Uvoľnené Slovensko na vlastnej koži

Robíme s manželom koliečko na bicykli. Sme smädní a tak  zmeníme smer a zamierime k nášmu obľúbenému baru v centre Viedne. Je skoré popoludnie, dnu sedí len jedna pani a rozpráva sa s barmanom. Postavíme sa k stolíku pred vchodom, chceme len dve rýchle pivá. Barman nás víta s úsmevom a ako prvé si pýta potvrdenie o jednom z troch G (Geimpft – očkovaný, Getestet – otestovaný, Genesen – vyliečený z COVID-19). Podávame mu hneď každý dva papiere.

Čerstvý negatívny PCR test, ktorý sme si vyzdvihli zadarmo a urobili doma  a potvrdenie o vysokej hladine neutralizujúcich protilátok. Obaja sme už COVID prekonali a manžel je už aj zaočkovaný. „Musím vás skontrolovať aj keď ste tu len na chvíľu. Pravidlá sú prísne. Ale registrovať sa nemusíte keď stojíte len vonku.“

Rakúsko, iný mrav

Večer idem s deťmi na premiéru do divadla. Preukazujem sa dvomi dokumentami a deti školským testovacím preukazom do ktorého trikrát týždenne dostávajú za negatívny test Ninja nálepku. Testy si robia sami „škrabkaním“ v prednej časti nosa. Myslím si, že sme dokonale pripravení, ale nie. Chýba mi doklad totožnosti. Stačí aj električenka, ale do večernej kabelky som ju zabudla preložiť. Našťastie moje problémy zbadal riaditeľ divadla, ktorý nás pozná a pribehol mi na pomoc. „Ale nabudúce si to nezabudni!“ upozorňuje ma.

(Registrácia – v gastro prevádzkach v Rakúsku je povinná. Údaje sa dva týždne archivujú. Rovnako je to aj pri návšteve kultúrnych podujatí. Lístky sú na meno, nie je možné ich posunúť niekomu inému. Pri vstupe sa totožnosť návštevníka kontroluje. V prípade pozitívneho prípadu sú o tom diváci informovaní)

Iný kraj, iný mrav

O týždeň neskôr iný kraj, iný mrav. Vybrali sme sa s rodinou na predĺžený wellnes výlet do slovenského kúpeľného mesta. Nachádza sa v ružovom okrese. Chodíme sem už roky celá rodina a máme to tu radi. Samozrejme sme náležite pripravení. Máme celý fascikel papierov. Čerstvé negatívne PCR testy, potvrdenia o prekonaní COVID-19, potvrdenie o neutralizujúcich protilátkach, potvrdenie o očkovaní.

Pri rezervácii pobytu som si extra zisťovala či nám to bude v hoteli stačiť. „Áno treba to, ale u nás to nekontrolujeme. Pre istotu si to zoberte. V kúpeľoch to vyžadujú aj pri masážach.“ Nevyžadovali. Ani pri nákupe procedúr, ani pri vstupe do Hammamu, ani pri masážach, ani pri oxygenoterapii… Môj doklad o neutralizujúcich protilátkach som ukázala len mame, ktorá prišla na liečenie, aby videla akú vysokú hladinu už mám. Nikoho iného nezaujímal. Zaujímavé, že ani ona nemusela ukazovať potvrdenie o očkovaní. V kúpeľnom dome, kde je vekový priemer kúpeľných hostí 65 rokov ak nie viac.

Na tretí deň idem na reflexológiu nohy k masérovi, ktorého už trochu poznám. „Nikto zatiaľ od nás nechcel žiadne papiere,“ hovorím mu. V mikro priestore, do ktorého sa zmestí naozaj len masážne ležadlo, ma víta bez respirátora, ktorý je tu, ako ma upozorňuje niekoľko plagátov, povinný. Ja respirátor mám.

„A čo by som bol!“

„Buďte rada. Veď to je zbytočné!“ Mám na to iný názor, ale nechcem sa hádať. Na záver diskusie sa pýtam, či skôr konštatujem, keďže som si pozitívnou odpoveďou istá. „Vy ste už zaočkovaný, však, ako zdravotnícky pracovník?“ „A čo by som bol! Ja si do seba taký odpad pichať nenechám!“

Na tabuľke pred bufetom vidí syn v ponuke vegetariánsky hot dog. „Mama, môžem?“ Nič sa nedá robiť, musím vojsť do malého stiesneného bufetu, v ktorom smie byť okrem bufetárky len jedna osoba s respirátorom. Pri pulte s pani diskutujú štyria popíjajúci chlapi. Samozrejme bez respirátorov. Vegetariánske hot dogy nemajú. Odľahne mi. Nerada by som tam päť minút čakala.

Večer pozorujem podnik pod našou terasou. O chvíľu je polnoc. Záverečná bola o desiatej. Podnik je plný. Asi štyridsať ľudí sedí na terase, ktorá má strechu a štyri steny z priehľadných plastových plachiet.  Interiéry podnikov sú ešte zatvorené.

Na ďalší deň ideme na výlet do zoologickej záhrady. Hneď ráno, aby sme sa dostali. Je tam povolený len obmedzený počet návštevníkov. Turnikety ale nefungujú. Kto návštevníkov počíta? Všade tlačenica. Takmer voľným okom môžete odhadnúť, že v ZOO je dvakrát toľko ľudí ako je povolené. Vo vnútorných priestoroch sú povinné respirátory. Okrem nás si ich nasadila ešte jedna rodina.

Domov do bezpečia

Vraciame sa domov. Ako Viedenčanov nás na hranici kontrolujú kratšie ako zahraničných cestovateľov. Okrem toho máme status rodinného pendlera, ktorý sa stará o blízku rodinu. Doma vybalíme pár vecí a už aj robíme s deťmi kloktací test. Celý proces s registráciou cez internet a kloktaním trvá tri minúty. Ráno vhodíme test do schránky v drogérii za rohom a o pár hodín dostaneme mailom aj smskou certifikáty. Deti ich potrebujú do školy.

Predĺžený víkend bol nabitý programom  a ja sa konečne dostávam k pokojným úvahám. Vrátili sme sa z krajiny, kde sa ľudia dlhé mesiace, týždeň čo týždeň povinne testovali (bola to často ich jediná cesta mimo vlastné štyri steny a ešte aj na prechádzke uprostred prázdneho poľa mali respirátor) do krajiny, kde  nás nikto nenútil  a ani nenúti sa testovať (testy alebo iné z „3G“ potrebujete len na kultúrne podujatia v interiéri a v gastro prevádzkach) a kde sú respirátory povinné len v interiéroch. Naozaj neviem ako situáciu, ktorú som zažila na Slovensku,  vyhodnotiť.  Ale prikláňam sa skôr k názoru, že krajina, do ktorej som sa vrátila, ide tou správnou cestou.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)