V českej nemocnici ako cudzinka: No čo vám poviem po 30 rokoch samostatnosti (3. časť)

Aj keď to na prvý pohľad vyzerá možno morbídne, v českej FN Motol sa aj poriadne zasmejete. Najprv na preventívnom programe s názvom: Prsakoule a potom aj na nápisoch na schodoch, ktoré vám majú asi pripomenúť, že aj v nemocnici vedia na prevenciu tlačiť s humorom. Česi vám aj pri podlomenom zdraví vedia vyvolať úsmev na tvári. Samozrejme, pokiaľ ste rovno neporodili dieťatko, ale to nebol môj prípad.

Takže, po ceste na oddelenie, kde vás čaká naozaj veľa bolesti, prípadne budúcnosť s nejasným koncom, si môžete na každom schode čo to aj v rámci prevencie prečítať. Napríklad, že „Krásny zadek, břicho, nohy, když vybéhneš tyhle schody.“ Alebo „Ještě jedno poschodí pre pevnejší pozadí“ alebo „S obezitou nikam nedojdeš.“. Či Vysoké BMI, cholesterol i tlak? Začni schody hned a ne až pak! I „Zdravý duch, ve zdravém tele, po schodech se řítím směle. Rozosmial ma aj slogan „Když sis dal bůček, daj si ještě krůček.“ A tak by som mohla pokračovať. Česi sú známi tým, že sa neberú tak vážne ako Slováci. Netušila som však, že to dokážu ešte aj tam, odkiaľ sa nie všetci vracajú aj domov.

S úsmevom

Anjeli v Motole okolo mňa pravidelne lietali nielen počas vrcholov pandémie covidu. Ani jeden nevyhnal manžela mimo oddelenia, kde okolo mňa skôr poletovali ako šarkani. Keď ma išli „ubytovať“, ďalší anjel nás sprevádzal so slovami, že aj tak by sme sa v nemocnici stratili a potrebujú dostatok času na prípravu na zákrok. Že pozná skratku, hlavne nech sa sestričke nestratíme.

Pred dverami lôžkového oddelenia manžel intuitívne pribrzdil. Vysmiata  sestrička ho však upozornila, len nech sa pekne ide pozrieť kde budem ležať, aby ma na druhý deň našiel. Vyzeralo to, že na oddelení bude aj veselo a manžel sa o mňa prestával báť. „Vy ste nejaký bledší ako manželka, ktorú budeme operovať. Nechcete si s ňou rovno u nás ľahnúť?“ žartovala ďalej setra.

„Čo ti treba priniesť? Ja by som sa ešte otočil pre príbor, toaletný papier aj mydlo,“ pýtal sa ma vyplašený manžel dokola až kým nepochopil, že sa pred sestričkou hanbím. Či už zabudol na to, ako sme pred troma rokmi hovorili českým spolucestujúcim vo vlaku, že my si do nemocnice musíme nosiť aj záchodový papier? Už si nepamätá ako na nás pozerali, že prečo si zbytočne vymýšľame?

Mydlo všade

Mala som pravdu. Sestrička mi ukázala pyžamo, hygienické potreby, tekuté mydlo, toalety s toaletným papierom, dostala som aj inštrukcie na wifi, skrinky s kľúčmi, polohovanie postele… nechýbalo nič. Len som si v nemocničnej lekárni mala kúpiť vodu. Samozrejme, že som si rýchlo kúpila aj mydlo. Zbytočne. Na izbe ma čakalo úplne všetko. Manžel sa ma aj tak ešte päťkrát spýtal, či nemá priniesť to mydlo, príbor a toaletný papier a s láskou sme sa rozlúčili.

Izba sa ničím neodlišovala od tých, ktoré som zažila na Slovensku. Ešte aj tá retro železná posteľ pre zákroky „na otočku“ bola rovnaká, až na elektrické polohovanie, ktorého ovládač už pripomínal 21. storočie. Inak presne tie staré známe skrinky ešte z čias Husáka. Hygienické potreby však nechýbali žiadne a aj kvety na stolíku spolubývajúcej prerážali vôňu dezinfekčných prostriedkov.

Radšej sa nepýtajte

Prvú otázku na očkovanie som dostala až na záver, keď už bolo jasné, že sa domov nedostanem. Vraj otázka manžela, či mi má priniesť príbor a toaletný papier, vzbudila záujem celého personálu na oddelení. Hovorila som mu, nech mi nerobí hanbu!   

Neviem či ma po nočnom príjme nechali spať viac ako tri hodiny. Stále niekto prišiel, stále sa ma niekto pýtal či mi niečo nechýba, stále mi niekto stál pri posteli a vysvetľoval, čo ma čaká a neminie. Sestričky mi zverili aj štátny český majetok: kompresné pančucháče, ktoré bežne nosievam pri preletoch, inak sa mi objem nôh v lietadle strojnásobí. Príkaz sestričiek znel jasne, ráno otvoríte oči a šup štátne sexi samolepiace pančuchy na nohy! 

Ráno sa mi prišla predstaviť pani doktorka a oznámiť mi, čo bude so mnou robiť ako predjedlo budúcej veľkej operácie. Kto ma bude operovať nabudúce a prečo a že sa nemám báť. Nebála som sa. Ani potom, keď mi vtipne oznámili, že nabudúce majú pre mňa už lepšiu a modernejšiu posteľ priamo na JIP-ke (jednotka intenzívnej starostlivosti).

Všetko išlo ako po masle. Cestou na operačku mladý ošetrovateľ tak žartoval, že som mala pocit, že ideme spolu do baru a nie na operačný sál. Keď sme išli okolo medikov rovno ich sfúkol, že na tú pacientku po operácii majú dozerať a nie nad ňou ťukať do mobilov. Okamžite vystreli krky a začali pobehovať okolo pacientky akoby to bola ich rodina.

Videla som anestéziológa

Po prvý raz za posledných asi 15 zákrokov (dva v ČR) som na operačke videla aj reálnu tvár anestéziológa, pretože na Slovensku to bol vždy „len hlas spoza hlavy“. Tento prišiel zľava.

Hovoril slovensky (ako takmer všetci členovia anesteziologického tímu, ktorý som tam zažila), niečo sme zasa zažartovali, potom prišla pani doktorka-operátorka, pochválila ma, že som pekne opálená, ja ju tiež, už ale neviem za čo, lebo mi už kvapkal koktail. Pamätám si len to, že som jej poďakovala, a že som sa vrátila z dovolenky s deťmi a že som šťastná, že sa mi to stalo až teraz. Že si so mnou už môže robiť čo chce. Viac si nepamätám.

Vraj som až tak po prebudení zasa netrepala, hlavne ma už nič tak veľmi neohrozovalo na živote. Vyspala som sa do sýtosti, v skutku chutný a veľký obed som ani nevládala dojesť a už som sa balila. Tak rýchlo, že som na manžela musela čakať vysťahovaná na chodbe.

„To čo je za nemocnicu?“ spýtal sa zahanbený manžel, na ktorého som musela čakať už mimo izby, lebo jednoducho nestíhal. „No čo ti poviem,“ zasmiala som sa s papiermi v ruke, kde som mala všetko vysvetlené čo a kde ma najbližšie dni čaká.

Iný kraj, iný mrav

„Počuj, ja som tu ani raz, nikdy, neplatil parkovanie. Nechápem to,“ zamyslel sa milovaný potom ako pochopil, že z neho zatiaľ žiadny vdovec nebude. „Určite?! Nie že si tu urobíme hanbu!“ zľakla som sa. „Jasne, však by ma nepustili cez nemocničnú rampu. Vždy si zoberiem lístok a vždy mi oznámia, že neplatím nič,” zamyslel sa a odviezol si ma domov. Tak rýchlo ma vždy vybavili.

Na krátky čas. A potom sme sa už len smiali na preventívnej protionkologickej kampani #prsakoule, ktorou oblepili celú nemocnicu a vyskakuje aj na hotelových dverách nemocnice pre rodinných príslušníkov. Dokonca aj z obrazoviek vlastnej televíznej stanice Motol.

No čo vám poviem po 30 rokoch samostatnosti. Jednoducho je to tak už: Iný kraj, iný mrav.  No a potom si prečítate, že niekde na Slovensku konečne zrekonštruovali viac ako storočné oddelenie a vraj HURÁ! Veľká sláva, univerzitná nemocnica sa konečne približuje k európskym štandardom a každý pacient tam bude mať konečne svoj kyslík! Jednoducho je to tak už po 30 rokoch: Iný kraj, iný mrav. Žijeme naozaj zvláštnu dobu podpriemernosti, keď štandard je pre niekoho unikát.

(Pošlite nám váš životný príbeh redakcia@dalito.sk a my vám zašleme knižnú novinku podľa vášho výberu alebo ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)