Vrablec: „Prekáža mi, ak niekto môj život ovplyvňuje vetou, že nestíha, mám toho veľa.“

Richard Vrablec je človek, ktorý rozdáva obrovské množstvo energie a šťastia. Miluje svoju prácu a ľudí. Človek, ktorý sa na nič nehrá.  A je džentlmen, ktorý vám nikdy nezabudne na meniny, narodeniny, či MDŽ poslať aspoň sms s blahoželaním. Jeho kariéra vôbec nebola priamočiara.  Nikdy sa však nevzdal svojho sna, živiť sa tým, čo miluje. Moderovaním a to napriek tomu, že sa dlhé roky neobjavuje v televízii, ktorá dláždi cestu do terénu nejednému „tiež moderátorovi.“

„Začalo sa to na základnej škole, keď ma učiteľka postrčila, aby som moderoval školský karneval. Vtedy som sa cítil ako ryba vo vode a povedal som si, že toto je to, čo chcem celý život robiť. A už ma nikdy učitelia postrkovať nemuseli, lebo som sa tam strkal sám. (úsmev) Už v jedenástich rokoch som si predstavoval, že budem robiť presne to, čo zažívam teraz ako 45 ročný. Mojím snom bolo byť moderátor, ktorého nikto nebude poznať, ale zároveň bude známy pre všetkých. Túto prácu robím rád. Základom toho, aby bol v nej človek dobrý, je mať rád ľudí. Moderovanie, to nie je povolanie. Moderovanie, to je v podstate dar od Boha, robiť ľudí šťastnými. Pred pár rokmi mi to povedal Ivan Vojtek (herec) a veľmi som sa s tým stotožnil. V podstate som už od jedenástich rokov túžil po takomto niečom a hľadal som stále cestičky, ako sa dostať k mikrofónu alebo byť stredobodom pozornosti. A teraz môžem povedať, že sa už štvrťstoročie venujem len moderovaniu a nič iné nerobím,“ rozhovorí sa Richard, ktorý sa na nič nehrá. kto ho pozná vie, že nič neprifarbujem.  Za celé tie roky mu nikdy nenapadlo, že by na svojom pracovnom živote niečo chcel zmenil.

„Toto som ja. Je to moja súčasť. Narodil som sa ako moderátor, ako šašo, ako komik, ako klaun. Mám rád, keď môžem ľudí zabávať netradičným spôsobom. Nielen hovoriť hlúposti, ale zabaviť ich tým, že objavia v sebe niečo, čo doposiaľ neobjavili a ich život sa zrazu stane krajším. Pretože v každom človeku je niečo pekné, len ľudia robia chybu, že najprv na sebe objavia to zlé a potom sa nikdy k tomu peknému nedostanú. V ľuďoch treba hľadať to pekné, aj keď je v nich niečo zlé,“ vysvetľuje Richard, ktorý si myslí, že ľudia robia často chybu aj v tom, že si hľadajú priateľov podľa toho čo majú oblečené alebo aké majú funkcie. Koľko majú peňazí, na akom chodia aute, aký majú mobil.

Je presvedčený, že ak chceme byť šťastní, tak si priateľov musíme vyberať podľa chémie.

„Lenže táto chémia chýba na rôznych zoznamkách, chýba na rôznych sociálnych sieťach. Tá chémia funguje, len keď človek dýcha čerstvý vzduch okolo seba, v prírode, mestách, kaviarňach, reštauráciách. Tam môže vdýchnuť aj človečinu iného človeka. To sa nedá cez internet ani sociálne siete, lebo tam sú to všetko iba masky. A najstrašnejšie je, že ľudia často tie masky veľmi intenzívne využívajú. Klamú svoje okolie, ľudia ich nesprávne zaradia a potom sú oni sami nešťastní, lebo nie sú správne zaradení,“ zamyslí sa zabávač.

„Áno, som moderátor a šašo. A mám rád ľudí a prírodu, pretože si uvedomujem, že to pekné sa ukrýva vo všetkom živom, či sú to zvieratá, kvetiny alebo ľudia. Treba si vážiť všetko, čo okolo seba máme, lebo je to obrovský dar. To, že žijeme v slobodnej spoločnosti, to nie je samozrejmé. To je výdobytok generácii, ktoré žili pred nami a vybojovali to pre nás.  My ale musíme zaplatiť daň, že ju uchováme pre ďalšie generácie, že to jednoducho len neodžijeme. Aj my musíme prinášať obete.“

Kniha o ničom a všetkom

Kto ho nepozná, môže si povedať, že sú to len také pekné  rečičky. Kto ho však pozná vie, že rovnaký je aj v civile. Tak ako rozpráva, tak aj žije a na nič sa nehrá.

„ Chcem byť obyčajný, jednoduchý, čitateľný, príjemný, šťastný a veselý,“ zareagoval s vysvetlením, že aj to bol dôvod, aby napísal knihu.  „ Presne preto som napísal knižku Veľké maličkosti. Presne ako hovorievam, je to knižka o ničom aj o všetkom – poukazujem na jednoduché veci, ktoré všetci poznáme a nevieme ich kvalitne riešiť. Ak sa s niekým hádame, tak hádka môže vyvrcholiť aj bitkou, ale nemusí. Hádka môže vyvrcholiť aj úžasným priateľstvom. Ak kupujeme niekomu darček, pozeráme na to, koľko to stojí. Nemusíme pozerať koľko to stojí, darček môže byť aj taký, že natrháme lúčne kvety a niekoho nimi len tak potešíme,“ opisuje zmysel a pravidlá jeho života Richard Vrablec, ktorý sa nepriznal k tomu, ale nielen Slovensko je malé, že knihu klasicky v knihkupectvách neponúkal. Kto mal o ňu záujem, musel sa s ním osobne stretnúť na káve a porozprávať ako sa má.

Richard Vrablec vie, že najmä vo veľkých mestách je natrhať spomínanú kyticu lúčnych kvetov ťažké. Tak, ako celý život v nich. „ Ale v Bratislave môžeš povedať človeku: „Poď, ideme sa prejsť na hrad, poviem ti niečo krásne.“ Prejdeš sa s ním na Hrad a tam mu povieš: „Ďakujem ti za 10 rokov skvelého priateľstva, môžem ťa objať?“ Toto sú tie nádherné darčeky. Lebo najväčšiu hodnotu majú prejavy, ktoré sú zadarmo. A práve tie si nevážime. Rozum, zdravie, láska, rodičia, priateľstvá. Ak človek stratí zdravie, tak prachy nepomôžu. Ak zomrú rodičia, už si ich nekúpime. Ak prídeme o lásku, môžeme si ju zaplatiť, ale bude len dočasná a neúprimná. Takže treba dávať dôraz na veci, ktoré máme zadarmo, tie majú skutočnú hodnotu. Veci, ktoré sú za peniaze, tie si vieme kúpiť, ale tie sú bezcenné,“ zvážnie moderátor, ktorý vyzerá, že skutočne  žije, aj v dnešnej ťažkej náročnej zrýchlenej dobe, šťastný život a netrápi sa, podľa neho, nad nepodstatnými vecami.

Ťažké dni

„Ojóóój´, sú situácie, kedy aj ja mám depresie, kedy aj ja cítim smútok, ale naučil som sa od istého 94 ročného pána, ktorý prežil holokaust a chodí stále plávať na plaváreň, že načo  sa budem rozčuľovať, že prší, keď to aj tak nezmením. Naučil som sa, že keď mám depresiu alebo sa cítim horšie, zatvorím sa doma a vychutnávam si ju. Normálne sa v nej  „vyčvachtám“ a vyváľam, lebo viem, že vždy prejde. A viem aj to, že dobrá nálada nie je večná. Vždy prejde a opäť príde, rovnako ako smútok.  Ako keď človek vie, že príde jar, leto, jeseň a po nej zima, tak sa veľmi ľahko naučí aj na obdobie depresie aj na obdobie radosti.“ Prizná sa Richard, ktorý ak má zlé obdobie, nechodím medzi ľudí, ale číta knihy, počúva nekomerčné internetové rádiá, kde vyhľadáva rozhlasové či rozprávkové hry. Píše básničky a toto jeho depresívne obdobie si jednoducho vychutnáva.

A keď opäť príde dobrá nálada, opäť vybehne medzi ľudí a snaží sa z dobrej nálady rozdať čo najviac. „Väčšinou to ale býva naopak. Keď sú ľudia depresívni, tak vtedy idú medzi ľudí a šíria depresiu a negatívu energiu. Potrebujú sa vyrozprávať, hodiť svoje starosti na plecia iných. Síce sa im uľaví, ale tí druhí sa potom do tej depresie dostanú. Takže sa snažím vychutnať si aj stav depresie a až keď mám dobrú náladu, tak vtedy idem medzi ľudí. A neznášam otázku, že ako sa mám. (smiech) Keď sa ma to niekto spýta, vždy odpoviem, že stále rovnako.. a ľudia automatiky zareagujú, že ááááá, ty sa máš stále fantasticky! Samozrejme, že to nie je pravda. Nikto sa predsa nemá stále iba dobre, ale treba nad vecami rozmýšľať. Rozum je jedna z vecí, ktoré sme taktiež dostali zadarmo, tak by sme ho mali používať. Snažím sa ho používať aj ja. A tak som zistil, že  skutočne všetko čo mi život prináša má aj nejaký zmysel,” otvára svoje vnútro moderátor, ktorý rád plánuje a na všetko sa s radosťou pripravuje. Má totiž rád, ak má všetko pod kontrolou, pretože mu to vraj uľahčuje život. „Preto som šťastný, lebo si vychutnávam všetko, čo život prinesie.“

A tak vlastne ani nevie posúdiť,  či sa niekedy cítil na úplnom vrchole, alebo úplnom dne.

„Mám pocit, že som stále na tej istej vlnovej frekvencii. Nemal som ani pády ani brutálne vzostupy, mám pocit, že moja krivka jemne stúpa. Nemusí stúpať, čo sa týka majetku či krásy, ale stúpa na šťastí a pohode z toho čo som dosiahol. Stúpa v oblasti môjho zadosťučinenia, že som si splnil sen, ktorý som mal už ako jedenásť ročný a za to som najšťastnejší. Jednoducho pre mňa najväčšiu hodnotu má sloboda a voľný čas, ktorý mám. Mnohý okolo mňa sa sťažujú, že nemajú voľný čas, ja si práve potrpím, aby som toho voľného času mal veľmi veľa.  Prekáža mi, ak  niekto môj život ovplyvňuje vetou – Nestíham, mám toho veľa. To predsa nie je moja chyba, ale toho človeka, ktorý túto vetu používa. Niekde je chyba…  A touto vetou ničia životy druhým, tým že neodpisujú na maily, nezdvíhajú telefóny a nevedia si nájsť na nič čas. Nielen na priateľov, ale na vlastných rodičov. A to je dosť smutné,“ upozornil Richard Vrablec, ktorému vlastne šéfuje jeho mama, ktorú označil aj za kamarátku, pomocníčku, jednoducho jeho všetko.  „A práve preto všetok čas chcem venovať mame, pretože aj ona si mohla povedať, že ja to dieťa nepotrebujem, čas venujem sebe. Ona sa však rozhodla, niekoľko rokov do mojej dospelosti, venovať svoj čas mne. Tak sa jej to teraz snažím plnohodnotne vrátiť,“ povedal Richard.

Poklona demokracii

Za život, ktorý žije, ďakuje demokracii. Vďaka nej si mohol založiť živnosť a živiť sa tým, čo miluje. Moderovaním.

„ Demokracia a komunizmus sú zaujímavé v tom, že v komunizme za nás všetko plánovali druhí. V demokracií si musíme naplánovať všetko my sami. A keďže žijem v demokracií, čo je ťažšie zriadenie, lebo človek musí sám poznať pravidlá a zákony, tak aj ja mám v živote pravidlá. Veľmi dôležité pravidlá, ktorými sa riadim a aj ich dodržujem. Vtedy som spokojný. Nemám z ničím problém. Ako živnostník musím vedieť, že musím zaplatiť sociálnu, zdravotnú poistku, nájomné, elektriku, plyn a až potom môžem hýriť. Najprv treba povinnosti a potom si môžeme užívať pekné veci. Ak toto niekto nevie, a najprv si kúpi drahé oblečenie, dovolenky a nezaplatí základné veci, tak má problém. Ja tie hodnoty mám na poriadku. Viem kde sú moje priority, čo je dôležité a dodržujem to. Potom je jednoduché byť živnostníkom. A treba byť trošku skromný. Napríklad, nepotrebujem chodiť na dovolenky, lebo celý môj život je jedna veľká dovolenka,“ vysvetľuje svoje priority podnikateľ. Napriek tomu, že ho moderovanie živí, nevie ho pomenovať ako prácu.

„Práca je to, čo som ja, aj voľný čas je to, čo som ja. Aký som na pódiu, taký som aj v súkromnom živote. Nevyčerpáva ma ani keď som na pódiu, pretože tam nehrám divadlo. Skôr ma to nabíja energiou. A snažím sa nevnucovať ľuďom môj názor. Každý nech sa zariadi ako chce. Snažím sa ľuďom len vysvetliť, že je veľmi dôležité, aby pochopili, že každý jeden človek je v niečom výnimočný. Niektorí majú to šťastie, že to v sebe objavia a budujú , iní to bohužiaľ neobjavia. Dôležitý je v živote cieľ. Kam kráčaš, tam sa dostaneš. Ale musíš vedieť kam kráčaš. Je to ako loďka na mori na diaľkové ovládanie. Ak ju naviguješ , tak to ide. Ak ovládanie vypneš, príde vlna a loďku treskne o prvú skalu. Takže, ak je našim diaľkovým ovládaním mozog a mal by ovládať náš život. Preto  je tak dôležitý cieľ, plán a vízia budúcnosti. Čo chcem robiť o 10-15 rokov. Ak to človek vie, tak kráča za tým. Každý jeden človek. Ak si chce kúpiť napríklad auto, povie si, chcem auto a začne šetriť. Potom si vyberá z ponuky áut, potom hľadá cestu, ako ho získať za lepšie peniaze. A ide za tým a docieli to. A takto je to aj v živote. Keď si malé dieťa povie, že ja chcem byť vodič električky, tak bude vodič električky. Dôležité je, aby ten, čo robí profesiu vodiča, bol v nej šťastný,“ vysvetľuje svoj recept na šťastie zabávač Richard Vrablec.

Zanechať dobré posebe

Richard Vrablec je moderátor-zabávač, ktorý sa nikde neukazuje, ale poznajú ho všetci. Starší aj mladší.  Nemá pocit, že by sa dnešná generácia mladých odlišovala od tej predchádzajúcej tak, ako to často ľudia s presvedčením tvrdia.

„Každá mladá generácia je rovnaká. Či moji starí rodičia, moji rodičia, ja, moje deti, deti mojich detí. Každá generácia je vo svojej podstate taká istá. Akurát generácia, ktorá teraz prichádza má ten život jednoduchší ako sme ho mali my. Už len keď si spomeniem na mandarínky, banány, či dlhé rady v obchodoch na akýkoľvek tovar,“ povedal Richard, ktorému som si však dovolila oponovať tým, že predsa len je okolo novej generácii toľko novej techniky, ktorú prináša vývoj, že človek sa v tom nestíha ani orientovať, nie to sa ju ešte kompletne naučiť aj využívať.

„Táto mladá generácia objavuje čaro v iných veciach, ktoré sme my nemali. Aj vďaka tomu, že sme ich nemali sme objavovali čaro v lození po stromoch, stretávaní sa v parkoch, stavaní si bunkrov. Boli to krásne časy. Ale pravdou je, že sme boli zasa zdravší.  Dnes mladí sedia väčšinou za počítačom. Komunikujú cez neho, hrajú sa na ňom, väčšinu vecí robia práve cez počítač.. a potom je to trošku na úkor zdravia. Ale to by mali ustriehnuť práve rodičia. Len pre mňa je to ťažká téma, pretože nemám vlastné deti,“ odokryl súkromie moderátor, ktorý však často zabáva práve deti, či mladých. Vždy, keď je na to vhodný čas a situácia, snaží sa do nich vliať kus pozitívnej energie. Presvedčený je totiž, že úspešní budú len vtedy, ak budú myslieť v prvom rade pozitívne.

„Všetko, po čom človek túži, môžu dosiahnuť, len pre to musia čosi aj obetovať. Rád by som im odkázal to, čo povedal Ján Verich: „Milovať ľudí a mať rád ľudí, to je jediný recept na šťastie.“ Pretože ak sa ľudia medzi sebou budú nenávidieť, tak to ďaleko nedotiahneme. Ani slušné Slovensko nevybudujeme, ak k sebe budeme neslušní. Každý musíme svojou troškou prispieť, aby bola táto krajina slušnou, a aby sme tu šťastne žili. Keď aj ideme po ulici a vidíme papierik na zemi, zodvihnúť ho. Veď to nie je hanba! Neubližovať prírode, zvieratám, vážiť si jedlo, vodu, všetko čo máme. Aké je to úžasné, že prídeme domov a môžeme si zasvietiť svetlo, či okúpať sa v teplej vode. Mnohé generácie pred nami po tejto dobe túžili a nemali ju. My ju máme a nevážime si ju. Buďme opatrní, lebo našou povinnosťou je tešiť sa z toho, čo nám tí pred nami vydobyli a zároveň to zdokonaliť, zmodernizovať a v dokonalom stave to odovzdať budúcej generácii. Aby sme sa raz nemuseli  hanbiť za to, čo tu po nás zostalo.“

Autorka Katarína Gergelyová popri strednej škole bola štyri roky dobrovoľníčka v Slovenskom červenom kríži. Neskôr pracovala pre Erasmus+, farmaceutickú spoločnosť a pre PR agentúry, kde sa venovala prevažne zdravotníckym témam. Od roku 2017 sa venuje marketingovému klubu na Univerzite Komenského – Digital Marketing Club. Aktuálne pracuje pre developerskú spoločnosť a študuje na spomínanej vysokej škole. Vo voľnom čase píše.