Tak strašne ďaleko a tak dokonalo naplánované…

Doma tomu hovoríme „dorážačka“. To sú  posledné pracovné dni pred dovolenkou. To znamená, že chodiť spať sa u nás posledné tri dni chodí až po druhej a cez víkendy dobiehame zasa všetko, čo sme od druhej do rána siedmej prespali.

Obaja máme zamestnania, v ktorých na nás nič nepočká. Ako zvyknem hovorievať, na internete ťa nič nepočká, na internete ťa všetko dobehne.

Pred dvoma rokmi, keď sme boli s dcérou na jej promóciách na Miami, vybehli sme na tri dni na Bahamy, na Exumu. Nič krajšie som v živote nevidela, nevideli. Podľa nášho rodinného priateľa, ktorý sa nám ako obchodný riaditeľ firmy stará o všetky naše dovolenky, sme vtedy videli najkrajší kút planéty a už len ťažko niečo krajšie nájdeme. Teda aspoň podľa našich nastavených kritérií.

Takže otázka, kam tohto roku bola naozaj zložitá. Peťo nám povedal, že pozná už iba jednu destináciu, ktorá by sa Exume v našich očiach mohla vyrovnať. Francúzska Polynézia. Fajn, až na to, že sa tam letí 26 hodín!

S manželom sme si povedali, tak dobre, prečo nie teraz, keď ešte vládzeme. Na krátke lety do deväť hodín máme čas na dôchodku.  A bolo rozhodnuté.  Veď s mojim manželom sa dá ísť aj tak aj na koniec sveta.

Tak ako vždy, deň pred dovolenkou, som kúpila eurojackpot, aby sme sa v prípade výhry mohli domov vrátiť už súkromným jetom, teda prenajatým lietadlom aj s posádkou. Robíme to vždy už roky. Kúpime si na dovolenku tiket a potom plánujeme, čo urobíme  s výhrou. Opäť  na pláži „virtuálne“ vyplatíme dlhy našich priateľov a zhodneme sa, že ak vyhráme 7 miliónov eur, o ktorých sa mi raz snívalo, aj tak budeme pracovať ďalej, aby sme mentálne nedopadli tak, ako zopár známych, ktorí už nepracujú roky, aj keď ešte nie sú v dôchodku.  Tohto roku to však manžel dotiahol do dokonalosti a tiket si odfotil a nechal doma, že ak padne lietadlo, nech si tie peniaze užije aspoň dcéra a starostlivo ho doma odložil.

Manžel, ktorý patrí medzi najzodpovednejších ľudí, akých som v živote stretla som vyhrešila, že mi robí dopredu pred letom nervy a privoláva nešťastie. Inak, raz letel na služobnú cestu do USA a nechal si na stole hodinky. Zdesene som mu volala do garáže, že si zabudol hodinky, bez ktorých nevie existovať. Odvetil, že ich tam nechal naschvál, keby padlo lietadlo, či iné nešťastie, nech ich potom môžem predať a s dcérou si tak pomôcť. No, nemilujte ho!

150 krát sme skontrolovali vodu, svetlo, kúrenie aj kvety. Dotiahli do rána všetko tak, aby sme sa začali obracať na 12 hodinových časový posun. Nadránom sme už boli takí zdevastovaní, že sme po sebe začali aj vrčať, aj sa smiať. Všetko bolo teda správne naplánované a išlo podľa cestovného itinerára.

Keď však už manžel trikrát skontroloval sám seba, či zhasol na záchode svetlo, zavelila som dosť! Vyrážame. Kedysi sme sa na tom aj pohádali, dnes sa už smejem. Keď mu k pokoju chýba len toľko, je to to najmenej, čo sa musím naučiť rešpektovať. Zasahujem len vtedy, ak to robí napríklad, ak ideme len do kina a nestihli by sme úvod filmu. Až vtedy zvýšim hlas. Inak ho nechám si užiť posledné chvíle zodpovednosti hlavy rodiny pred odletom. Veď je to minimum…

Absolútne som nemala predstavu, ako prežijem môj prvý 26 hodinový let. Prišlo mi to tak strašne dlho, že som sa nad tým až bála rozmýšľať. Na pumpe sme vykúpili ešte časopisy, v príručnej batožine nechýbala kniha Bono, na ktorú sa chystám už 17 rokov a o Francúzskej Polynézii. A samozrejme notebook. Plánovala som ho na dovolenke nezapnúť, aby mi od písania konečne odpuchli ruky a prestalo bolieť rameno z myši, ale pri predstave 26 hodín v lietadle som si vedela predstaviť aj písanie stĺpčekov, ktoré vnímam ako relax. Všetko však nakoniec bolo inak.

Môj otec ma ešte samozrejme “scestovane” nezabudol poučiť, aby som si “dávala pozor na miestnych ľudožrútov”! 🙂

Tesne pred nástupom smer Viedeň – Paríž sme sa ešte popasovali s kioskom na vytlačenie letenky, v obchodoch dokúpila posledné maličkosti, manžel fľašu rumu a boardingovanie po štrngnutí pohárov prosecca sa mohlo začať.

Do poslednej chvíle sme si pripíjali na francúzske žlté vesty, či si to zamestnanci štátnej „socialistickej“ firmy Air France ešte nerozmyslia a neohlásia štrajk. Mimochodom, ohlásili ho pri našej spiatočnej ceste. Pri pohľade na žltú vestu na letisku som si vždy povedala, ááá je to tu! Nikde neodletíme!!!

O kufre sme strach nemali. Čím viac cestujeme, tým menej balíme a tak sme sa aj teraz na tri týždne zbalili do troch príručných palubných kufrov.

Pokoj, kľud, tabaček.  Jediné čo nás vyrušilo boli rakúski zamestnanci kontroly, ktorí bez ohľadu na to, či vám odletí lietadlo vyčerpaní oznámili pauzu. Aj skener vypli bez ohľadu na to, či v nich práve bol lavór s vašimi dokladmi, pasmi, letenkami …. Nepomohol ani krik ich nadriadeného, že to už prehnali.  Ale nehnevala som sa na nich, aj keď ten lavór v skeneri bol práve môj. Za evidentný nedostatok pracovníkov totiž oni nemohli. Dobre, bolo ma asi minútu počuť na celú odbavovaciu bezpečnostnú halu, vraj až tak, že za tie decibely by ma už v USA určite zatkla polícia. Vraj. Osobne moju prehliadku prezrel riaditeľ. Manžel len krútil hlavou, vraj, akoby to na tomto svete vyzeralo, keby boli všetci takí ako ja a nenechali si „srajkať“ na hlavu.

Prešlo mi aj zdravotné potvrdenie na moje „zvláštne“ potraviny v príručnej batožine. Možno ma už riaditeľ nechcel viac vytočenú. Dietetické a čerstvé citróny ostali v kufri. Vlastne mali šťastie piloti a palubný personál. Ak by mi počas takého dlhého letu nastúpili moje zdravotné komplikácie, museli by obrazne pristáť aj na vode. Záchvaty bolesti totiž mávam také veľké, že sa pri nich zapotí nejeden skúsený záchranár či lekár.

Ešte raz sme skontrolovali, či zvládli moju objednanú bezlepkovú stravu, objala som sa bezpečnostným pásom, dala pusu manželovi na znak šťastného letu a pohodlne sa usadila a tešila som sa na niečo, čo som už takmer dva roky nezažila. 14 dní oddychu. V krajine, ktorá je pre väčšinu až príliš ďaleko.

Pokojne sme sa teda usadili v lietadle smerom tam, kde to aj Francúzi volajú dovolenkovým snom. Na Tahiti.  …. no a ako to už býva, všetko bolo počas vnútroštátneho 26 hodinového letu inak, ako sme si to doma dokonalo naplánovali…

Pokračovanie nabudúce…

Pozn. redakcie: Ak ste našli v texte chybu alebo preklep, upozornite nás na to na redakcia@dalito.sk. Ďakujeme.

Nezáviďte, inšpirujte sa, je to len na vás