Tento príbeh nie je o 3 eurách

Mohol to byť krásny deň. Stretla som dvoch anjelov-štátnych úradníkov, normálnych, slušných, ľudských…. Objala som človeka, ktorý myslí aj na druhých, navštívila doktorku so sestričkou, ktoré v tomto pomýlenom systéme ešte stále bojujú, ale už aj im dochádzajú sily.  

Pri okienku ma vybavovala milá pani poštárka, ktorá mi nikdy za predlhé roky nezobrala úsmev z tváre. Mohol to byť krásny deň, ale nebol, lebo som zaparkovala v podzemných garážach oproti vlakovej stanici v Petržalke. Už tam nikdy nezaparkujem, už do toho ich „akože obchodného centra“ nikdy neprídem. Nikdy. Možno je nás už takých viac, keďže sú majitelia odkázaní na takéto „podnikateľské aktivity“.

Kto tam aspoň raz v živote parkoval, vie o čom píšem. Vždy keď sa do týchto podzemných garáží nejakým zázrakom silou mocou natlačím bez poškodenia auta, nastáva boj, so zaparkovaním auta. Stačí o niečo väčšie a už máte obrovský problém. Niekto, kto okolo projektovania išiel iba náhodou totiž toto parkovisko naprojektoval tak (neviem si predstaviť kto by takéto parkovisko odsúhlasil v rozvinutej krajine), že ak máte o niečo väčšie auto, nemáte šancu sa na vyznačené miesto a medzi stĺpy natlačiť tak, aby ste z auta vystúpili. V horšom prípade ho nepoškodili.

Developer, akoby s tým rátal, že jedného dňa vlastnú lakomosť a vychcanosť využije proti šoférom, ktorých bude priam výpalnícky inkasovať.

Naposledy som parkovala asi na 4x. Bezpečnostné systémy auta ma upozorňovali, že ak auto posuniem ešte o centimeter, prídem o predný ľavý nárazník. Robila som čo som mohla, bez asistencie druhého vonku  som auto nemala šancu, bez jeho poškodenia, vyrovnať. Trochu mi pneumatika ostala na bielej vymedzenej čiare. Nemala som inú šancu.  Snažila som sa brať ohľad aj na vodičov okolo mňa, aby mohli nastúpiť do áut. Súvislosti v tejto garáži priam nemožné. Ani zľava a ani sprava som nikoho neobmedzovala a vybehla na stretnutie. Nezaparkovala som najrovnejšie, ale inú možnosť mi „tiež projektant s tiež developerom“ nedali.

Po hodine som si za stieračmi našla neohrabaný a arogantný papier, že vozidlo som zaparkovala spôsobom, ktorý neumožňuje užívanie vedľajšieho parkoviska! Toho miesta, kde predtým stálo auto a medzičasom odišlo, čím som údajne vážne porušila prevádzkový poriadok a auto mi zablokovali. Kus arogantného papiera bez akéhokoľvek podpisu, pečiatky, telefónneho kontaktu. Že ma pustia, až keď zaplatím pokutu 3 eurá. Zdrap papiera, ktorý je zrkadlom „tiež podnikateľa“. Okrem toho, keď som si predstavila, ako si to za stieračmi nájdu aj zahraniční návštevníci, hanbím sa dodnes.

Nikde na svete som nič podobné nevidela, nikde na svete si toto nikto nedovolil. Okrem toho, že všade môžem zaparkovať ako „človek“, s takouto aroganciou do neba volajúcou som sa stretla iba na Slovensku v Petržalke. Alebo také úzke parkoviská postavil schválne, aby potom ľudí umelo “inkasoval”? Na Slovensku je možné všetko, bohužiaľ.

Vraj sa rozhodli, že sa na mňa nevzťahuje dvojhodinové bezplatné parkovanie, takže som za hodinu zaplatila 3 eurá. Keď už sme pri tých troch eurách, ktoré evidentne „tiež developer“ tak strašne potrebuje.  Spomenula som si na parkovanie v Monaku, kde pri najslávnejšom kasíne na svete zaplatíte za parkovanie v podzemnej garáži za hodinu 2,20 euro. V krajine, kde je minimálna mzda 1 800 eur!  Evidentne si na Slovensku myslí, že je nadčlovek, a že na tom malom chudobnom Slovensku asi väčšina seno žerie.

V živote sa už do tejto budovy nevrátim, nevyužijem tam žiadnu službu a ani obchod. Lebo si to tam jednoducho nezaslúžia. Mňa a verím, že mnohých ďalších. Lebo aj to je sloboda, aj to je trh. A ja si slobodu mimoriadne vážim. Slobodné rozhodnutia, nepodporovať tých, ktorí si to nezaslúžia. Verím, že nás bude takých stále viac a viac. Lebo už je čas. Lebo si to jednoducho už konečne sakra zaslúžime!

Večer som si opäť pozrela film Únos. Bolo mi clivo pri predstave, ako sme to nechali všetko ďaleko zájsť. To naše Slovensko, až na samý okraj, až za okraj, cez toho pomýleného a skazeného Mečiara a potom sme za roky ešte prepadali a padali až na úplné dno morálneho bahna. To, ako sa k sebe správame je toho iba zrkadlom. Toto si naozaj zaslúžime? Toto niekomu stačí? To sa naozaj vieme správať ako ľudia iba pri nešťastí?

Vážení, mne nie, mne nie a je na ostatných, kedy si to začneme v tých našich hlavách naozaj pripúšťať a uvedomovať. V akom pomýlenom a skazenom systéme žijeme a ako mnohých deformuje.

Odmietam sa nechať neustále dotláčať do rady medzi teľatá, lebo presne toto si mnohí „tiež podnikatelia“ o väčšine asi myslia. Už naozaj stačilo! Vraj mám rýchlu zápalnú šnúru… Ja tvrdím opak. Veď 30 rokov je krátka výbušná šnúra?

Tento príbeh nie je o 3 eurách. Ale o našich hlavách a charakteroch. Bohužiaľ.

Vážení ochrancovia planéty, mäso jesť budem a aj lietať lietadlom