Tam, kde mi dôverujú a ja im

Už sa to zasa nedalo vydržať. To všetko okolo covidu. Bolo načase vypnúť a užiť si normálny žiť. A tak som opäť vyrazila na Sever.

Samozrejme, v lietadle iba na mňa čakal nezabudnuteľný zážitok so spolusediacim. Ešte aj keď sme pristáli, veľa o sebe nevedel. Vyzeralo to tak, že sa pár dní neozval, pretože ešte aj tesne pred štartom mu rodina niekoľkokrát prezváňala, či si je istý, že sedí v lietadle. Vyzeralo to na ťažký víkend v Prahe. Buď ho niekto zbil, alebo spal pod Karlovým mostom. (Za celé roky som videla len dvoch opitých Nórov. Jedného o druhej poobede, druhého v lietadle. Na trajektoch ani jedného)

Dôchodca mojej budúcnosti

To čo mal na nose pripomínalo okuliare už iba jedným sklom, o ráme už nemohla byť ani reč. Dioptrické pozostatky mu padali celý let na zem, alebo mne do lona, podľa toho, kde mu skončila hlava. Na mojom ramene, alebo keď mu o hlavu buchol vozík letušky.

Prebral sa len v momente, keď sa mu zosunul respirátor. No čo vám poviem, zodpovedný Nór v každej situácii. Bola som si 100% istá, že je zaočkovaný. Veď to bol nórsky dôchodca. Bála som sa jediného, že ma ogrcká. Vlastne mi bol sympatický. V duchu som si hovorila, že takto si raz predstavujem môj dôchodok. Sadnúť na lietadlo, užiť si kdekoľvek a vrátiť sa domov. Len v lepšom stave.

S respirátorom som prechádzala črevami letiska v Oslo už asi jediná. Covid tu pripomínali len nápisy aj na chrbtoch predavačov v duty free o metrových odstupoch.   

Možno to bolo tým, že som sa zdržala v obchode tak, že moje kufre sa pri výdaji točili na páse už jediné, ale nikto ma pri vstupe do zaočkovanej krajiny už nekontroloval. Vyšla som z letiska a tam nič. Žiadny covid, len netradične teplá, nórska a slnečná jeseň. A ja a respirátor. Stiahla som ho rýchlosťou svetla  a zhlboka sa nadýchla. V obchode si ho však nasadím!  Povedala som si a už po piatich minútach som si naň na prvej pumpe nespomenula.  Totálne som covid vypla. Tak ma vypla necovid atmosféra normálnosti v krajine. Za pár minút som sa vrátila do januára 2020 akoby sa medzitým nič nestalo a normálny život pokračoval ďalej.

Krajina bez covid

Užila si s milovanými, vykúpila obchody, vyjedla reštaurácie, vyjašila sa v plavárni, vyobjímala priateľov, vybozkávala domácich, pokecala s učiteľkami v jasloškôlke, užívala si život. Na covid a respirátor som si celý čas nespomenula. Iba pri domácom Nórovi na káve asi sekundu, keď veľmi kašľal, ale predtým ako sme sa stretli si dal radšej urobiť PCR test. Aby sme v pokoji pokecali. Inak som si na covid fakt nespomenula.

Až pri ceste späť. Bože, kde vlastne je?! Zvolala som zdesene, však sa vraciam domov! A zrazu som mala hlavu plnú covidu. Vo vlaku na letisko si ho už určite dám! No nedala, zabudla. Letisko v Oslo bolo plné. Zopár cudzincov od domácich odlišovali len rúška. Domáci si respirátor nasadzovali až tesne pred vstupom do lietadla. Však krajinu už dobrovoľne preočkovali celú.  

Bol to šok

Opäť ma pri odlete nikto nekontroloval. V automatickom check ine som len vyťukala či som očkovaná, testovaná alebo prekonaná. Milujem, keď mi niekto dôveruje, že nepodvádzam. Lebo ja nepodvádzam! Chyby samozrejme robím aj ja, ale nepodvádzam!

Na pražskom letisku ma skontrolovala polícia, či som vyplnila príjazdový formulár. Samozrejme a išla už s rúškom ďalej. No a potom začala zisťovať, čo nové doma… Bol to šok.

Demokracia so zodpovednosťou je naozaj krásna. Zažila som ju a zažívam celú pandémiu, lebo stále cestujem. Dnes už zaočkovaná a bez komplikácií. Milujem presne taký život. Tam, kde mi dôverujú a ja dôverujem im. Bohužiaľ, doma to tak zatiaľ nefunguje. Verím, že to ešte zažijem aj doma.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)