Tykanie už nemôžeme vziať späť!
Kedy je lepšie tykanie a kedy vykanie? Tykanie a vykanie. Aký je rozdiel? Tykanie je v spoločnosti prejavom neformálneho, dôverného alebo priateľského vzťahu s inou osobou, ktorú oslovujeme v druhej osobe jednotného čísla („Ty“). Potykanie si v praxi sprevádza i podanie ruky, prípadne aj bozk na obe líca. Ale pozor na pravidlá spoločenskej prednosti! Aj tu platí, že ruku podáva ako prvý vyššie postavený, teda ten, čo navrhol tykanie.
Tykáme zvyčajne deťom a neplnoletým osobám, svojim priateľom a členom najbližšej rodiny. Tykajú si aj deti medzi sebou, študenti a príbuzní v užšej i širšej rodine.
Ak ale náš vzťah s druhými chceme udržiavať vo formálnej rovine a mať aj určitý „odstup“, mali by sme ich oslovovať v 2. osobe množného čísla („Vy“).
Vykanie je aj prejavom rešpektu a úcty k osobám s významnejším spoločenským postavením, starším, ženám, alebo neznámym a cudzím ľuďom. Zachovávame tak historické zvyklosti a zaužívané pravidlá spoločenskej etikety. V zjednodušenom ponímaní vykáme každému, kto vyzerá staršie a je dospelý.
3 STUPNE DÔVERNOSTI PRI OSLOVOVANÍ
- vykanie s používaním priezviska – formálne oslovovanie („pán Trubač“)
- vykanie s používaním krstného mena – dôvernejšie formálne oslovovanie („Marek, prosím Vás…“)
- tykanie s používaním krstného mena – neformálne osobné oslovovanie vyžadujúce súhlas obdivoch strán („Marek, prosím ťa…!“)
Vykanie s používaním krstného mena je prejavom bližšieho a priateľskejšieho formálneho vzťahu. Môžeme tak oslovovať kolegu, či známeho na spoločensky rovnakej alebo nižšej úrovni, ktorému dávame najavo, že náš vzťah je bližší ako len čisto formálny. Oslovovanie krstným menom v 2. osobe množného čísla, teda spolu so zachovaním vykania je akýmsi medzistupňom medzi vykaním a tykaním a ideálnym spôsobom ako preklenúť formálnu rovinu vzťahu s druhou osobou, s ktorou máme dlhodobý blízky osobný či pracovný kontakt.
KTO NAVRHUJE TYKANIE?
Tykanie navrhuje vždy osoba spoločensky významnejšia, teda starší, žena alebo nadriadený. Skôr ako niekomu navrhneme tykanie by sme mali zvážiť, či dozrel ten „správny čas“. Ak nie, musíme rátať aj so zápornou odpoveďou, pretože s tykaním by mali súhlasiť obe strany.
V prípade, že nám tykanie navrhne spoločensky významnejšia osoba, ale my chceme zostať pri vykaní, môžeme jej zdvorilo navrhnúť, aby nám pokojne tykala s tým, že my jej budeme vykať ďalej (vzhľadom na vyšší spoločenský status). Ak tykanie navrhne spoločensky nižšie postavená osoba, môžeme ho slušne odmietnuť a zostať pri vykaní.
AK TYKANIE NAVRHNE ŠÉF
V súčasnosti je veľmi rozšírený trend tykania v zamestnaní i v biznise. Napriek tejto „móde“ by sme mali myslieť na to, že potykaniu si by mala predchádzať zdvorilá otázka hierarchicky vyššie postaveného (nadriadeného), či si s Vami smie potykať.
A tu platí aj naďalej pravidlo, že súhlas s tykaním musia dať obe strany. Teda aj podriadený. Inak vám ani šéf tykať podľa etikety nesmie. Ak si napríklad chceme udržať aj naďalej istý odstup, ale rešpektujeme nadriadeného postavenie, povolíme mu tykanie, no my zostaneme pri vykaní. Týmto sme dali jasný signál, že náš vzťah chceme aj naďalej udržiavať vo formálnej rovine.
Tykanie s podriadenými je dvojsečná zbraň. Aj preto by si mal každý nadriadený najskôr dôkladne premyslieť s kým z podriadených si potyká a či je to naozaj nutné. Generálne potykanie si s celou partiou zamestnancov na firemnom večierku sa na druhý deň v práci môže poriadne vypomstiť. Odbúrava formálne bariéry a istým spôsobom aj oslabuje šéfovu autoritu.
A na záver už len jedna krátka, ale dôležitá poznámka: Tykanie už nemôžeme vziať späť!
(Ak sa vám tento článok páčil, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)
Môže vás zaujať:
Viete správne stolovať? Prejavte svoj názor na jedlo príborom