Tomáš „Yxo“ Dohňanský: „Vždy sme vsádzali na úprimnosť. Nikdy sme neboli vypočítaví umelci.“

17. februára 2021 ubehlo presne 31 rokov od prvého koncertu skupiny HEX v bratislavskej Petržalke. Od toho dňa sa zloženie kapely nezmenilo, až do roku 2019, kedy kapelu navždy opustil jej spevák, autor hudby a producent Peter „Ďuďo“ Dudák, ktorý prehral svoj boj s ťažkou chorobou.

Akoby sa odvtedy zbláznil celý svet. Žijeme veľmi zvláštnu dobu covidu. Náročnú pre mnohé profesie, ktorým aktuálna situácia nepraje. Jednou z takých je práve aj kultúra a umenie, ktoré sa vytratili najmä z našich duší. Pritom už slávny Jan Werich povedal: „Civilizácia nie je dobrá, keď je bez kultúry. Človek potrebuje k šťastiu a spokojnosti nielen pohodlie telesné, ale i duševné. Kultúra a civilizácie musí ísť ruka v ruke.“

Nefungujú divadlá, kiná, galérie, zakázané sú koncerty. Na to, že je to vážny problém upozornil už Karel Kryl, bývalý disident, ktorému komunistický režim zakázal všetko čo miloval, hudbu. Po zmene režimu sa nevedel vyrovnať s tým, že raz doplatíme na to, že miesto kultúry sme stavili na statky. Po roku 1989 mal totiž úplne inú predstavu o fungovaní štátu: „Z čeho jsem smutný? Z toho, že jsme vsadili na krámy a na prosperitu a zapomněli jsme na Boha, na duši i na to, že máme kulturu. Že máme taky rádi krásné věci které nás odlišují od toho žraní jako stádo. Že se měníme na zvířata, na příští otroky a děláme to dobrovolně.“

O 31 rokoch v nahrávacích štúdiách a pódiách sme hovorili s manažérom skupiny HEX, basgitaristom Tomášom „Yxom“ Dohňanským. Nielen o dlhom príbehu kapely, o vzácnej konštelácii štyroch ľudí, ale aj o veľkom smútku a sile priateľstva. O tom, čo by na svojich rozhodnutiach zmenil, ale aj o situácii, ktorá nielen muzikantom neumožňuje vykonávať svoju milovanú prácu v takom rozsahu, ako by chceli.

Práve dnes je to 31 rokov odkedy skupina HEX odohrala svoj prvý koncert v Kultúrnom dome Ovsište v bratislavskej Petržalke. Bolo to presne 17. februára 1990. Pamätáš si na tú atmosféru pred koncertom?

Pamätám a veľmi dobre. Bol to deň, do ktorého sme dali všetko. Na koncert sme cvičili veľmi poctivo a v skúšobni sme strávili naozaj veľa času. Tým, že sme už pred koncertom dali do obehu demo-kazetu so štyrmi pesničkami, ľudia nás už v komunite nezávislej scény poznali. O to viac sme sa tešili na živé predvedenie pesničiek. Na tomto koncerte s nami hrali ešte dve kapely, Komorné Kvarteto a bratislavská legenda Kosa z nosa. Koncert bol vypredaný do posledného miesta.

Roky ťa vnímam ako frontmana kapely. A to aj napriek tomu, že si basgitarista a tento post zvyčajne prislúcha spevákom. Bolo to spoločné rozhodnutie kapely, že budeš jej hovorcom?

Vyplýva to z povahy človeka. Vždy som bol svojim spôsobom extrovert. Náš spevák Ďudo, ktorý už žiaľ nie je medzi nami, bol zasa introvert. Mal radšej prácu v štúdiu, než komunikáciu na koncertoch. Niežeby nemal rád koncerty, tie miloval, no ja som sa ľuďom začal prihovárať ešte v začiatkoch, tak to akosi prirodzene prischlo mne. Teraz sa nám situácia jemne upravila, keďže spieva Šarkan, ktorý ma prirodzený dar reči a tak si delíme komunikáciu s divákmi.

Je obdivuhodné, že ste ako kapela vydržali 30 rokov bez personálnych zmien, škandálov a ponorky. Išlo o spoluprácu inteligentných a nekonfliktných osobností s jasným cieľom, alebo o skvelú konšteláciu štyroch ľudí s fungujúcou chémiou?

Ukázalo sa to vlastne rokmi, ktoré sme boli spolu, že išlo o vzácnu konšteláciu. Štyria ľudia sa nejakým spôsobom k sebe dostali na začiatku tohto príbehu a od prvého momentu si rozumeli viac-menej vo všetkom. Ďuďo sa venoval samotnej hudbe a neskôr aj produkcii pesničiek. Fefe (Martin „Fefe“ Žúži) zase písal veľmi pekné texty a prispel aj hudobnými nápadmi a ja som nejakým spôsobom prebral manažovanie kapely po Martinovi Sarvašovi, ktorý nás manažoval na začiatku. A určite tam bolo aj niečo, čomu ja hovorím „dané zhora“, že chalani mali talent napísať super pesničky, ktoré už zľudoveli, a že nás ľudia po celý ten čas mali a stále majú nejakým spôsobom radi. Doprajú nám, aby sme ich tešili stále ďalej.

Možno máte recept na dlhoročné spolužitie…

Nedovolím si tvrdiť, že máme recept. To asi nemá nikto. Spomínala si, že sme nemali ponorky. Samozrejme, že sme mali ponorky, aj krízy, ale vždy sme si povedali, že to, čo nás spája, je hudba. A to je to najdôležitejšie. A keď aj nastali nejaké osobné animozity, alebo nedorozumenia, vždy sme sa to snažili prekonať. Veľmi nám k tomu pomohli aj fanúšikovia, ktorí nás vždy podporili, aj keď sme možno nemali najlepšie obdobie. Stáli pri nás a my sme im to vracali tým, že sme makali ďalej a tvorili. Robíme to dodnes a stále nás to baví.

Ako to reálne vyzeralo v štúdiu pri „animozite“, na ktorej sa dnes už zasmejete?

Väčšinou išlo o tvar pesničiek, o texty, o zvuk. Nepamätám si žiaľ na nič konkrétne, asi to neboli také závažné veci, ku ktorým by sme sa vedeli vrátiť (smiech).

Začiatky, len dva roky po páde železnej opony, museli byť nezabudnuteľné.

Boli famózne! Boli sme študenti a v zásade nás nezaujímalo nič iné iba zamknúť sa do skúšobne na 5-6 hodín a tvoriť. A potom ísť do nejakej krčmičky na pivko. Boli sme spolu 24 hodín sedem dní v týždni. Neriešili sme čo bude o rok, dva, ale čo bude o týždeň. Bola vtedy taká doba. V roku 1989 začala Nežná revolúcia a bolo to krásne. Začala k nám prenikať aj iná kultúra, ktorá nás v hudbe obohacovala. V Bratislave sme mali výhodu, lebo sme chytali rakúske rádio Ö3, kde sme  počúvali zahraničnú hudbu, ktorá nás vtedy veľmi ovplyvnila. Boli to kapely ako Depeche Mode, Duran Duran alebo The Cure. Potom ako sa všetko otvorilo, to do nás preniklo ešte viac, a my sme totálne prepadli hudbe a nadšeniu z toho celého.

Je pravda, že ste o sebe tvrdili, že neviete poriadne hrať?

Veľmi sme to neriešili ak mám pravdu povedať. Je pravda, že v tých začiatkoch sme neboli nejakí úchvatní inštrumentalisti. O to viac sme do toho dávali energiu v pesničkách alebo v textoch a na koncertoch sme hudobnú „nedokonalosť“ nahrádzali tým, čo z nás išlo z pódia smerom k ľuďom. Vždy hovorím, že my nie sme inštrumentalisti typu jazzového muzikanta, alebo metalového gitaristu, ale celá tá chémia, ktorá funguje medzi nami na pódiu, je natoľko príjemná, že keď to odovzdáme ľuďom, vnímajú to ako príjemný čas strávený s nami.  

Kedy nastal zlom, ktorý rozhodol o úspechu Hexu?

Máme ich niekoľko. Veď sme toho zažili naozaj dosť a ešte aj zažijeme. Prvý zlom nastal asi v roku 1991, keď sme hrali turné so skupinou Isabelle. Na pražský koncert prišiel majiteľ vydavateľstva EMI – Vladimír Kočandrle, ktorého tam pozval Martin Sarvaš. Na základe vystúpenia s nami podpísal zmluvu na niekoľko platní. Prvá platňa, ktorá sa volala Ježiš Kristus nosí krátke nohavice, vyšla v roku 1992. Vtedy sa strhla okolo nás tá prvá „sláva“. Aj sme trošku nechápali, keď sme zrazu boli v televíziách a hrali oveľa viac koncertov ako predtým. V roku 1997, keď nám vyšla platňa Ultrapop, sme už úplne vyleteli a začali sme hrať profesionálne. Venovali sme sa už len hudbe a prinášalo to aj obživu. V roku 2013 sme vydali výberový album Všetko najlepšie, na ktorom bola pesnička Keď sme sami. Tá sa stala veľkým hitom a rádia ju často hrajú dodnes.  Stále sme tu a tešíme sa, že fungujeme aj napriek tomu, že tu už jeden z nás nie je. Aj keď my cítime a vieme, že je stále s nami.

Náhla popularita asi zasiahla aj vaše súkromie…

Musím povedať, že popularita je taká zvláštna vec, lebo prejdete cez hranice a za hranicami vás už nikto nepozná. My sme to nikdy nebrali tak, že sa v tomto zmysle niečo udialo. Jeden kamarát ma naučil takú múdrosť, ktorá hovorí, že aj tak dokážeme sedieť len na jednej stoličke, nie na dvoch, vieme sa viezť len v jednom aute, nie na dvoch a že sme rovnako z mäsa a kostí ako ostatní ľudia. A tak sa to snažíme aj chápať. Chápali sme to tak aj vtedy a podľa toho sme aj žili. Samozrejme, občas nás nejakí ľudia oslovili na ulici, ale máme to šťastie, že naša hudba je pozitívna a ľudia k nám preto boli vždy milí. Nik nás nehejtoval. Áno, popularita je príjemná, ale naše životy na nej nestoja.

A čo financie? Akým spôsobom ste získavali investície, vďaka ktorým ste mohli preraziť?

Vtedy bola trošku iná doba ako dnes. Boli ešte veľké vydavateľstvá, ktoré keď si povedali, že sa im nejaký interpret páči, vedeli doňho investovať celkom slušné peniaze na to, aby začal fungovať a začal byť známy. Neskôr sme si albumy začali vydávať sami. Časom už vlastne kompletne všetko sami. Máme samozrejme aj nejakých kamarátov a fanúšikov, ktorí nás majú radi, ktorí nás vedia aj finančne podporiť. Takýmto spôsobom vie interpret fungovať. Samozrejme aj merchandise plní nejakú úlohu financovania ďalších aktivít.

Mal si ako basgitarista nejaký vzor?

Úplne na začiatku som veľmi počúval Simona Gallupa, basgitaristu skupiny The Cure. Veľmi som lapal tie jeho basové linky. Mám aj obľúbených basgitaristov, ktorých obdivujem, ale že by to boli moje vzory a že by som ich chcel nejakým spôsobom napodobňovať, tak to asi nie.

Už si si uvedomil, že by si mohol byť pre niekoho vzorom ty?

O tomto som nikdy neuvažoval, ale mohlo by byť zábavné niekedy sa porozprávať s chalanom alebo babou, ktorí by ti toto povedali. (smiech)

Musel to byť pre vás šok, keď vášmu priateľovi a spevákovi Ďuďovi (Petrovi Dudákovi), autorovi mnohých hexáckych hitov, diagnostikovali rakovinu…

Nechcem túto tému veľmi rozoberať, ale poviem úprimne, že som sa dovtedy s touto chorobu nikdy nestretol. A preto som vo vnútri potláčal realitu tejto diagnózy. Naozaj som veľmi úprimne veril, že to Ďuďo zvládne a že to dá. Nebral som to na začiatku tragicky, lebo som si  myslel, že je to silný, mladý človek a že je tam šanca. Žiaľ, niekde v osude to bolo napísané inak a Ďuďo je teraz hore, ale pritom je stále s nami.

Je skvelé, že kapela HEX hrá a tvorí aj naďalej. A to vďaka Vášmu priateľovi a hudobnému kolegovi Petrovi „Šarkanovi“ Novákovi, ktorý Ďuďa zaskakoval ešte počas jeho života. 

So Šarkanom sa poznáme vyše 28 rokov. Spievame a hráme s ním už tretí rok. Stal sa plnohodnotným členom a spevákom skupiny HEX. Celý príbeh so Šarkanom je príbeh jedného veľkého kamarátstva a jednej veľkej pomoci vo chvíľach, kedy nám nebolo ľahko. Odsunul svoje profesionálne aj osobné aktivity na druhú koľaj a začal s nami fungovať ako náš najmilší a najlepší brat. Po Ďuďovom odchode nám v rozhodovaní čo ďalej veľmi pomohli fanúšikovia aj Ďuďova rodina. Oni boli tie dve hybné sily, aby kapela neskončila a aby prirodzene pokračovala so Šarkanom a ďalej šírila éterom Ďuďove pesničky. Sme radi, že fanúšikovia nás v tom podporujú. Robíme aj nové pesničky a veľmi sa z toho tešíme.

Dá sa vôbec v pandemickej atmosfére tvoriť? Veď ste umelci, nie stroje. Odrážajú sa nejako emócie z tejto doby vo vašich piesňach?

Áno, určite sa dá tvoriť a my tvoríme. Ak má niekto z hora dané, že vie robiť pesničky, alebo iný druh umenia, tak to nevypne žiadna pandémia, žiadna kríza. Veľmi držím všetkým umelcom palce, aby túto nie prajnú dobu prežili v čo najlepšom zdraví, či už fyzickom, alebo psychickom, a mohli stále ľudí tešiť svojou tvorbou. 

Napriek chuti neustále tvoriť musela pandémia zasiahnuť aj vás. Ako všetkých umelcov a fanúšikov, ktorým opatrenia vzali nenahraditeľné zážitky, chvíle, sny…

Čo môžem na to povedať? Asi len to, že to absolútne rešpektujeme a pandémiu berieme s pokorou. Vnímame to ako súčasť života a chápeme, že náš segment je zavretý. Čo mňa mrzí je to, že autority nášho štátu akoby pozabudli na celý tento segment a vôbec sa mu nejakým spôsobom nevenujú v takej vážnosti, v akej sa mu venujú ostatné krajiny v našom okolí. Cítim taký smútok nad tým, že nemajú v sebe dosť kultúry alebo vzťahu ku kultúre. Som spoluzakladateľom Hudobnej únie Slovenska. Je to užšia skupina ľudí, ktorá sa venuje vyjednávaniu s politikmi a rôznymi ministerstvami. A je to jednoducho tak, že mám pocit, že naše autority nemajú vzťah ku kultúre do takej  miery, aby ju chceli zachrániť. Zrejme si celkom neuvedomujú, že keď tá nezriadená živá kultúra, ktorá tvorí nemalé HDP a hlavne zamestnáva veľmi veľa ľudí padne, nastane obrovský problém v štáte. A nastane problém aj s kultúrnosťou tohto národa, čo bude oveľa väčšia škoda, ako tá ekonomická. Už dnes sa nám to ukazuje cez fašistické strany a extrémistov, ktorí majú stále väčšiu a väčšiu podporu. Tieto nie veľmi šťastné rozhodnutia sa našim autoritám vrátia a potom možno budú pozerať, čo spôsobili.

Urobil by si niečo inak ako pred 20 či 30 rokmi? Ako hudobník, kamarát, manžel, či otec…

Všetko je tak ako má byť. V danom období tvojho života sú všetky veci nejako dané. Aj preto som dnes tam kde som. Všetko som robil tak, ako som vtedy cítil. Aj v kapele robíme pesničky vždy úprimne a tak, aby sme boli spokojní a aby sa to páčilo aj ľuďom. Zakaždým sme vsádzali na úprimnosť. Nikdy sme neboli vypočítaví umelci, ktorí boli viac kalkulačky ako nejaké duše a takýmto spôsobom aj pokračujeme.

Neverím, že by si nezmenil absolútne nič… (úsmev)

Dobre. (úsmev) Jednu drobnosť by som možno urobil inak. Trošku viac by som sa venoval vzdelaniu.  Vždy som bol tak trochu pankáč v tomto smere a škola ma teda veľmi nebavila. To by som možno zmenil. Ale zas, ktovie kam by ma to potom zavialo. Tak ako sme žili pred pandémiou, som bol veľmi spokojný. Mám zdravú, krásnu rodinu, mám perfektných kamarátov v kapele alebo aj v mojom okolí a všetko je tak ako má byť.

Čo by si odkázal čitateľom Dalito v tejto sociálne i politicky nestabilnej dobe „Keď sme sami“?

To je veľmi ťažké, lebo všetci vieme, že táto doba je náročná nielen po zdravotnej, ale aj po ekonomickej stránke a všetky tieto veci sa potom prejavujú na psychickom zdraví. Veľmi by som prial ľuďom, aby našli v sebe viac dobra, aby sa tešili naozaj z maličkostí, ktoré nám život ešte stále neodoprel. Máme kde bývať, v zime máme teplo v domácnostiach, teda aspoň väčšina ľudí, ktorí žijú na Slovensku. Máme pitnú vodu… Sú to veci, ktoré možno znejú banálne, ale ja som trošku pocestoval svet a videl som naozajstnú chudobu. Naozajstnú, nie takú ako keď sa tu hráme na to, že si teraz nemôžem kúpiť druhé rifle. Mali by sme sa viac vrátiť k  prírode a naspäť k tomu, ako sa fungovalo kedysi. To, že sme posledné roky išli šialenou raketovou rýchlosťou, nám teraz príroda vracia. Nielen covidom, ale aj rôznymi inými spôsobmi. Sú tu veľké environmentálne problémy a všetko nás to dobehne. Treba žiť zodpovednejšie a oveľa viac sa tešiť z maličkostí. To by mohlo pomôcť celému svetu.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)