Tanečná obuv, to je vám celá veda po celom svete

Kto by ho neobdivoval! Tanečné umenie v baletných špičkách, ktoré nalomia aj to najtvrdšie srdce drsného chlapa. Baletná obuv, ktorá mnoho rokov formuje jedinečnú identitu a odhaľuje eleganciu nielen Francúzov. V krajine nenájdete väčšie mesto, kde by predajňa s tanečnou obuvou chýbala. Napriek tomu, že za kultivovaný prejav umenia vďačíme najmä Talianom.  

Firmy po celom svete sa pri výrobe ojedinelej pracovnej obuvi predbiehajú v technológiách dodnes. Hlavným cieľom je, aby čo najviac uľahčili výkony, ktoré bývajú veľmi bolestivé. Nielen baletné špičky musia byť zárukou kvality, ktorá sprevádza tanečníkov v ich každodennom živote na pódiách aj počas nácvikov. Každý výrobca sa pri výrobe snaží stelesniť vlastnú víziu dokonalého pohybu a luxusu elegancie tak, aby najmä baletné špičky, ktorých úlohou je odhalili ženskosť každej tanečnice, spôsobovali čo najmenej bolesti.

Navštívi sme predajňu jednej z najuznávanejších baletných značiek v tanečnom svete. Popularita francúzskeho výrobcu je taká veľká, že v predajni si tanečnú obuv kupujú ľudia aj na bežné nosenie. Jednoducho sú pohodlné. Najmä tie, ktoré sú určené pre tanečníkov jazzového tanca. Nevýhodou však je, že ich pri bežnom chodení rýchlo zničíte, pritom nie sú najlacnejšie.  

Piškóty na nohy

Prvá tanečná obuv, ktorá sa používala pre klasický druh tanca, bola veľmi podobná klasickým mäkkým cvičkám, ktoré sú dnes základnou tanečnou obuvou. Na tanečných sálach ich volajú „piškóty“. Dodnes sú pracovnou výbavou Miroslavy Kovářovej, vedúcej Katedry tanečnej tvorby VŠMÚ. Po prvý raz toto pomenovanie vnímala asi pred 49 rokmi.  

„Piškóty existovali veľmi dlho a nosili sa aj na klasický tanec. Kedysi neboli bežnou záležitosťou, ale dali sa zohnať. Dnes už má každá tanečná technika  svoju obuv. Dokonca aj svoj dress code a k tomu patria aj cvičky,“ vysvetľuje Miroslava Kovářová, ktorá sa tancu venuje celý život.

Spresňuje, že každá tanečná obuv má hlavne úlohu ochrany chodila. „Je veľmi dôležité, aby tanečnici mali vhodnú štruktúru podrážky, lebo tvorí prvý kontakt s podložkou. Základom je, či tanečník  chce, aby sa mu chodidlo na podlahe šmýkalo alebo nie. Preto každá obuv má inú podrážku. Dokonca, keď chceme, aby sa veľmi šmýkalo, tak nosíme ponožky,“ vysvetľuje pedagogička, ktorá v osemdesiatych rokoch založila tanečnú skupinu moderného tanca Alfa. Modernistické tanečné hnutia vznikli vtedy vo viacerých krajinách, vrátane Československa. V tom čase trénovali v telocvični.

Jar ako nepriateľ

„Bože, to bolo dávno, ale pamätám si, že prvé tanečné topánky jazzovky vyrábali v Prahe. Dodnes tam divadelný obchod je. Rovno ich tam šili. Dnes už existuje neuveriteľne veľa druhov,“ spomína s tým, že každý štýl tanca potrebuje vlastne špeciálne topánky. Najhrubšiu podrážku majú folkloristi, ktorí veľa dupocú.

„Veľmi dôležité je, ako je členená podrážka. Najmä v strede, kde je oblúk chodidla, ktoré zväčša potrebujeme, aby sa preplo. Oproti folkloristom, ostatní tanečníci potrebujú len tenkú kožu, ale aj tá má vždy dve časti. Jednu pod kosťami priehlavku a jedno pod pätou. Presne toto v teniskách nejde, pretože tam je podrážka stále rovnako hrubá,“ opisuje celú vedu okolo tanečnej obuvi pedagogička, ktorá pretancovala celý život.  „Dnes už dostať naozaj všetko. Ak niekto potrebuje niečo špeciálne a chce byť na tanečnej sále vymódený, tak už sa to dnes dá. Kedysi sme mali len jeden druh,“ zasmeje sa nad spomienkami, keď ešte ako modernistka aj tak najčastejšie tancovala bosá, pretože pri tanci potrebovala bezprostredný kontakt s podložkou. Aj dnes učí prevažne bosá. Ale aj to je vám celá veda.

 „Všetko záleží od toho, ako baletizol (špeciálna tanečná podlaha) udržiavajú. V momente, keď to prejdú jarou, príšerne sa šmýka. Správna je len čistá voda alebo špeciálny prípravok. Až potom ide o formu. Ale chápem, že si niekto jazzovky kúpi aj na bežné nosenie.  Teraz sa mi veľmi páči novinka nad členky,“ zasmeje sa odborníčka, ktorá však po univerzite najčastejšie behá v hrubých papučiach. „Chodím v nich na sálu, lebo ich ľahšie vyzujem,“ zasmeje sa.

Miroslava Kovářová dlhé roky pôsobila aj pri baletnej scéne Slovenského národného divadla, ktoré uvádza, že predchodkyne dnešných špičiek sa zrodili v Taliansku v 19. storočí. Tanečnica Pierina Legnani bola prvou interpretkou Čajkovského Labutieho jazera vo verzii, ktorú poznáme dodnes. Špičky, podobné súčasným, začali vznikať na začiatku 20. storočia vďaka primabaleríne Anne Pavlovej. Práve pre ňu sa začali vyrábať baletné špičky s pevnejšou oporou klenby, tzv. klinom, ktorý bol v tom čase z dreveného odpadu.

Au tie špičky

Akokoľvek sa dodnes výrobcovia snažia, neexistuje baletka, ktorá by si počas tanca v špičkách neprešla bolesťami vďaka pľuzgierom a odreninám.

„Tak špičky, to je už absolútna veda! V divadle sme ich objednávali, takže o tom viem svoje. Kedysi sa špičky robili v našich dielňach,  dnes ich už objednávame. Existuje už veľa značiek. Všetky súbory sú už veľmi internacionálne, takže máme tanečníkov z celého sveta a každý má svoju značku, pretože tanečná obuv závisí od tvaru ich chodidla. Keď má niekto veľmi vysoký priehlavok, potrebuje nos iného tvaru, aby cez špičku neprepadával. A opačne. Ak vysoký nemá, špička ho musí dotvoriť. Samozrejme vždy ide o stabilitu. Potom existujú rôzne tipy aj v rámci šírky chodidla. Keď baletné špičky dostanú, tak si ich ešte obšívajú a upravujú rôznymi spôsobmi. Našívajú si tam šnúrky, obšívajú nos špičky, niektoré si ich vyklepávajú špeciálnymi nástrojmi. Niektoré zasa namáčajú. Fakt platí, špička, to je celá veda!“ zasmeje sa Miroslava Kovářová. Amatérov upozorňuje, že balerína nikdy nevystupuje v nových špičkách. Nejde ani o to ako vyzerajú, ale aby boli funkčné a tanečnica sa na špičky mohla vždy spoľahnúť.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)