V Slovenskom krase aj rýchlovarná kanvica a mikrovlnka z roku 1905
Kto vie, aká je etymológia pýchy Slovenska, Slovenského krasu. Jasné však je, že to, čo ponúka návštevníkovi je bohaté a rôznorodé. Konkrétne napríklad okolie Rožňavy, nabáda k mnohým možnostiam, ako tráviť voľný čas príjemne aj užitočne. Jednoducho Spoznávať. Jednou z možností skĺbiť tieto dva aspekty je jaskyňa Domica. Alebo fenomenálny kaštieľ Betliar. A práve tieto destinácie sme si tentoraz zadali do GPS v rovnakom poradí.
Vybrali sme sa tam skoro ráno, no bez tak sme stihli nejaké zápchy a vo vstupnej hale jaskyne Domica (ktorá ešte vonia socializmom) sme boli o 9.37hod. Prvý vstup, odišiel pred 7 minútami do histórie. Na informačnej tabuli svietilo, že najbližšia prehliadka bude až 11.00hod, no zamestnanci Štátnej ochrany prírody SR nám aj z dôvodu, že záujemcov prišlo spoločne s nami podstatne viac, vyšli v ústrety a vzali nás na potulky v podzemí. (V jaskynných priestoroch sme okrem našej skupiny inú nestretli, teda to vyzerá, že sme meškali všetci. 🙂 )
Úzkou štôlňou s pekne opracovanými stenami sme sa dostali do už prírodou upravených priestorov jaskyne. Bola krásne nasvietená, farby ju robili pestrejšou a mohutnejšou. Mierne klesania terénu striedali schody, ktorých nebolo málo, ale zasa v atmosfére niekoľko desiatok metrov pod povrchom zeme (maximálne až 70m) nás ich počet nerušil. Pomedzi jaskynné dominanty – stalagmity a stalaktity, vás ale chvíľami môže mierne vystrašiť „nálet“ netopiera, a to predovšetkým, ako sme počuli z výkladu našej sprievodkyne, Podkovár južný. Ten v Domici vytvára kolóniu, na Slovensku ojedinelú, tvorenú z 1000 až 2000 jedincov.
Splav podzemnej rieky
Jaskynné priestory pomaly klesajú až k podzemnému riečisku Styx, ktorého stav vody sa počas roka radikálne mení. Exkurziu Domicou sme si vybrali aj z dôvodu, že po riečke môžme zažiť plavbu na člne, čo atmosféru celého ešte umocnilo. Nie je to naozaj záležitosť každodenná, splavovať podzemnú rieku. Do dvoch člnov nás nasadlo necelých 30 záujemcov a sprievodcovia, ako skúsení prievozníci, nás nasmerovali riekou Styx do podsvetia k Hádesovi. No pravda, nenašli sme ho.
Keď sme sa po vylodení dostali späť „na suchú zem“, čakala nás druhá polovica exkurzie, s miernym stúpaním, kde sme mohli v kaverne zahliadnuť aj postavu lovca z neolitu, zakladajúceho oheň.
Ľudovka v jaskyni
Domica poskytovala útočisko našim predkom, aj zvieratám, čo dokladujú aj archeologické nálezy v samotných podzemných priestoroch (či vo vestibule). Jaskynné chodby miestami prerastajú do sieni, v niektorých by sa dalo tancovať, dokonca počas našej návštevy sme si mohli v jednej z nich vypočuť „východniarsku“ ľudovku od skupinky seniorov, ktorí nám robili cestou v podzemí spoločnosť. Navrhla im to sprievodkyňa a ani ich dlho nemusela presviedčať.
Po východe z podzemia sme si zakúpili suveníry rovno od pani, ktorá sa kúzlom v okamihu zmenila z našej sprievodkyne na predajcu suvenírov. A keďže už žiadne iné „doplnkové“ služby (tak potrebné v propagácii cestovného ruchu) žiaľ atrakcia turistom neponúka, pobrali sme sa ďalej.
Betliar ako Sagan
Betliar – miesto, ktoré by malo byť v každom prípade na poštovej známke, povedali si pred rokmi navrhovatelia a do obehu dali, v edícii Krásy našej vlasti, podobizeň poľovníckeho kaštieľa. V nominálnej hodnote 40 centov. Pýcha Slovenska, rovnako ako Sagan.
Krásne slnečné počasie dodalo tejto pýche čara ešte viac. Pri príchode nás zo všetkých strán vítali vzácne cudzokrajné dreviny. Majestátne duby, smreky, najväčšia magnólia v strednej Európe či ginko dvojlaločné.
Honosný bazén v podobe štvorlístka, nachádzajúci sa pred kaštieľom, má tiež schopnosť vás naladiť na presun v čase, ktorý návštevník zažíva. Pomáha tomu svojou nesmrteľnosťou bronzová socha starogréckej okrídlenej bohyne Psyché, ktorá v strede bazéna čaká na príchod svojho milenca? Možno. Celý anglický park, obklopujúci pánske sídlo, je na rozlohu aj krásu a pestrosť impozantný. Kedysi bol miestom, okrem prechádzok či poľovačiek, aj pre športové aktivity. Veľkomožní páni tu v exteriéri trávili čas tenisom resp. kriketom. Ktovie ako im to šlo.
Začiatok prehliadky vnútorných priestorov sídla je pred bočným vchodom, kde si vás vyzdvihne kurátor,v našom prípade kurátorka. Pred vstupom vám ponúkne ešte niekoľko informácií a nech sa páči. Po niekoľkých schodoch sa pred nami otvorí priestor, vyplnený.galériou predkov rodu Andrássy (sídlo vlastnili takmer výlučne oni). K niektorým obrazom – tváram, dodnes historici nevedia hodnoverne priradiť konkrétnu osobu, rovnako ako meno maliara.
Dym mimo pánov
Miestnosťou, ktorá má schopnosť nemenej upútať, je sieň Nádasdyho husárov, ktorá slúžila ako jedáleň. Vojenská galéria 34 portrétov, vážne sa tváriacich husárov počas obedov či večerí, asi príliš atmosféru neodľahčilo, no vážnosť rokov aj rozhodnutí veľa dôvodov na úsmev často nedávala. V miestnosti, rovnako ako v mnohých ďalších, sa nachádza krásna na nôžkach postavená kachľová pec, ktorej dvierka by ste darmo hľadali. Drevom ich služobníctvo plnilo z vedľajšej, menej dôležitej miestnosti, aby nešiel do pánskych priestorov dym.
Na prvom poschodí sídla sa nachádza „galéria predkov“, do ktorej sme sa dostali cez dubové schodisko s oknami vyzdobenými pestrofarebnými vytrážami. Nad hlavami bolo zrazu mnoho poľovníckych trofejí. Dominantou na poschodí je dozaista knižnica, ktorú tam presťahovali v roku 1905 z rotundy v parku. Nachádza sa v nej klavír, ktorý aj dnes využívajú na sporadické komorné koncerty.
Samotné čítanie kníh uľahčovalo stropné osvetlenie. Nespomínam si, či klavír alebo knižnicu na čítanie konkrétne využíval aj detektív János Marton v seriály 1890, ktorý sa v priestoroch kaštieľa natáčal. Či niektorá iná postava, ale pre kulisy je celý kaštieľ priam predurčený.
Inou zaujímavosťou zasa je skutočnosť, že elektrika, podľa slov našej sprievodkyne, bola v sídle už v roku 1905. Vďaka tomu mohli už v tých časoch používať napríklad aj rýchlovarnú kanvicu. Rovnako, súčasťou ich kuchynského komfortu bola mikrovlnka, samozrejme fungovala ešte na inom princípe, ale miesto predskokana súčasnej si zastala.
Z bohatej zbierky zachovaných predmetov nás interesoval aj pár črievičiek z Ázie, ktoré sú až príliš malinké, aby ich vôbec nejaká žena obula. No pre nežnejšie pohlavie z krajín, odkiaľ k nám putuje slnko, boli celoživotne chodidla formované do takýchto „bábikovských“ rozmerov. Ako atrakciu si ich doniesol, rovnako ako mnoho ďalších predmetov zo svojich ciest a štúdii, „železný gróf“ Emanuel I.
Betliarsky kaštieľ, jeden z mála, ktorý sa takmer neporušene zachoval do dnes, ponúka k obdivu umelecké diela, historický nábytok, umelecko-priemyselné predmety či exotické zbierky. V suteréne nájdete pravé egyptské múmie, trofeje exotických zvierat ako krokodíl či slon africký.
Pre Benešové dekréty bez rodinného albumu
Poslední majitelia Betliara Andrássyovci ho opustili asi koncom roka 1944 a v roku 1945 im ako príslušníkom maďarskej národnosti boli skonfiškované všetky majetky (skrze Dekréty prezidenta Beneša), vrátane kaštieľa. Do Betliara, neskôr ako jej vrátili cestovný pas v roku 1971, sa vrátila grófka Ilona Andrássy. So skúsenými sprievodcami absolvovala niekoľko prehliadok ,zásadne v duchu vládnucej komunistickej propagandy. Teda dozaista si vypočula aj mnoho neprávd. O svoje majetky prejavil záujem v 90-tých rokoch 20. storočia gróf Gejza II. Andrássy, no neúspešne. Nepodarilo sa mu dokonca dostať sa ani k rodinnému albumu, ako s trochou trpkosti či nepochopenia v hlase, skonštatovala kurátorka.
Ťažko povedať, či by bola dnes pýcha Betliara voľne prístupná turistom, ak by bol majetok prinavrátený pôvodným majiteľom. No my sme si jej fenomenálnosť vychutnali v plným dúškom. Rovnako ako jaskyňu Domica.
Autor Richard Lipták niekoľko rokov pracoval ako pedagóg. Na strednom a vysokom stupni vyučoval predmety humanitného zamerania. Časť profesného života pôsobil ako redaktor v týždenníku orientovanom na hodnoty. Rád cestuje s fotoaparátom v ruke.
Môže vás zaujať: