Volám sa Lucia a som zlomená volička. Kto ma za to bude súdiť?!

Skončila aj druhá vláda najobyčajnejších a s ňou aj najprimitívnejší poslanci, ktorí od marca 2020 zasiahli aj do môjho súkromného života tak, že sa z toho budem spamätávať do konca života. A asi sa ani nespamätám.

Rozhodovala o mne primitívna a fanatická najobyčajnejšia čvarga z OĽaNO so slamou v topánkach aj v hlave, ktorá sa za normálnych okolností nemá ako dostať do blízkosti mojej rodiny. Táto banda neschopných aj zo Za ľudí, či vekslákmi zo Sme rodina a nečitateľnými zo SaSky ma od roku 2020 okradli nielen o ľudskú dôstojnosť, ale aj nádej. A to im už neodpustím.

Vysali zo mňa všetko v čo som verila, ovracali ma primitívnosťou a politikárčením ohlodali ma kosť. Taký dlhodobý pocit temna a znechutenia sa nepodarilo vo mne vyvolať nikomu od roku 1989.

Lúza slamených hlupákov

Navždy mi zobrali nádej, pre ktorú som až do volieb 2020 bola ochotná cestovať stovky či tisícky kilometrov. Táto lúza slamených hlupákov ma ako voličku obrala o nádej, ktorú mi už nikto nevráti. Politická čvarga s egoistickým politickým fanatizmom ublížila aj mojej rodine tak, ako sa to doteraz nepodarilo nikomu.

Vraj sa teraz musíme opäť a zasa občiansky zmobilizovať a urobiť všetko preto, aby v budúcich voľbách vyhrali európske hodnoty a pravá demokracia. Naozaj musíme? Ja už nemusím nič. Za hranicami, kde ma vyhnal duševne poddimenzovaný až nebezpečný Matovič som to už našla.

Stačil jeden diletant

Už v roku 2020 som volila podľa toho, kto mal koho na kandidátke. Stačil jeden diletant a letela do koša. Niekoho som však voliť vtedy naozaj musela, veď aj ja som túžila po zmene. Dnes už nemusím. Dnes si už najviac vážim len seba. Takže už nebudem meniť nič, už nebudem dúfať, mobilizovať sa a podobne… Zaplatím dane a odvody a vybavené a budem sa z tej traumy liečiť už iba smiechom. Potrebujem sa totiž ako volička spamätať z niečoho, čo moja rodina dodnes nedokáže nijako uchopiť.

Pred voľbami sa určite pozriem na kandidátky. Prejdem si ich už ale iba zo srandy. Či tam nájdem niekoho, kto si môj hlas ešte zaslúži. Žiadne „musím“. Asi aj bude, ale som si 100% istá, že vedľa neho opäť nájdem aj neschopného diletanta. Takže nič… Voliť už nepôjdem až do času, keď si môj hlas naozaj niekto zaslúži aj spolu so stranou. U nás doma totiž vždy platilo: aká kandidátka, taká strana.  

Padla

Padla, už to obrovské sklamanie voliča naozaj nechcem zažiť opäť. Nemôžem ich už všetkých naprieč celým parlamentom ani cítiť. Odpúšťanie bude predlhé.

Teraz túžim po jedinom. Už nikdy nezažiť ten pocit prenesenej hanby, keď si pas radšej zabalíte do obalu. Aspoň jedno volebné obdobie sa už chcem len smiať, lebo mňa už naozaj neprekvapí nič a nikto. Ani Fico a jemu podobní, ani reformovaní a iní fašisti a tí ďalší. Už sa chcem pri politických tlačovkách, diskusiách a hlasovaní v parlamente len zabávať, ako zasa niekto naletel. Ale už nie ja. Tento pocit (ne)voliča som ešte nezažila. A ja sa naň bez výčitiek teším.

Kto si ma za to dovolí súdiť?

Skončilo sa najtraumatizujúce obdobie môjho života. Keď najobyčajnejšia aj najprimitívnejšia vzorka občanov rozhodovala o mojej rodine tak, že nás obrali o ľudskú dôstojnosť aj nádej. Budem sa z toho spamätávať do konca života. Už to nechcem zažiť a ani nezažijem. Lebo už som sa podľa toho aj definitívne zariadila. Kto si ma za to dovolí súdiť?! Volám sa Lucia a som zlomená volička.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)