Volám sa … a som týraný muž (časť prvá)

Ochrana ženy a matky má osobitné postavenie v našej spoločnosti. Pamätajú na ňu celé rady prijatých zákonov a iných právnych úprav, najmä z hľadiska ich ochrany pred domácim násilím. Ale čo muži? Nie je rodová rovnosť aj o mužoch?

Mimovládne organizácie vyvíjajú veľa úsilia v rámci pomoci takto týraným postihnutým ženám, hlavne v obrane pred ich napádaním násilnými mužmi. „Lebo len muži“  sú tou príčinou, na ktorú sa upriamuje pozornosť verejnosti.

Až do takej miery, že sám mám pocit viny ako nositeľ mužského pohlavia, vystavenému permanentnej hrozbe nemilosti médií, feministických organizácií, súdnych rozhodnutí a súvisiacich trestných zákonov spojených s násilím na ženách.

A pritom v tejto kategórii sa môže ocitnúť hocikto z vás, moralistov, u ktorých sa neočakávane môže prejaviť náhle zlyhanie vlastných mravných zásad a rovno sa stávate  potencionálnymi násilníkmi a tyranmi, ktorých každý jednorazove rovno odsúdi. Doslova.

Aj muž má srdce

Lebo muž je muž a ako taký je povinný ovládať svoje konanie aj napriek  dlhotrvajúcemu stresu, ponižovaniu, urážkam a súvisiacemu psychickému násiliu, a čuduj sa svete, zo strany ženy!

A čo teraz?  S takýmto „mužským fiaskom“ sa máloktorý z mužov prizná svojmu okoliu, či dokonca médiám, ako to radi využívajú feministické knižné autorky,  či snaživé „medzivládky“.

Predstavte si, že aj muž má svoje srdce, city, predstavy, povinnosti i práva.  Ústava našej republiky jednoznačne stanovuje definíciu „rovnosti.“

Lenže háčik je v tom, že ako sa zaujímame o problém psychického násilia, či psychického teroru zo strany žien na mužoch. Nezastierajme si oči, že tento fakt u nás neexistuje.

A ako sa takéto problémy snaží riešiť muž, keď normálny verbálny kontakt s partnerkou je nemožný? Keď psychicky vyčerpaný, dennodennými atakmi, aj nočnými,  stráca životnú energiu a chuť do života, s hlbokým, nasilu natlačeným pocitom nadmernej viny, beznádeje a prázdnoty?

A výchova detí v takomto prostredí je devastačná.

Pokiaľ neprídem domov

Z vlastnej skúsenosti viem, že veľa možností taký muž nemá. Buď sa začne vyhýbať spoločnosti s presvedčením, že načo obťažovať priateľov so svojimi problémami, alebo naopak, začne chodiť na pohárik, kde tých „priateľov“ nájde neúrekom. A začne piť a skončí ako alkoholik. Ale ďakuje aj za to, že ho tieto “papierové” hlavy aspoň vypočujú a načas sa mu uľaví. Pokiaľ nepríde domov.

Pri prvom ženskom násilnom a jačavom  ataku sa môže nečakane vzoprieť a položí ruku na ženu. Skončí vo väzení, alebo na ulici. Druhú možnosť má, kúpiť si povraz, alebo sa hodiť pod vlak. Nikoho nebude zaujímať, prečo si ten inak často sympatický človek tak náhle siahol na život.

Útulok pre týraných mužov

Keď sa v takej exponovanej situácii bude chcieť vyhnúť rodinnému psychopatovi v podobne ženy a zabuchne za sebou dvere aspoň do doby, keď tento chorý ošiaľ zo ženy opadne, chce zamieriť do útulku pre týraných mužov. Dobre čítate! Do útulku pre týraných mužov. Ja som také hľadal.

Pre ženy je takýto útulok zriadený takmer v každom meste. Tak prečo nie? Viete o takom nejakom útulku vy? Ja nie. Neexistuje nikde! A naozaj som hľadal, veľmi som taký útulok hľadal, veľmi som ho potreboval.

Rozvod? Pokiaľ sa k tomu odhodlá, zdeprimovaný, s problémami v rozhodovaní, s pocitom vlastnej bezcennosti , psychicky vyčerpaný manipuláciou, s ktorou si nevie dať rady,  skončí najčastejšie ako bezdomovec.  Tak to radšej nepodá a trpí depresiami až do rizika použitia predchádzajúcich verzií riešenia.

Trpím

Nie som psychológ, ale rád by som otvoril tento problém, ktorý je doteraz neustále tabuizovaný. A veľký problém, veľký stereotyp, pri ktorom sa väčšina tvári, že vlastne neexistuje. Vraj určite neexistuje! Aspoň tak sa tvárime.

Pritom aj ľudské a ústavné práva by sme mali  mať všetci predsa rovnaké. Tak prečo ich nemajú v týchto súvislostiach aj muži?

Nechcem sa nijako dotýkať vzorných manželov a mužov, z ktorých sa rodinné šťastie šíri do celého ich okolia.

Chcem len upozorniť na to, že existuje tu ešte jedna kategória mužov, ktorí tiež nešli do manželstva s tým, že budú vládnuť tvrdou rukou. Z rôznych príčin boli zahnaní do kúta svojho psychického utrpenia, alebo sa tam dostali sami svojou naivnosťou. Či sú podľa stereotypu “slabosi”?

Ako  sa to vôbec darí tomuto typu žien, manipulátoriek, o tom asi vedia iba odborníci psychiatrie. Ja sa budem len snažiť prispieť aspoň mojou životnou skúsenosťou. Lebo aj ja mám srdce, aj keď som “len muž”.

Inak viete o tom, že v Českej republike je týraný každý dvadsiaty muž? A čo na Slovensku???

Môže vás zaujať:

https://www.dalito.sk/domace-nasilie-na-slovensku-vyrazne-narasta/