Vážený pán Raši, máte to asi pomýlené

Stále sa sem vraciam. Na Slovensko. Zatiaľ.

Keď som bola stredoškoláčka, v tom čase padla železná opona. Zrazu sa otvoril svet. Hovorila som si: „Výborne, vycestujem a možno zostanem žiť inde.”

Vychovali ma starí rodičia. Rodičia mojej mamy, lebo otec s mamou to nestihli. Umreli veľmi mladí. Starkí mali o nás, vnúčatá, ešte väčší strach a aj keď túžili žiť slobodne, mimo komunistického režimu, nikdy nenabrali odvahu odísť do inej krajiny.

Keď som sama vyrukovala s vetou, že odchádzam, moja starká mi povedala, že potom sa už nemám ani vracať. Očakávala som skôr podporu v mojich plánoch. Neskôr som pochopila, že sa o mňa veľmi bála.

Hovorím si: „Nešla som ja, pôjde moje dieťa. Urobím všetko pre to, aby mohlo študovať vonku, spoznávať iné možnosti, kultúry, porovnávať na základe vlastných skúseností. Nech sa potom samo rozhodne.

Vážený pán Raši, od toho času uplynulo práve 30 rokov. Dnes sedím v lietadle cestou späť na Slovensko. Spolu s dcérou, ktorá ide domov na pár dní a vie, že, momentálne na Slovensku určite nechce zostať. Vyštudovala prestížnu univerzitu Canterbury a je pripravená na prax, pretože od druhého ročníka na univerzite pracuje a má absolvované stáže.

Keď mala medzi prvým a druhým stupňom univerzity tendenciu a vôľu zamestnať sa na Slovensku, od všetkých oslovených zamestnávateľov jej prišla okamžitá reakcia, že majú o ňu záujem. Pochopiteľne.

Dohovorí sa v štyroch svetových jazykoch, z toho dva má vyštudované. Avšak, zázračná formulka, s akou som sa stretla aj ja osobne, rozhodla.

“S Vašimi skúsenosťami ste pre nás nezaplatiteľná.”

“Áááá hovno!” Bola moja bezprostredná reakcia. Predvčerom sme si druhýkrát ako hrdí rodičia užili nádhernú ceremóniu. Promócie vo veľkolepej katedrále. Za účasti ďalších hrdých a príjemne naladených absolventov, rodičov, učiteľov.

Viete si predstaviť, keď viete, že oslavujete vzdelanie so svojím dieťaťom, ktorému ste už na strednej škole s dôverou nasadili krídla s vedomím, že aj keď bude na konci sveta vie, odkiaľ vzlietlo?

Viete si predstaviť tie obrovské zimomriavky, keď toto zdieľate s ďalšími rodičmi z celého sveta v katedrále, kde dodnes korunujú anglických kráľov a na oslavu vzdelania znie spevácky zbor?

Viete si predstaviť tú hrdosť žiakov na svojich láskavých učiteľov, ktorí ich počas štúdia podporovali a ďakovali svojim študentom za ich prácu?

“Mami, toto sa mi na Slovensku nikdy nestalo,” povedala mi dcéra.

Trpko sa to počúva, keď viem, že to nie je ojedinelý jav. Povedzte mi, ako mám teda presvedčiť dieťa, ktoré má už viac pozitívnych skúseností zo sveta, aby sa vrátilo budovať Slovensko?

Predstavujete si to asi takto? „Moje milé dieťa, vráť sa Ty naspäť, lebo vo vláde máme morálne, maznavé bezmozgy, ktoré už dokázali ukradnúť pomyselné dno. Keď sa naučíš korumpovať, možno budeš mať aj zopár hotelov. To nevadí, že dôchodcovia, mladé rodiny, chorí ľudia nemajú z čoho žiť. Veď máme predsa ešte krásne kopce, jaskyne, množstvo liečivých prameňov a miznúce lesy, ktoré nám vo svete závidia.”

Vážený pán Richard Raši, máte asi pomýlené myslenie. KTO investoval do detí hlavne počas štúdia? KTO? Koho konkrétne myslíte? Možno Vy ste svojim deťom vybavili dotácie a štipendiá na ich štúdium. Zatiaľ kým MY – JA a môj MANŽEL a mnohí ďalší, jedine MY rodičia sme šetrili na štúdium detí a nie práve najlacnejší pobyt v zahraničí (SŠ štúdium vonku sme hradili KOMPLET. Nie pre to, aby robila na Slovensku za minimálnu mzdu) a to nehovorím o študentskej pôžičke, ktorú poskytla iná vláda.

Rozhodne nie tá slovenská. Aj preto sa SEM len tak ľahko nevráti. Či ste mysleli to, že do dcéry investovalo Slovensko na materskej a čiastočne základnej škole? Do tých škôl, ktorú sme na daniach ako rodičia preplatili stonásobne? Daňami, ktoré niekto neustále a nehanebne rozkráda?

Dcéra má v sebe zodpovednosť narozdiel od vás, vládnych maznákov. Pôžičku za štúdium bude musieť samozrejme splatiť.

Ste na smiech cez plač! SA INVESTOVALO… SAMO SA TO, že?  Strašne ma vaša reakcia v Londýne vytočila a to som ešte slušná. Pôvodne som tu mala napísané niečo iné…

Pred tridsiatimi rokmi mi môj starký povedal: „Kam by si chodila, dieťa? Padol komunizmus, ste voľní, musíte Slovensko postaviť na nohy, nech Tvoje deti odtiaľto raz neutekajú. Ja sa už toho nedožijem.” Tak veľmi ma ťaží toto dejavu…

Autorka Zuzana Almáši Koreňová miluje objavovať a vyvolávať v ľuďoch dobré pocity vďaka vedomej komunikácii, ktorú už od roku 2004 prepája s prednášaním, umeleckým tvorením aj individuálnym koučingom. Je certifikovaná koučka, NLP Master, transformačná rečníčka a lektorka.