Vojna budúcnosti na Ukrajine nie je. Vyplatiť sa nemusí majiteľovi súkromnej armády Wagnerovcov

• Prvky „vojny budúcnosti“ by sme videli až pri vojne proti NATO.   
• Ruské zlyhania majú jasné synergie s Cárskym Ruskom.  
• Ukrajinci mali vraj viac protitankových striel ako všetkých tankov na svete.   
• Vplyv majiteľa súkromných armád neželane rastie a doma príliš kritizuje ruskú armádu.
• Nebezpečný fenomén: ozbrojený monopol štátu na násilí je predávaný do privátnych rúk.
• Aké nové prostriedky boja odhalil útok Ruska na Ukrajinu.   

„Vojna na Ukrajine sa nesie skôr v znamení konfliktov 20. storočia, nové bojové prostriedky vedenia bojov sa v tejto vojne príliš neobjavujú,“ zhodnotil vývoj vojny na Ukrajine český historik Rudolf Kučera, riaditeľ Masarykovho ústavu a Archívu Akadémie vied ČR. Podľa neho je už vojna v „štandardných koľajach“  Za veľmi nebezpečný fenomén označil to, že Rusko ako hlavnú údernú silu nasadzuje privátne armády typu Wagnerovci, čo je značne nebezpečný fenomén. Pripomenul, že to už poznáme z dávnej histórie Habsburgovcov, kedy panovník nakoniec odsúhlasil atentát na majiteľa obrovskej súkromnej armády, pretože jeho vplyv v krajine bol až príliš veľký. Podľa vedca sa história na bojisku na Ukrajine v mnohom opakuje.

Čo nám vojna na Ukrajine, ktorú napadli okupanti Rusi, hovorí po roku o stratégii vedenia vojny všeobecne?

Niekedy sa používa bonmot, že generáli bývajú vždy pripravení na tú minulú vojnu. Toto by sme mohli použiť aj dnes, zatiaľ čo asi množstvo odborníkov už pred rokom očakávalo takpovediac vojnu budúcnosti, ktorá bude vojnou 21. storočia. Mala sa líšiť od tých z 20. storočia, ale akoby sme sa vrátili späť. To znamená, že tí, ktorí boli pripravení na minulú vojnu boli asi menej prekvapení ako tí, ktorí očakávali vojnu 21. storočia. Bojové operácie, tak ako sa vyvinuli za posledných 12 mesiacov, priniesli z hľadiska samotného vedenia vojny len málo nového, aj keď nejaké novinky by sme tam našli. Ale udalosti na bojiskách akoby len replikovali známe veci, ktoré poznáme z prvej a druhej svetovej vojny. Či je to veľké použitie delostreleckej pechoty veľkých tankových formácií, útok na civilné ciele a nerozlišovanie medzi vojenskými a civilnými cieľmi, či už ľuďmi alebo objektami. To nie sú nové veci a veľmi dobre ich už poznáme z minulosti.

Ak by išlo o iný vojenský konflikt v Európe, vyzeral by už inak?  

Určite by vyzeral inak. Najmä ak by sa nedajbože rozšíril do iných krajín, najmä z NATO. Samozrejme vojenská kapacita členských krajín a najmä spojených štátov, ale aj ďalších európskych armád, ako poľskej, či britskej a ďalších, ten konflikt by určite priživil. Určite by vyzeral úplne inak. Domnievam sa, že prvky „vojny budúcnosti“ by sme už videli oveľa viac ako pri ruskom útoku na Ukrajinu.  

Rusko sa snažilo dobiť Ukrajinu predovšetkým nasadením techniky a ľudí. Prečo to evidentne nestačilo?

Rusko malo plán rýchlo podrobiť Ukrajinu a kapituláciu  miestneho režimu. Nestalo sa tak. Po prvé, Rusko veľmi zle odhadlo čo sa bude diať na strane protivníka. Po druhé,  išlo o nedostatočnú synergiu a koordináciu najmodernejších bojových prostriedkov, ktorými ruská armáda disponuje. Vidíme, že strely s plochou dráhou letu a rôzne iné technológie armáda Ruska  síce má, ale nevedela dôsledne koordinovať ich využitie. Nezískali napríklad známu vzdušnú prevahu. A to nie sú úplne nové veci, pretože akoby kopírovali zlyhania, ktoré ruská armáda už za sebou pozná z prvej a druhej svetovej vojny. Za prvej svetovej vojny napriek tomu, že cárska armáda bola v tom čase najsilnejšia na svete a mala byť ohromnou bojovou silou, tak jej neschopnosť v roku 1914 nasadiť najmodernejšie bojové prostriedky (telegraf a železnice) využiť nezvládli. To spôsobilo prvé fiasko armády v prvých mesiacoch vojny. V časoch druhej svetovej vojny zasa ruská armáda vôbec nepočítala s rozsahom vojny a vôbec netušila a neverila, že Sovietsky zväz európske Nemecko napadne. V istých variantoch to vlastne vidíme aj dnes. Ruská armáda nebola schopná koordinovať najmodernejšie ruské bojové prostriedky a zároveň vôbec netušila čo ju na Ukrajine čaká. Ruské vojenské velenie vychádzalo z nejakého mimoriadne krátkeho konfliktu, skôr pacifikačnej akcie a netušilo, aký drsný odpor ukrajinskej armády ju čaká. Ruské velenie to do značnej miery zaskočilo.

Aké najväčšie strategické chyby ruská armáda za rok urobila?

Bol to určite zlý odhad ruskej armády už na začiatku, teda zlý odhad ruského nepriatelia a úplné podcenenie ukrajinskej obranyschopnosti. Zároveň schopnosti a ochoty Západu pomôcť Ukrajine. Od toho sa už odvíjajú všetky zlyhania ruskej armády, ktoré sme videli najmä v prvej polovici vojenského konfliktu. Či to boli absolútne zlyhania logisticky podporovať veľké bojové jednotky, ktoré Rusi nasadili v prvých mesiacoch vojny. Presne toto veľmi dobre poznáme z čias prvej svetovej vojny, takže ruské velenie kopírovalo presne chyby, ktoré urobilo už pred sto rokmi. Veľmi zlé boli aj časté výmeny ruského velenia. Rusi sa behom roka v tomto mierne zlepšujú, ale základné chyby, ktoré konflikt rámujú od začiatku poznamenali celý rok bojov.

Naopak, ako po roku agresie Ruska obstála ukrajinská armáda?

Nad očakávania dobre, najmä vďaka veľkému odhodlaniu a mimoriadne vysokej bojovej morálke. Samozrejme aj z dôvodu veľkej pomoci Západu, ktorá by samozrejme mohla byť aj rýchlejšia. Na začiatku konfliktu to boli primárne defenzívne protitankové zbrane. Postupom času sa forma pomoci mení. Ukrajina zhruba už dostáva to čo potrebuje, aj keď možno nie úplne v potrebnom množstve, ale dohromady to potom vytvára potrebnú kapacitu ukrajinskej armády vďaka čomu sa až prekvapivo úspešne bráni.

Aká bola vlastne stratégia Ukrajiny?

Postupne sa menila a reagovala na vývoj vojnového konfliktu čo je bežné. Zo začiatku to bolo čo najviac oslabiť veľké útočné ruské jednotky a čiastočne ich vlákať do pasce. Snaha znemožniť postupy ruským logistickým reťazcom-veľkých ruských kolón, čo sa im aj podarilo. Mnohí si ešte pamätajú na tú veľkú ruskú stojacu kolónu niekoľko desiatok kilometrov neďaleko od Kyjeva. Pôsobila ako nepremožiteľná sila. Potom sa ukázalo, že Rusom sú ich logistické problémy skôr na škodu. Čo však bolo ešte prekvapivejšie, a tam vidíme aj tú západnú pomoc nielen materiálnu, ale aj informačnú, boli dve úspešné ukrajinské ofenzívy v Charkovskej a Chersonskej oblasti, ktoré ukázali serióznu schopnosť ukrajinskej armády nielen sa brániť, ale aj útočiť a reagovať na protiofenzívy. V dejinách aj dnes je to vždy komplikovanejšia vec organizačne aj plánovane ako je iba otázka obranných pozícií.

Aké zbrane dodané Západom najviac pomohli Ukrajine?

Líšili sa výrazne v čase dodania. V prvej fáze vojny boli rozhodujúce pomerne lacné protitankové systémy, ktoré dodávali USA, Švédsko aj Veľká Británia. Brániť mali pred postupujúcimi ruskými kolónami. Dokonca sa hovorilo, že v istom momente mala ukrajinská armáda viac týchto zbraní ako je na celom svete tankov. To v prvej fáze vojny hralo naozaj veľký význam. V druhej fáze, v príprave ukrajinských ofenzív, zohralo veľkú úlohu moderné raketové delostrelectvo. Často sa hovorí o amerických protiraketových systémoch Himars, ale zabúdame, že veľmi podobné systémy s dvojnásobnou palebnou silou na pásoch poskytlo aj množstvo európskych krajín ako Veľká Británia, Nemecko, Taliansko a Francúzsko. Tieto stredne ďalekonosné systémy naozaj hrali významnú úlohu v prípravách ukrajinských ofenzív. Dokázali totiž ochromiť ruskú logistiku a uskutočniť delostrelecké prepady strategických miest ruského zásobovania.

Aké vojenské stratégie sme za rok videli na oboch stranách?

Čo sa týka širšieho konceptu vedenia vojny, tak na ruskej strane sa vlastne do 21. storočia vrátilo niečo, čo sme mohli pozorovať aj na americkej strane v Iraku, aj keď nie toľko. A to je nasadenie privátnych armád, ktoré má veľmi hlboké historické korene. Historicky sa im hovorí kondotieri. Sú to privátni ľudia, ktorí na svoje náklady zorganizujú vojenské zložky, normálne regulárnu armádu a tú potom dávajú do služieb štátu za nejakých podmienok. Je to ako pri americkej armáde pri správe irackého územia. To sú bezpečnostné agentúry, ktoré tam pôsobili. U tých ruských jednotiek, napr.  Wagnerovcoch a Prigožinovcoch, je to už povýšenie o vyššiu úroveň, pretože v niektorých úsekoch vojny tvoria už hlavnú úderovú silu ruskej armády. A to je niečo, čo už všetci poznáme aj z domácej histórie. Všetci predsa poznáme  Albrechta z Valdštejna , ktorý bol kondotier, ktorý na svoje náklady vybudoval ohromnú armádu, ktorú potom dal do služieb Habsburgovcov. Vďaka súkromnej armáde bol tak vplyvný a nebezpečný, až sa stal obeťou atentátu, ktorý schválil samotný habsburský panovník. To neznamená, že by sa niečo také mohlo stať Prigožinovi, čo ale samozrejme úplne vylúčiť nemôžeme. Už sa totiž v Rusku hovorí o tom, ako jeho vplyv v Rusku zosilňuje a zosilňuje. Veď už sám a verejne kritizuje priamo regulárnu ruskú armádu a evidentne má mocenské ambície. Na druhej strane ruské dejiny tento fenomén poznajú najmä z ruskej občianskej vojny, keď absolútny rozpad štátnej moci (1918-1920) dáva možnosť práve týmto kondotierom  neskôr ovládať rozpadnuté ruské územia. Toto je pomerne nebezpečný fenomén, kedy ozbrojený monopol štátu je násilím posúvaný do privátnych rúk. Neskôr totiž môže byť nestabilizačným momentom priamo v Rusku.

Využili vlastne štáty aj nejaké nové stratégie? Napríklad, aká je úloha Iránu s dronmi vo vojne? Irán údajne do Ruska prepašoval nové vyspelé drony dlhého doletu s pomocou lodnej dopravy a štátnej leteckej spoločnosti.

Tak veľa noviniek neregistrujeme, aj keď na bojisku sú určite prítomné. Na jednej strane sú to spomínané drony,  všeobecne bezpilotné prostriedky, ktoré ale používajú obe strany, len v iných verziách. Čo je možno novšie je použitie na diaľku ovládaných prostriedkov v námornom boji. To sme videli pri pokusoch ukrajinského námorníctva vyradiť most na Krym. Je to  technologická inovácia na bojisku, ktorá síce nie je úplne nová a je aj predpokladaná, ale v tak rozsahu v akom je nasadená na Ukrajine, tak to je naozaj po prvý raz.

Už sme spomínali, že Rusko vsadilo predovšetkým na kvantitu. Ukrajinu zasa podporuje zbraňami Západ. Vieme odhadnúť, kto do toho zatiaľ dal viac bojovej techniky?

Čo sa týka techniky alebo ako sa nepekne hovorí živej sily, teda celkových prostriedkov do boja, tak  je nesporné, že väčšie investície zatiaľ urobila ruská armáda. Tam ten aj keď  nie najmodernejší arzenál bojových prostriedkov (tankov, diel či lietadiel) nie je síce nevyčerpateľný, ale naozaj bol doteraz ohromný. Dokonca sa hovorí o tom, že keby došlo ku konfliktu s krajinou NATO, tak už iba len ten potenciál delostreleckej munície, ktoré by tie krajiny mali, by vystačili iba na pár dní. Takže tam tie kapacity Ruska sú skutočne veľké a Rusko to postupne v jednotlivých vlnách na bojisko vrhá. A iba vďaka efektivite ukrajinskej armády a jej obrany ten konflikt ešte neskončil. Čo sa týka celkového materiálu zvrhnutého na bojisko, tam určite ruská armáda niekoľkonásobne prevyšuje ukrajinskú vrátane západnej pomoci.

Obe strany počas roka menili kľúčových ľudí v armáde. O čom to svedčí?

Takéto výmeny nie sú ničím novým. Jednoducho svedčia o nespokojnosti s vedením boja. Keď sa operácie daria, tak sa generáli nemenia. To poznáme aj z histórie. Čím viac politické vedenie siaha do armádnych štruktúr, tým viac dáva najavo svoju nespokojnosť a tým aj veľmi často znemožňuje efektívne vedenie vojny. Najmä ruskí velitelia sa menili aj po mesiacoch, takže s najväčšou pravdepodobnosťou ani nedostali šancu nejako uplatniť svoj koncept boja. Zároveň sa striedali rôzni velitelia z rôznych zložiek armády či z letectva, pozemných vojsk a podobne. No a to svedčí o nespokojnosti politického vedenia s vojenským vedením samotných vojenských operácií.

V akom bode vojny sa po dvanástich mesiacoch vlastne nachádzame?

Momentálne sme v momente prvej skutočnej veľkej ruskej ofenzívy, ktorá sa v týchto dňoch začala a ktorá útočí do ale už pripravených ukrajinských pozícii. A o tom Rusi vedia. To je úplne niečo nové, pretože v prvých mesiacoch vojny taký odpor Rusi nečakali. Akoby si vlastne nabehli do pripravenej ukrajinskej obrany. To čo sa deje teraz je trošku nové, vlastne kvalitatívne dosť nové. Ruská ofenzíva je totiž vlastne plánovaná a pripravená na ukrajinskú obranu. Zároveň sa ale nachádzame vo fáze vojny, ktorá už preskúšala aj fázu ukrajinských protiútokov. To znamená oslobodzovanie pomerne veľkých území. Vojna sa už bohužiaľ akoby „zabehla“ do štandardných koľají, ktoré poznáme z dvadsiateho storočia. Do prípravných operácii ofenzív, príprav protiofenzív a v podstate aj v súčasnej dobe už nedokážeme odhadnúť, za akú dobu by vojna mohla skončiť. Je možné, že Rusi sa touto ofenzívou vyčerpajú. Pokiaľ bude pre nich neúspešná, Ukrajinci nejakým spôsobom oslobodia ďalšie územia počas protiútokov presne tak, ako to poznáme z vojen v 20. storočí a bude to stačiť, aby si obe strany zasadli za vyjednávací stôl, pretože Ukrajinci získajú aspoň veľké časti svojich vojenských cieľov. Alebo aj nie, a vojna sa bude ďalej predlžovať.

Ako obe strany o vojne informujú? Zmenilo sa za ten rok niečo?

Z obidvoch strán prúdia informácie, ktoré sa pôvodnému konceptu komu a čo zásadne nemenia. Vidíme, že ruská propaganda a informovanosť je zamierená dovnútra ruskej spoločnosti. Samozrejme obsah informácií sa mení rovnako ako sa mení situácia na bojisku, ale komunikujú hlavne do vnútra, mimoriadne zviazaného prostredia funkčnej cenzúry a zasa kopírujú to, čo poznáme z druhej svetovej vojny. Potrebujú totiž mobilizovať zázemie pre vojnový konflikt a vieme, že množstvo informácií, ktoré Rusi púšťajú svojmu obyvateľstvu je úplne a prevažne vymyslené a klamlivé. Čo sa týka Ukrajiny u nich je spôsob komunikácie rámovaný trochu niečím iným, pretože Ukrajina musí udržať pokročilú mieru mobilizácie vlastného zázemia, ale aj nestrácať základnú podporu. Takže Ukrajina sa snaží komunikovať pre dva ciele a recipientov. Jedným sú západné ciele a ich politické reprezentácie a potom ich vlastné obyvateľstvo.     

Zdroj: rozhovor Akademie věd ČR

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)