Tomáš Bezdeda: „Je lepšie byť pánom na malom, ako nikto vo svete.”

Bol mladý a vďaka Superstar vyletel na Slovensku ako kométa. Tomáš Bezdeda však napriek tomu ostal nohami na zemi a dodnes neprejavuje žiadne hviezdne maniere. Možno aj preto, že v Amerike zažil na vlastnej koži, že slovenskému umelcovi stačí prekročiť hranice a nespoznajú ho ani veľkí fanúšikovia modernej hudby. Tomáš pre DALITO otvorene opísal pocity, ktoré prežíval v Amerike, keď o ňom slovenské médiá písali, že dobyl svet. Ani za veľkou mlákou nezabúdal, že je chlapec z obyčajného slovenského mesta, ktorý prežil klasické detstvo na slovenskej dedine. 

Aký bol začiatok Tomáša Bezdedu? 

Som sídliskový chlapec zo Žiliny, ktorý chodil na prázdniny na dedinu, takže mi bolo blízke všetko. Od šiestich do desiatich rokov som pôsobil vo folklórnom súbore Stavbárik, potom som sa tri roky venoval futbalu, dokonca som odohral dva zápasy za dedinu Lietavská Svinná. (smiech). Potom som sa chvíľu venoval thajskému boxu, z ktorého som prešiel do kickboxu. Takže to nebolo čisto iba o muzike, aj keď som už v šiestich spieval vo folklórnom súbore.

Kedy nastal ten definitívny zlom?

Čaro gitary som objavil v štrnástich rokoch. Zobral som otcovu gitaru a začal som cvičiť, chodil som aj na hodiny, kde som sa naučil rozoznávať aj ťažšie noty a neskôr som podľa nich aj hral. Aj keď v dnešnej dobe to nie je úplne dôležité, pretože sa dá spievať aj hrať len na základe toho, ako to človek cíti. Takže som súčasne spieval, hral na gitaru, športoval a bavilo ma všetko. Pri učení nôt som sa veľa naučil, napríklad rozoznávať v akom tóne sa hrá pesnička, aký akord nasleduje po predošlom…

Kedy sa pri mikrofóne cítiš najlepšie?

Mám rád živé nástroje, keď muzika dýcha. Mám rád klavír, gitaru.. Proste milujem muziku. Z mojich piesní mi je najbližšia Let me know, ku ktorej som napísal hudbu aj text. S textom, hlavne opraviť pár chýb, mi pomohla Celeste Buckingham. Bola to skvelá spolupráca. V angličtine a celkovo spievaní po anglicky mi pomohla aj Amerika.

Ako si sa tam dostal?

Mám tam strýka a aj vďaka nemu som spoznal veľa nových známych aj z hudobnej brandže. Stretol som sa napríklad s perkusionistom zo Scorpions. Bol to veľmi silný zážitok.

Aký dojem na teba zanechala Amerika?

Napriek skvelým skúsenostiam mám pocit, že Amerika žije akousi pozlátkou, že všetci chcú byť všetko. Všetci chcú byť herci, umelci, speváci.. Viackrát sa mi stalo, že som tam prišiel a uvedomil som si, že na Slovensku sa máme stále dobre. Život v Amerike je oveľa ťažší ako na Slovensku.

V čom? Veď sa hovorí, že je to krajina neobmedzených možností, kde nič nie je nemožné. 

Aj keď si tam s nejakým kamarátom, známym alebo vzdialenejšiu rodinou, si tam v podstate sám. Tu máš rodičov, starých rodičov, o ktorých sa v 99% môžeš vždy oprieť. Tam si úplne sám. Strýko je tam tridsať rokov, má tam kamarátov, známych ale stále sa tam necíti byť doma. Možno je to aj tým, že nemá rodinu.  Mám pocit, že je to aj pre to, že je tam také niečo „trblietavé“, že sú ľudia stále usmiati, stále sa pýtajú „ako sa máš?“, aj keď ich to vôbec nezaujíma a majú taký umelý úsmev, ktorý mi v zásade nevadí, ale…. Z časti je to človeku aj sympatické, no je to len o biznise. Je tam ťažšie všetko. V jeden deň môžeš mať všetko a na druhý deň už nemáš nič.

Slovenské média informovali, že si sa v Amerike presadil.

Často som hral práve pre Slovákov. Médiá to čiastočne nafúknu, že som hral v Amerike, ale väčšinou práve pre Slovákov, ktorí ma poznajú a registrujú, tak im to bolo vzácne, že ma vidia a počujú hrať. Takže to vôbec nie je tak, že som dobyl svet. (smiech) Je tam toľko veľa klubov, toľko vynikajúcich kapiel, že mám skôr pocit, že ma aj tak nikto nepoznal. Aj keď som na seba trošku hrdý, že som hral aj pre Američanov, no určite som tým nespravil dieru do sveta. Pre mňa to bolo niečo úžasné, len ja a gitara a veľa očí na mne.

Ako na teba reagovali?

Predo mnou hrala jedna speváčka, ktorá spievala tak úžasne, že keď som mal ísť po nej na pódium, tak  som sa skoro rozplakal. Bola taká milá, podporila ma a uviedla ma, že „Ide spievať môj kamarát z Európy.“ Bolo to niečo neuveriteľné! Pozvali si ma aj do miestneho rádia na rozhovor, len som tam žiaľ bol veľmi krátko a nestihol som to. Ale beriem to celé ako hobby, takže nikdy nevieš čo sa stane. (úsmev)

Je ťažké sa tam presadiť?

Veľmi ťažké! A hlavne je to o šťastí, pretože v Amerike je muzikantov veľa a veľmi veľa z nich je naozaj dobrých. Ak človek nejakým spôsobom prerazí, tak musí veľmi makať a nezostať iba pri jednej dobrej pesničke, ale posúvajú sa ďalej. California je miesto, kde majú veľa filmových štúdii, producentov, ale musíš naozaj makať, aby si sa udržal. Doba aj technológie idú dopredu a je to čím ďalej ťažšie. Ale všetko je to iba pozlátka, biznis a peniaze.. Má to svoje čaro, ale kto si chce zarobiť, tak často nežije a všetok svoj čas investuje iba do práce.

Vyzerá, že ťa tam nič neoslovilo… 

To nie je pravda, lebo na druhej strane je tam zasa väčšia anonymita. Ľudia neriešia čo máš oblečené, s kým sa stretávaš alebo ako žiješ. Bol som tam dvakrát, prvý na dva mesiace a druhýkrát na mesiac. Čo sa týka politických a pracovných pomerov, mohlo by to byť lepšie, pretože ani Amerika nie je ideálna. Síce zarobíš viac, ale aj viac minieš. A veľkú rolu má aj to, v akom veku tam ideš, či máš len kamarátov alebo aj rodinu.

Plánuješ sa tam ešte vrátiť?

Určite áno, mám tam za tých pár mesiacov nejaké kontakty, samozrejme svojho strýka, takže určite áno. Človek by ani neveril, koľko tam je Slovákov. A to dokonca na vysokých pozíciách. Len sa tým nechvália a neprezentujú, pretože si užívajú práve tú anonymitu. A či je človek Slovák, Mexičan alebo domáci, tak na nich vidno, ako veľmi musia makať. A všetko robia s pokorou. Preto by som sa tam rád vrátil. A určite aj pre atmosféru miest. Keď som sa prechádzal po Venice Beach a uvedomil som si koľko známych hudobníkov tam hralo, to je niečo neskutočné. Určite odporúčam Slovákom aby cestovali, aby si mohli porovnať, ako je to v iných kútoch sveta a ako dobre sa máme aj tu doma.

Teraz si ale niekto môže myslieť, že na Slovensku to ide v tvojej branži všetko ľahko a pritom som presvedčená, že to tak nie je…

Máš pravdu. Musím priznať, že  presadiť sa aj na Slovensku je veľmi ťažké. Je to aj o veľkom šťastí, ktoré si na vás musí sadnúť, ale aj šťastie si sadne skôr na niekoho, kto je viac pripravený. Chcem tým povedať, že treba naozaj veľa cvičiť a posúvať sa ďalej. Treba byť stále nohami na zemi, netreba hneď všetkému uveriť, ani tá pozlátka nie až taká trblietavá ako sa ligoce. No a na druhej strane, nesnažím sa to ani až tak prežívať, lebo pôjdete kúsok do prvej dediny v Rakúsku a nikto vás nepozná. (úsmev) Ťažké je len to, čo nevieme, no a na tom treba presne pracovať, lebo ak budem cvičiť napríklad na gitare veci, ktoré viem, neposuniem sa ďalej. Snažím sa cvičiť a pracovať na tom, čo mi až tak nejde a to je ťažšie. Sme malý trh a o to je to možno ťažšie sa presadiť, ale môj názor je, že treba len robiť pesničky a ono to pôjde… raz určite. (úsmev)

Takže kariéru doma máš asi rozbehnutú…

Mám vystúpenia a rôzne spolupráce, no veľmi ma tešia benefičné koncerty, ktoré sú samozrejme bez nároku na honoráre. Veľmi príjemne som sa cítil aj na poslednom v rámci Svetového dňa autistov. Asi šesť rokov už spolupracujem so školou, kde chodia autistické deti a ich pani riaditeľka je nominovaná na Slovenku roka. Je to veľmi výnimočná žena, ktorá pre tieto deti robí naozaj veľa. Chodím aj na iné podobné akcie a pokiaľ to má hlavu a pätu, tak to robím naozaj veľmi rád. Nezištne, len tak pre potešenie detí alebo ľudí všeobecne.

Obetoval si niečo pre svoju kariéru?

Nemám pocit, že som niečo musel obetoval, lebo ma to celé veľmi baví, no muzike sa musíš odovzdať celý. Nemôžeš klamať, kalkulovať, ale robiť to poriadne. A ako sa hovorí, je lepšie byť pánom na malom, ako nikto vo svete. Určite by som rád prerazil aj do Čiech, no všetko chce čas, chuť a hlavne chcieť, potom ide všetko. Keď som na koncerte a publikum to baví, baví to aj mňa a má to tú správnu energiu. Potom sa cítim nesmrteľný a ten pocit je neskutočný. Ale mám pravidlo, že sa treba držať pri zemi a robiť to hlavne pre ľudí. Keď sa nedarí, tak sa netreba z toho pokakať a keď sa darí, tak už vôbec nie.

Česi si slovenských umelcov veľmi vážia. Dokazujú to aj vypredanými koncertami. Znamená to, že presadiť sa v Českej republike je ľahšie ako na Slovensku? 

Ak mám byť úprimný, neviem či je to ťažšie na Slovensku alebo v Čechách. Myslím si, že všade je to ťažké. Môžem len povedať, že slovenčina sa Čechom veľmi páči a to môže byť aj dôvod, prečo tam hrá toľko veľa Slovákov. Možno tých starších interpretov a kapely poznajú z čias Československa, keď sme boli jedna krajina. Je to asi trošku výhoda, ale nežil som v tej dobe, tak je to len môj malý názor. Keď to celé zhrniem, tak ide len o to, veriť tomu, robiť všetko okolo muziky poctivo a skladať skladby s takým príbehom, aký v skutočnosti žijeme, vnímame a cítime.

A podľa teba, čo musí človek urobiť, aby bol úspešný?

Určite nekalkulovať a robiť to, čo ho baví. Svoje šťastie si pritiahnuť tvrdou prácou a ísť za tým, čo ťa naozaj napĺňa a baví. Pre mňa bolo najviac dôležité venovať sa vlastnej tvorbe a nemať na svojom konte iba prespievané pesničky. Ak mi aj dnes niekto povie, že napríklad moja pesnička „„Krásne krásna” je pesnička, ktorú mám rád, zažil som pri nej niečo pekné,“ tak to je najlepší pocit, aký si dokážem predstaviť. Treba si hlavne zachovať svoju tvár, robiť ľudí šťastnými a zostať skromný. Neexistuje žiadny vzorec, ako to robiť správne. Ostatné je o šťastí a príde to aj keď to nečakáme.

Čo plánuješ do budúcna?Vidíš ju doma alebo v zahraničí?

Zatiaľ som vydal tri albumy a samozrejme pracujem na ďalšom. S oceneniami to je tak, že zatiaľ nemám žiadne, aj keď som bol niekoľkokrát nominovaný v prvej päťke. Určite chcem vydať nové, kde by som sa chcel venovať slovenským textom, teda písať pesničky pre Slovákov, ale nevylučujem pár skladieb po anglicky, asi dve. (úsmev) Angličtina je pekná na spievanie, ľahšia ako slovenčina, ale stále si myslím, že slovenský interpret s ňou dieru do sveta neurobí.

V Anglicku aj Amerike si majú naozaj z čoho vyberať. Oveľa väčší počet obyvateľov im umožňuje, že je väčšia šanca nájsť viac speváckych talentov, plynule hovoriacich rodným jazykom a tak je dosť logické, že na čo by niekoho z nášho krásneho malého Slovenska ťahali do sveta. Manažéri vonku majú svoje kone, o ktoré sa starajú, majú skvelých producentov, obrovsky tím okolo seba, skrátka hviezdy, ktoré si nepustia medzi seba len tak niekoho z cudziny. Slovensko v hudbe  nemá také meno vo svete, aby sme boli pre niekoho zaujímaví, či už keď sa na nás pozeráme z ekonomického vplyvu alebo politického. Skôr sa uchytí  kapela zo Švédska alebo Nemecka, Francúzska, ale my sme stále vo svete ako ten “východný blok Európy” tak nás berú, vnímajú. Je to smutné, že to musím takto povedať, aj ma to mrzí.

Autorka Katarína Gergelyová popri strednej škole bola štyri roky dobrovoľníčka v Slovenskom červenom kríži. Neskôr pracovala pre Erasmus+, farmaceutickú spoločnosť a pre PR agentúry, kde sa venovala prevažne zdravotníckym témam. Od roku 2017 sa venuje marketingovému klubu na Univerzite Komenského – Digital Marketing Club. Aktuálne pracuje pre developerskú spoločnosť a študuje na spomínanej vysokej škole. Vo voľnom čase píše.

Môže vás zaujať:

Gitarista Peter Bič takmer zomrel. A nie raz. Vie čo je pokora