Začul volanie predkov a oživil výrobu modrotlače

Má 27 rokov a je jedným z dvoch výrobcov modrotlače na Slovensku. K vzácnemu remeslu tiahnucemu sa naprieč dlhou históriou jeho rodiny, však paradoxne prvýkrát pričuchol až po smrti svojho dedka − majstra ÚĽUVu Stanislava Trnku. Toho etnografka Oľga Danglová svojho času nazvala posledným mohykánom slovenskej modrotlače. Prozreteľnosť zariadila, aby v jeho stopách pokračoval vnuk Peter.

Peter Trnka strávil v dielni celé svoje detstvo. Odmalička sa motal okolo dedka a pozoroval ho pri práci, neskôr si k nemu nasťahoval svoje vlastné náradie. Bavila ho práca s drevom, učil sa aj zvárať. K modrotlači sa vraj nikdy nemal. „Keď som bol na strednej, začal som si uvedomovať, že dedko je už starý,  modrotlač je vzácnosťou a ja by som sa mal popýtať, ako sa vyrába. Plánoval som to urobiť po maturite, cez prázdniny. Dedko však zomrel pár mesiacov predtým, veľmi nečakane, zo dňa na deň.“ Majster odišiel a všetky tajomstvá si vzal so sebou. Peter dlho nerozmýšľal − potreba pokračovať a pustiť sa do veľkého experimentu vraj naskočila automaticky.

Modrotlač bola mimoriadne obľúbená v meštianskom i dedinskom prostredí strednej Európy. Najväčší rozmach remesla prinieslo 19. storočie – na Slovensku v tomto období existovalo zhruba dvesto modrotlačových dielní. Svojho farbiara mala každá dedina a každé mesto. „Technológie a recepty sa vymýšľali v Nemecku. Každý remeselník, ktorý chcel toto remeslo ovládať, musel ísť do Nemecka na trojročnú vandrovku. Tam získal vedomosti, potom sa vrátil na Slovensko, zapísali ho do cechu a mohol začať robiť. Veľké a známe centrum bolo napríklad vo Vrbovom, obrovské strediská boli aj v oblasti Tatier. V 19. storočí bola modrotlač v zásade všade, na východe aj na západe. Len v Bratislave boli tri dielne,“ začína svoje rozprávanie Peter Trnka.

Dobu a zmeny, ktoré so sebou priniesla, prežila jedna jediná modrotlačová dielňa − Stanislava Trnku v Púchove. „Jej história siaha až do roku 1825, vznikla v obci Záriečie. Prvý majiteľ nie je známy. Keď zomrel, prenechal ju svojej žene a tá ju predala ďalšiemu majstrovi. Uňho sa začal toto remeslo učiť môj prapradedo Jozef. Nakoľko bol majster bezdetný, odovzdal ho práve svojmu učňovi. Prapradedo začal od roku 1898 vykonávať remeslo v Záriečí, no pre zlú a nevýhodnú polohu dielňu po čase preniesol do Púchova. Potreboval železnicu na rozvoz. Odvtedy až do smrti môjho dedka sa modrotlač vyrábala v Púchove.“

Za socializmu boli modrotlačové dielne zoštátnené – prišiel o ňu aj Petrov dedko. Neskôr mu ju zase vrátili, zánik výroby modrotlače sa však zastaviť nepodarilo. Poslední slovenskí majstri v Hybiach a Hranovnici vymreli, výroba začala po roku 1989 upadať a postupne zanikla. Posledných dvadsať rokov svojho života bol majster Stanislav Trnka z Púchova posledným žijúcim a aktívne tvoriacim majstrom modrotlače na Slovensku.

Znovuobjavené tajomstvo

Na deň, kedy s modrotlačou oficiálne začal, si pamätá dodnes. „Vrátil som sa do dedkovej dielne, pozrel, aký je stav − boli tam látky, formy, aj zarobená farba, tzv. kypa. Pohľadal som nejaké receptúry, začal som nakupovať materiály, chemikálie, učil som sa, ako sa vyrába pap (emulzia, ktorá sa nanáša na látku, práve ňou potlačené miesta sa nezafarbia – pozn. autorky). Keď som urobil prvú várku, všetko išlo do koša, neobjavil sa tam jediný ornament. Nie je to vôbec jednoduché. V priebehu roka sa mi však podaril dobrý výsledok, až som bol sám prekvapený. Vďaka jednému dobrému výsledku som to nevzdal a zistil som, že sa to dá a že to dokážem. To som rozvíjal ďalej,“ hovorí skromne Peter.

Poctivo absolvoval aj teoretickú prípravu – pozrel si všetky dedove staré dokumenty o modrotlači, naštudoval si odbornú etnografickú literatúru, v Strážnici dokonca navštívil aj vychýreného moravského majstra modrotlače Františka Jocha. „Samozrejme, že som neprišiel s tým, aby mi povedal, ako sa to vyrába, lebo som vedel, že postup sa tají. Išiel som tam preto, aby som naživo videl majstra modrotlače a mohol s ním prehodiť pár viet. V tej dobe bola pre mňa problematika tohto remesla niečo úplne nové a vzrušujúce. Naznačil a prezradil mi však viac, než som čakal,“ hovorí Peter.

Remeselné postupy sa udržiavali v tajnosti a dedili z pokolenia na pokolenie z jednoduchého dôvodu – konkurencia bola veľká, remeselníci nechceli prísť o živobytie. Peter sám veľa vecí pochopil po viac ako štyroch rokoch trpezlivého experimentovania, preto si objavené tajomstvo stráži. „Za pár rokov, čo robím modrotlač ma oslovili asi dvanásti ľudia, či by som ich to nenaučil. Keby som to naučil všetkých dvanástich, tak vieš…“ Argument, ktorý nie je ťažké pochopiť.

Alchýmia v modrobielom

Samotný postup výroby modrotlače však tajomstvom nie je. Tajné sú akurát receptúry najdôležitejších zložiek, bez ktorých sa jej výroba nezaobíde – jednou z nich je už spomínaný pap. „Miesto, kde je ornament potlačený prostredníctvom formy, sa nezafarbí. Látka sa potom perie v kyseline, pap sa zmyje a vyskočí biele nezafarbené miesto. To je dôvod, prečo sa modrotlač volá negatívna tlač − pozadie je na konci tmavšie ako ornament. Ďalšou zložkou, ktorá sa tají a ktorej použitie je dosť náročné, je farba − indigo. Farbiť ním je umenie. Umením je dokonca aj to, keď sa podarí dosiahnuť, aby bola modrá naozaj sýta. Látka musí byť zhruba pätnásť minút vo farbe, potom pätnásť minút na vzduchu. Kontaktom s kyslíkom indigo zoxiduje a zafixuje sa na látku.  Je to taký zázračný, čarovný proces,“ vysvetľuje Peter Trnka.

Podľa jeho slov sa do 18. storočia používalo na farbenie látok indigo získané z farbovníka obyčajného, rastliny, ktorá sa dala bez problémov dopestovať aj v Európe. Peter experimentoval aj s jej pestovaním, množstvo pigmentu, ktoré sa mu podarilo vyextrahovať, však uspokojivé nebolo. „Na to, aby pokrylo moje potreby, by som musel farbovník pestovať na obrovskom poli. Našťastie som celé tie roky mal a ešte stále mám zásoby indiga po dedkovi. Pomaly sa  však začínam obzerať po nákupe ďalšieho. Dá sa kúpiť aj syntetické, ale ja chcem používať originálne. Prinajhoršom sa dovezie z Indie.“

400 ročný postup výroby modrotlače

Peter momentálne býva a tvorí  v Ivanke pri Dunaji. Na dvore má farbiacu nádrž, v maličkej dielni zase nutné minimum – modrotlačový stôl, tzv. šašiju, v ktorej je roztretá emulzia (pap), aj staré ornamentálne formy po dedkovi. Nové si z hruškového dreva vyrába sám. „Keďže chcem robiť originálnym historickým spôsobom, látku potláčam ručne, a to sa robí formami. Dá sa aj sieťotlačou, no tomu sa snažím vyhýbať. Dostala sa mi do rúk kniha etnografky Ivety Zuskinovej,  v ktorej som našiel staré formy po majstrovi Žižkovi. Sú to také klasické liptovské kvetinové ornamenty, ktoré sa mi veľmi páčia. Išiel som do Slovenského národného múzea a s grafitom som si ich prekopíroval. Vyrobil som si aj tie, ktoré môj pradedko daroval múzeu a mal som ich poznačené vo vzorkovníku. Nemám potrebu kresliť niečo svoje, ponuka ľudových ornamentov je nesmierne bohatá.“

Remeslo nezaniklo, ťažké remeslo žije

Ručná výroba modrotlače vraj nie je jednoduchá, aj preto ju Peter nevyrába „na kilá“. „Fyzicky je to veľmi náročné, hoci sa to nezdá. Trpia ramená aj kolená, lebo človek je neustále v predklone. Keď spravím dvadsať metrov, som úplne vyšťavený.“ Odkedy s modrotlačou začal, nikdy sa mu nestalo, že by zostal bez zákazky. Robí toľko, koľko stíha popri štúdiu vysokej školy, venuje sa najmä drobným zákazníkom a súkromným osobám. Záujem je hlavne o metráž a surovú látku, ktorú si ľudia ďalej spracúvajú. „Potom sú to darčeky – najmä obrusy, no už som robil aj perinové obliečky ako svadobný dar. Dostal som aj objednávku na motýliky a kravaty pre zahraničnú delegáciu, ktorej chceli dať niečo modrotlačové a slovenské,“  hovorí Peter.

„Všetci si mysleli, že modrotlač na Slovensku už definitívne zanikla a zrazu sa objavili dvaja mladí výrobcovia. Ľudia sa tešia, že toto remeslo ešte existuje. Je možné vidieť, že folklórne veci idú do popredia, vracajú sa a nie je to len otázka modrotlače. Pekne to bolo vidno aj v relácii Zem spieva – akoby si spoločnosť zrazu uvedomila, že tu niečo takéto je a nie je to na výsmech. Práve naopak, je to tradícia, na ktorej sa dá  stavať,“ myslí si mladý majster modrotlače. „V dnešnej dobe globalizmu je to stále o tom istom, stierajú sa rozdiely medzi národmi, všade sú tie isté veci, tie isté výrobky, tie isté obchody. Aj preto sa možno začal v ľuďoch prebúdzať pocit identity a začínajú citlivejšie vnímať to, v čom sme odlišní a originálni…“

Autorka Lucia Žatková od roku 2005 do roku 2015 pôsobila ako redaktorka Púchovských novín. Po krátkej odmlke spojenej s cestovaním a striedaním povolaní sa opäť vracia k práci, ktorá ju zo všetkých prác sveta baví a napĺňa najviac.