Toto so záchranou demokracie nemá nič. Slovensko si žije vlastný rozprávkový príbeh o štátom esenciálne regulovanom dementizme
Slovensko je krajina neuveriteľných možností natŕčania rúk, neustáleho nariekania a žobrania bez ohľadu na to, koľko reálne má kto v peňaženke. Krajina priam esenciálne celoživotne nariekajúcich: štát zariaď, daj, zaplať a odpusti. Naozaj nemáme pomáhať len tým, ktorí sa do problémov dostali nie vlastnou vinou?
Väčšina neustále vie len vyplakávať a žobrať pred štátnou kasou aj keď dobre vie, že nie je bezodná. A politici samozrejme sľubujú a rozdávajú. Väčšine je úplne jedno čo bude po ňom, dokonca, ako sa s národnou ekonomickou tragédiou vysporiadajú ich vlastné deti. Slovenským národným športom je natŕčať ruku a zahmlievať a „dotovať“, aby o rok väčšina oznámila rekordné zisky, vrátane poľnohospodárov. Pamätáte si na Sotáka, či každoročné náreky poľnohospodárov a ich posledné hospodárske výsledky? Nie je vám z toho ťažko? A áno, nie je to vôbec iba pre infláciu.
50-tnici melú z posledného
A keď k tomu pridáme štatistiky vypredaných dovoleniek k moru, predaja drahých áut a priam neuveriteľné zárobky štátnych úradníkov, z ktorých sa nám za posledné roky stali najlepšie zarábajúce osôbky v krajine, či dokonca aj dôchodcov, ktorým vlády za posledné roky rozdali toľko, že sa stali absolútnymi víťazmi pandémie aj zdražovania, môže sa vám z toho až zakrútiť hlava. Najmä, ak patríte do tej „vyvolenej“ skupiny, ktorá ma na to všetko žobranie zarobiť. Najmä takým, ktorí do Sociálnej poisťovne odvádzali celý život minimum a teraz očakávajú, že sa o nich postará ďalšia generácia.
Nemali sme sa lepšie
Nie som ekonómka, som však presne tá skupina, ktorá na to všetko maká a samozrejme, keď potrebuje napríklad iba niečo vybaviť, zo všetkých strán je ako zodpovedný občan fackaný aroganciou, amatérstvom a neochotou ako handrová bábika. A ešte k tomu aj sotva v zdravotníctve kvalitne ošetrená a včas. Fakt, je mi z toho zle. Toto je ten povestný solidárny systém? Ďakujem pekne, neprosím.
Ešte raz. Ľudia vykúpili letenky na letné dovolenky už v januári, vrátane mladých, ktorí majú rekordné prídavky na deti, školy zadarmo, vlaky a ešte neviem čo, nariekať budú, ale zadok na brigádu mnohí nezdvihnú. Pochvaľuje si aj domáci cestovný ruch, nový predaj áut vzrástol zatiaľ tohto roku o 21%. Významne stúpol aj predaj najdrahších elektromobilov. Za prvý polrok pribudlo toľko registrácií ako za celý vlaňajšok. A do toho ľudia žiadajú ešte aj štátom regulované hypotéky pri nevídane zastropovaných cenách energií, o ktorých inde vo vyspelej EÚ môžu tak ľudia snívať. Lenže tam ani nesnívajú, pretože na rozdiel od Slovákov sú aspoň ako tak príčetní. Tak čo ešte budeme požadovať od politikov, čo ešte majú rozdať, keďže sme takí žobráci?
Žiarivky do zadku
Východisko vidím jediné, bankrot krajiny ako ponaučenie pre ďalšie generácie a každému takému žobrajúcemu ešte žiarivku do zadku so zastropovanou cenou energií a na čelo odpornou slizkou slinou nalepený šek štátom regulovanej hypotéky… . Nič iné si takí nezaslúžia. A toto teda “so záchranou demokracie” nemá nič spoločné, je to normálny štátom až esenciálne regulovaný dementizmus občanov, ktorých finančná gramotnosť je nižšia ako IQ hojdacieho koníka.
Napísať, žijeme len tak, ako si zaslúžime je už klišé. Slovensko si totiž už nezaslúži ani to. Ale jeden obrovský tresk rovno na zadok, ktorý si zapamätajú celé generácie, akí boli ich prarodičia a rodičia nezodpovední egoisti. Máme to jednoducho v génoch, boľševik nás poznačil na mnohé generácie a každý, kto s týmto spoločenským nádorom vnútorne bojuje trpí. No a ostatní utekajú kade ľahšie a už si ani nepripúšťajú tie trápne reči o láske ku Slovensku. Ako keď známy moderátor povedal, že neodíde, lebo na Slovensku je doma. Na otázku, či to náhodou nie je aj pre pohodlnosť, lebo za hranicami by bol absolútne nikto a musel by začať od znova, od úplného začiatku a asi v úplne inej práci už nereagoval. Predsa len, na Slovensku zarába veľké peniaze a žije si naozaj dobre. Nezávidím, prajem, ale nech si tie reči o láske k domovine nechá pre seba, lebo každý kto žije za hranicami vie, aké to je ťažké tam začať od nuly a ako cudzinec.
Mladí aj starí egoisti
A na toto celé rozdávanie má prizerať práve dnes platiaca generácia 50-kov, ktorá neodkupovala štátne byty za pár tisíc, ale už splatila hypotéky za 6%, deti vychovala pri žobračenke rodinných prídavkov a ešte aj pripláca rodičom na dôchodok, ktorý je niekedy vyšší ako zarobia ich vlastné deti. Dôchodcovia, ktorí už oddychujú od 54 rokov… A dookola počúvať, akí sú chudobní a štát daj. Aj vy poznáte takých vysmiatych dôchodcov na dovolenkách, v drahých autách či dokonca bytoch za hotovosť? Nech majú, nech si užívajú, ale nech už dajú pokoj aj vlastným deťom, ktoré sa dôchodku asi ani nedožijú. A keď náhodou aj áno, štát pri takomto rozhadzovaní už na ich dôchodky nebude mať, lebo ich rozdal ich rodičom.
Nie, slovenská spoločnosť nie je solidárna. Sme takí egoisti, že na tých, ktorí pomoc naozaj potrebujú ostane už len žobračenka. A ako pozerám, tak pozerám do volených programov, v tom esenciálnom dementizme rozhadzovania chcú v rôznych odtieňoch pokračovať všetky relevantné demokratické strany… Chápem, pre slovenský ľud je to pred voľbami také esenciálne.
Jednoducho je to tak. Slovensko je krajina neuveriteľných žobrákov s natrčenými rukami, hlavne že aj mladí so slávnou štátnou podporou 200 eur na dieťa vykúpili nielen letenky na dovolenky… Slovensko si žije vlastný rozprávkový príbeh o štátom regulovanom dementizme. Fakt, na Slovensku sa voda sype a piesok leje.
(Ak vás tento názor zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)