tiež, nemôžu ich ani cítiť, nepozvali ich ani na svadbu, so súrodencami sa už nebavia desaťročia a jediné, čo naozaj “dokázali spoločne” je, že so sestrou si nepoznáme vlastnú rodinu. Vzťahy v celej rodine “dotiahli za tie roky do dokonalosti”.

Za viac ako 55 rokov manželstva sa rozvádzali tuším 4x a pre majetky sa súdia dodnes, ešte počas manželstva a vždy sme do toho zatiahnuté aj my, deti. Vždy, nechutne, vydieračsky z oboch strán rodičov.  „Tiež otec“, ktorý je rovnaký ako “tiež matka”, ušiel od nej ešte v roku 1968. To som ešte nežila, sestra už áno. „Tiež matka“ ho presvedčila, aby sa vrátil. Narodila som sa ja a peklo odvtedy už iba graduje do závratných výšok. Dvaja skazení rodičia, ani spolu ani bez seba, nám nedajú vydýchnuť do dnešného dňa a ničia nám permanentne, potichúčky bezcharakterne životy. Ostali úplne sami, bez akýchkoľvek kamarátov, blízkej rodiny a tak sa upriamili na nás, ich deti.

Vždy, keď zaparkujem po čase pred ich bytom, iba z ľútosti, strašne sa hanbím. Hanbím sa pred susedmi, či ma vidia, že prišla ich dcéra a či si myslia, že som rovnaká. Ich bývanie je známe podľa hlučných a oplzlých pravidelných hádok široko ďaleko, aj mestskej polícii. Do dnešného dňa.

Z domu som ušla ako neplnoletá a životom sa predierala s chybami aj kopancami. Len som utekala a v živote sa podkýňala o vlastné chyby, lebo som mala jediný cieľ. Utiecť z domu hrôzy čo najďalej a navždy. Raz sa mi to aj podarilo, nevidela som ich zopár rokov a v duši som cítila pokoj. Dokonca som sa ako dospelá už  v noci prestávala aj pocikávať.

Posledná návšteva bola katastrofa. Vlastne som ju čakala, lebo je to katastrofa vždy. Posledné návštevy si už dokonca nahrávam na diktafón, aby som mala dôkaz, lebo raz ho asi budem potrebovať. Nikto na svete by mi totiž so sestrou neuveril, čo za psychické svinstvo dokážu títo dvaja skazení inžinieri napáchať.

Šoférujem, vzlykám od plaču zo zúfalstva a predstavujem si ich pohreb. Mám z neho strach aj radosť zároveň. Strach z toho, čo budem cítiť, či budem vôbec niečo cítiť, keď sa budem pozerať na tú rakvu. Viem, že kondolencie odmietnem…

A chodím tam stále, ani neviem prečo, asi som sadomasochistka,  možno by mi to vysvetlil psychiater. Psychickí manipulátori a tyrani totiž dokážu strašné veci a tak systematicky ubližovať, že to pochopí len ten, kto zažil. A ja to zažívam stále, pri každej ich návšteve, telefonáte. Ale vraj,  predsa sú to moji rodičia, tak niečo vraj musím zniesť!

Prečo? Veď sú ako zvieratá, ktoré nikdy v živote nemali mať deti! Zvieratá, ktoré sa tak milujú a nenávidia zároveň, že deti používajú len preto, aby vydierali jeden druhého a je im úplne jedno, ako tým deti trpia.

Posledná návšteva bola opäť o šialenom kriku, nadávkach, vulgarizmoch, ale aj už stokrát spomínaných filckách, ktoré pred 50 rokmi doniesol “tiež otec” domov. Historka, ktorú musím počúvať už od 14 rokov a vždy sa mi pri nej prevracia žalúdok. Ďalšie neznesie ani klávesnica počítača.

Nenávidím svojich rodičov, a bojím sa toho, že raz, keď zomrú, nebudem cítiť vôbec nič, nič a možno ich ani nebudem vedieť pochovať. Bojím sa toho, že sa mi veľmi uľaví…

Možno som skazená ja, výsledok „tradičnej slovenskej rodiny“.  Na ulici dokonalá a usmiata família, za stenami skazená tak, že jej aktérov raz nepustia ani do pekla. Lebo… lebo veď tie deti. Deti, ktoré sa dlho z domáceho neviditeľného násilia aj fyzického pocikávali  ešte aj v dospelosti a jednému z nich sa zo stresu doživotne trasú ruky tak, že má čo robiť, aby vypilo čaj.

Mám priateľku, ktorá mala podobnú „tiež matku“. Tiež jej za celý život nepovedala mám ťa rada, ľúbim ťa.  Ako dieťa ju zatvárala do komory a odišla aj na celý deň. Keď zomrela, pýtala som sa jej, čo cítila, keď jej to oznámili. Vraj nič, vraj sa jej uľavilo… A že nemá žiadne výčitky.

Koľko nás je na Slovensku takýchto detí, ktoré možno prestanú trpieť až keď ich „tiež rodičia“ umrú?  Alebo som sama?

Šoférujem a po lícach mi opäť stekajú slzy, tak ako vždy, aj teraz som si povedala, že som tam bola posledný raz. Posledne som im radšej iba skoro ráno zavesila na kľučku tašku s darčekmi z dovolenky.

Chcem o tom písať, čo najviac, o jednej „tradičnej dokonalej slovenskej rodine“, možno mi bude ľahšie, možno raz…

Aj keď mám vlastne veľký strach, strach z toho, že moji „tiež rodičia“ budú mať v sebe toľko arogancie, zloby a drzosti, že ešte aj zomrú bez toho, že mi, nám, stihnú povedať: „ĽÚBIME VÁS A PREPÁČTE!“

Autor Mullerovie: Pod týmto pseudonymom zverejňuje redakcia Dalito.sk názory autorov, ktorí z objektívnych dôvodov nemôžu verejne písať pod vlastným menom.