Takmer skrachovala, a tak v biznise dala priateľstvo bokom

Na začiatku takmer skrachovala. Naučila sa byť najhoršou a dnes patrí medzi najlepších.  Podnikanie v medicíne si vybralo svoju daň v súkromí a bojovala aj po páde z koňa. Vyhrala aj tento boj o život. Jana Holešovská chcela byť lekárkou odmalička aj napriek tomu, že v blízkej rodine žiadneho lekára nemala. Už na základnej škole potajomky štvrtila a pitvala žaby a dážďovky za účelom „výskumu“. Chcela vedieť, či opäť narastú.

„Keď  mamka objavila v chladničke škatuľku so zvyškami, ach, jaj,“ zasmeje sa vedúca lekárka kliniky, ktorá po 20. rokoch podnikania môže zabudnúť na všetko zlé v súvislosti s podnikaním a už len rozširovať služby svojho súkromného zariadenia.  Dnes jej klinika, ktorá sa už zďaleka nešpecializuje len na plastickú chirurgiu, patrí medzi zariadenia jednodňovej chirurgie,  kam zvážajú nielen úrazy z tatranských zjazdoviek. „Po ukončení medicíny v Košiciach som začínala na očnom oddelení, no nejako ma to nenapĺňalo, hoci to bola chirurgia oka, tak som sa vrátila na interné oddelenie a všeobecné lekárstvo.  Stále som však chcela robiť niečo iné. Po revolúcii sa ešte v medicínskom odbore nedalo podnikať, preto som sa venovala lekárskej kozmetike,“ spomína na začiatky, keď na ministerstve zdravotníctva ešte len začínali riešiť, ako prideľovať licencie v medicíne.

„Boli to ťažké roky. Uvedomte si, že sme prešli zo socializmu rovno do demokracie. Pre mnohých bolo prirodzené zobrať si z nemocnice striekačku, obväz či  niečo iné. Ak to isté robili v súkromnom centre, nenapadlo im, že to niekto musí zaplatiť. Zamestnala som personál, aj svoju bývalú sestričku som zobrala k sebe. Všetko som musela kúpiť a zaplatiť a zrazu náhodou vidím, ako môj vlastný personál dáva kamarátke štyri krémy len tak do kabelky, že to si zober, to je v poriadku. Ťažko bolo naučiť ľudí, že hopsa, ale už musíme robiť inak.  Asi nás to nemal kto naučiť , a tak aj podnikatelia sa učili na vlastných chybách,“ spomína doktorka Holešovská , ktorá dlho nevedela personálu povedať, tak takto to nepôjde.  „Niekedy som prišla do práce, všetci boli vysmiati, no mňa z toho celého bolelo brucho.  Kamarát právnik mi povedal, že buď všetkých prepustím, alebo spraví cirkus a prepustí ich všetkých on. Tak aj bolo. V piatok prišiel a všetci von. Ostala som len ja,“ hovorí o začiatku podnikania a opätovnom reštarte firmy.

Socializmus vo firme zakázala

Nemala ešte vyštudovanú kozmetiku, takže rýchlo volala späť do školy a zisťovala, kto v danej oblasti skončil. Oslovila Silviu, ktorá v tom čase pracovala na parkovisku v Smokovci. V piatok ju zobrala do ambulancie. „Nahnala som tam celú svoju rodinu . Museli si ľahnúť a Silvinka musela ukázať, čo vie, ja jej zasa, ako si to predstavujem, a v pondelok sme otvorili. Bola skvelý zamestnanec, až kým som neprešla na novú formu.  Ona sa osamostatnila, ja som sa začala venovať estetickej medicíne,“ opisuje ďalší začiatok v podnikaní  lekárka Janka, ku ktorej chodia dnes operovať vyhľadávaní odborníci z celého Slovenska. O tom či to „dala“ neuvažovala, ani sa nezaoberala tým, že otvorením jednodňovej chirurgie preberá na seba obrovskú zodpovednosť nielen za životy pacientov. Ako zamestnankyni niekde v štátnej nemocnici by jej bolo ďaleko ľahšie. „Bola to odvaha, no nejako to išlo samé, aj keď s trpkými skúsenosťami. Zadlžila som sa a ťažko som sa z toho vyhrabávala. Neskôr som si povedala, že nie je hanba spadnúť na kolená, ale je hanba tam ostať. Lebo to, že sa dostanete na kolená, to sa môže stať hocikomu, ale zostať tam, to je už slabošské, takže som sa musela vyhrabať nanovo,“ hovorí dnes už spokojne napriek tomu, že podniká v rezorte, kde je pri každej „zákazke“ jednou nohou vo väzení.

Jednou nohou vo väzení

„Toto si vôbec neuvedomujem, veď robím podľa najlepšieho vedomia a svedomia, robím naozaj len to, kde som stopercentne presvedčená, že to dobre dopadne. Samozrejme, v  medicíne je stále niečo medzi nebom a zemou, k čomu musíme mať úctu, stále sa môže niečo stať. Vždy však klienta upozorním, že jedno zarezanie do jeho tela môže byť problém, jedno vpichnutie injekcie môže byť problém, môže dostať anafylaktický šok, no som tu na to, aby som to vedela riešiť. Takže vôbec neuvažujem nad tým, že by som mala mať strach. Samozrejme, existujú poistky, ale nikdy na toto nemyslím,“  hovorí  majiteľka kliniky, ktorá pred rokmi netušila, že raz bude spolupracovať s takmer 20-členným tímom. Kým kedysi začínala  v miestnosti 2×3 metre štvorcové, dnes má okrem operačnej sály množstvo ambulancií.  Jana Holešovská bola jednou z troch lekárov, ktorí na Slovensku aplikovali botulotoxín.  „Prvým klientom som nepovedala, aký mám strach z nepoznaného.  Vtedy som im volala každé dve hodinky, či im zmizli fľaky na čele. Naozaj som vtedy pociťovala až strach o ich život, veď to bola úplná novinka. Zdá sa to byť malicherné, ‚botox‘ dnes už pichá kdekto medzi dvermi, ale tým, že mám  úctu k ľudskému zdraviu a som v prvom rade lekár, veľmi som to prežívala . Klientov som kontrolovala až do polnoci, čo sa už aj im zdalo divné,“ hovorí o začiatkoch botulotoxínu na Slovensku lekárka, ktorej klienti majú nemocničnú linku k dispozícii nonstop. „Ak by sa klientovi čokoľvek nezdalo, môže volať. Najmä ak je na zákroku po prvý raz. Môže sa stať, že sa niečo zabudol spýtať a bude ho to trápiť.  Ak by sa náhodou vyskytol nejaký problém, prídem aj o polnoci,“ opisuje pravidlá podnikania Jana Holešovská, ktorá prvého kolegu lekára prijala  pred XX rokmi .

Vždy za najhoršiu

Priznáva, že riadiť kolektív osobností a odborníkov môže byť pre niekoho ťažké, ak si hneď na začiatku nestanoví jasné pravidlá.  „Za najhoršiu musím byť ja. Nikto sa neurazí, ak poviem aj ostrejšie slová, lebo je to práca a všetci vedia, že nám spoločne ide o klienta, že to nerobím pre svoje ego, aby som si niečo dokazovala. Za ten čas, čo spolu robíme, pochopil každý, že toto je práca a tu sme priatelia. Mám perfektný kolektív, môžem v pokoji odísť na dovolenku, lebo viem, že to všetko výborne zvládnu aj bezo mňa,“ hovorí dnes už poučená minulosťou podnikateľka z Popradu, ktorá  v začiatkoch prebdela nejednu noc. „Podnikanie bolo ako ten ‚botox‘.  Stále som rozmýšľala – dopadne to dobre, nedopadne to dobre… V strese však žiť nemôžem a musím sa s tým naučiť nejako fungovať. A vlastne to ani nie je stres, skôr pocit zodpovednosti. Lebo keď ste presvedčení, že naozaj všetko robíte tak, ako má byť– teda lege artis, nič neoklamete, viete, že sa môže hocičo stať,  nato ste však tam, aby ste to vedeli riešiť, tak sa potom žije ľahšie. Ale zo začiatku to boli dosť ťažké chvíle, aj tie finančné problémy, čo som mala, aj  všeličo iné,“ priznáva sa Jana, pochádzajúca z obyčajnej rodiny, ktorá nikdy nič neprivatizovala ani nedostala, a tak si na podnikanie  musela požičať. „Mám jednu životnú zásadu. Nikdy nehovorím slovko keby a nikdy sa nezamýšľam nad tým, či som mala do niečoho ísť, alebo nie. Myslím si, že všetko, čo som spravila, malo tak byť a aj na tých chybách sa treba poučiť. Nebedákam nad tým, ako čo dopadlo, to by ma zabilo. Jednoducho, musím ísť  na 100% ďalej a zabúdať na zlé veci,“  zvážnie lekárka, ktorá za svoju najväčšiu chybu v podnikaní označila to, že niektoré ekonomické veci riešila na začiatku ľahkovážne. Za vinu to dáva práve medicíne, kde pacientom dôveruje, keď jej hovoria o svojich problémoch. „Takto som doplatila na dôveru v iných oblastiach. Nehovorím, že všetci ľudia sú zlí, naopak, ja som človek, ktorý verí v dobro, ale na toto si treba dávať veľký pozor. Je dôležité mať  za sebou ekonóma, ktorý vám jasne povie, že toto teda nie, nemaj ružové okuliare, nebuď dôverčivá. Človek musí byť prezieravý a keď to nevie, musí mať niekoho, na koho sa môže spoľahnúť, lebo inak sa veľmi popáli,“ upozorňuje budúcich podnikateľov dnes už skúsená majiteľka kliniky, ktorej konečný úspech v podnikaní ovplyvnil jej súkromne.

Doplatilo súkromie

Rozviedla sa a nezatajuje ani fakt, že s dcérou jej musela pomáhať mama. „Bohužiaľ, pri podnikaní, hlavne v začiatkoch,  súkromie trpí. Dcéra mi to ešte aj dnes dá pocítiť, že mama, nevenovala si sa mi toľko, no jednoducho, spojiť sa to nedá. Všetci sme po revolúcii túžili urobiť pre naše deti maximum. Zabezpečiť ich. Dať im niečo iné, ako sme mali my. Aj chcú ženy v dnešnej dobe takto podnikať, musia mať dobrú mamu alebo opatrovateľku. Inak sa to nedá. Vďaka podnikaniu som mohla dcére v jej 19. rokoch zaplatiť štúdium v Austrálii, aj umožniť jej veľa cestovať. Tie výčitky tam však sú, no nemám recept, akoby sa to inak  dalo skĺbiť,“ priznáva.

Strašidelný pád, boj o život a odkaz medikom

Pred tromi rokmi Jane život zavaril ešte aj inak. Vrátila sa s z lyžovačky. Bola sobota a popoludní mala ísť asistovať kolegovi na operačnú sálu. Ráno si ešte chcela zajazdiť na koni, ktorého si kúpila po päťdesiatke.

Kôň však po týždni dovolenky nebol „odjazdený“. „Ako neskúsený jazdec som to podcenila. Bola to moja chyba. Vonku sa koník rozbehol, mne vypadli nohy zo strmeňov a keď mu búchali do slabín, myslel si, že má ísť ešte rýchlejšie. Takže sa dostal do trysku a ja som po páde ostala na zemi so zlomenou stehennou kosťou, sériovou zlomeninou piatich rebier a skolabovali mi pľúca,“ opisuje traumu lekárka, ktorá už o tri týždne opäť riadila svoju kliniku aj s barlami a plánovala rozšíriť špecializované ambulancie.

„Zamýšľam otvoriť endokrinologickú ambulanciu. Chceme sa v nej venovať hormonálnej disbalancii u žien po menopauze a mužov v andropauze , lebo takto sa pacientom po 50-tke nikto nevenuje. Endokrinológia sa na Slovensku zúžila iba na ochorenia štítnej žľazy. Dlho som zháňala špecialistu, ktorý by so mnou do toho šiel, a zohnala som! Pôjdeme ešte na svetový kongres presne na túto tému a plán môžeme dotiahnuť,“ hrdo hovorí o klinike jej majiteľka. Energie na to má dosť, pretože vraj oddychuje stále. „Veď aj dnes mám voľno.  Idem ku kaderníkovi a aj tento rozhovor s vami je pre mňa potešením a oddychom, veď možno  ním niekoho inšpirujem. Kliniku už dnes môže mať každý, a je ich veľa,  to však neprekáža. Naopak. Ľudia si začnú vyberať. Budú sa vracať tam, kde budú cítiť odbornosť, ľudskosť a možno aj rodinnú atmosféru.

Medikom, ktorí nad takým podnikaním uvažujú, odporúčam zásadu: klient  musí cítiť, že nie je len kus a personál má k nemu vzťah. Nesmie sa stať to, že síce ste kvalitný špecialista, no ľudsky zlyhávate. To radšej nech robia teoretické vedy, nech tie obrovské mozgy využijú tam a nejdú do praxe. Veď my sa na pacienta musíme pozerať ako na človeka. Bohužiaľ, často sa práve na to v ambulanciách zabúda,“ lúči sa s odkazom mladým skúsená lekárka Jana Holešovská.