Zamávala platu snov a zasadla na úradnícku stoličku

Z radovej obchodníčky sa vypracovala na vysokú manažérku svetovej nadnárodnej softvérovej spoločnosti. Zodpovedala za biznis so štátnou správou v desiatkach krajín regiónu. Bola na vrchole, keď prijala ponuku podpredsedu slovenskej vlády. Dobre platené miesto vymenila za úradnícku stoličku, z ktorej dohliada aj na spoluprácu štátu s bývalým zamestnávateľom. Martina Slabejová, generálna riaditeľka Sekcie riadenia informatizácie Úradu podpredsedu vlády pre investície a informatizáciu Petra Pellegriniho zo Smeru-SD.

Keď som prišla, ešte ste tu neboli. Vaši kolegovia boli ku mne veľmi neformálni. Myši mali „fraj“?

(Smiech) Snažím sa, aby tu bola dobrá a príjemná pracovná atmosféra. S väčšinou kolegov si tykáme a politika otvorených dverí platí pre všetkých. Potrebujem počuť názor svojich ľudí, aby na sekcii nevládla politika strachu, aby poznali činnosť celej sekcie, celého úradu a nielen prácu svojich odborov.

18 rokov u svetového lídra softvéru! Kreslo obchodnej riaditeľky ste vymenili za úradnícku stoličku…

Bola to úžasná skúsenosť, veď región centrálnej a východnej Európy v spoločnosti, kde som robila, mal 33 krajín, ktoré boli veľmi rozdielne. Región začínal v Česku a končil až v Mongolsku.

Tak prečo úrad podpredsedu vlády pre informatizáciu?

Ponuku od pána podpredsedu som nedostala raz. Na prvú som nereflektovala. Pri druhej som si povedala, že to bude dobrá skúsenosť, aj keby to bolo čo i len  na mesiac. Chcela som verejnú správu pochopiť aj z druhej strany. V minulosti som oblasť IT vo verejnej správe často kritizovala. Vravela som si, že je čas vyhrnúť si rukávy a skúsiť to. Ešte stále som na začiatku snaženia, no je už zopár vecí, ktoré sa podarili, aj keď ich občan zatiaľ necíti. Rolu v rozhodovaní zohralo aj súkromie, pretože práca v regióne je práca s kufrom a na letiskách. Mám malé deti, takže chcem byť s nimi .

To je pochopiteľné, ale vy ste opustili pozíciu s platom, ktorý vám nenahradí pozícia štátneho, aj keď vysokého úradníka.

Samozrejme, že som si urobila matematiku budúcich výdavkov na deti, hypotéky a bežný život a vďaka spoločnosti, kde som pracovala predtým, som si vypočítala, koľko môžem z toho žiť.

Takže koľko tu budete?

To neviem povedať. (Smiech) Ten plat je taký, aký je, no nemôžem povedať, že by ma to obmedzovalo.  Mám nasporené na základné výdavky a zistila som, že keď má človek vyšší príjem, často sa uchyľuje k tomu, že míňa zbytočne. Takže áno, stojí to za to aj napriek nižšiemu platu. A zotrvám tak dlho, pokiaľ budem vidieť, že moja práca prináša pozitívnu zmenu v spoločnosti a informatizácii.

Pôsobíte unavene. Je tej práce naozaj tak veľa?

To bude asi tým, že som včera bola na ochutnávke vína. (Smiech) Ale áno, nepopieram, práce je veľa. Doma sa ma pýtajú, najmä keď si večer sadám k notebooku, či som náhodou nezmenila pozíciu aj preto, aby som nemusela večer pracovať. Rozdiel je však zásadný. Večer som doma a nie na letisku.

Čo ste v súkromnom sektore veľmi kritizovali a dnes sa už na to pozeráte inak?

Kritizovala som napríklad dĺžku európskych projektov. Proces som nepoznala  do detailu a dnes už viem, o čom je. Keď si premietnem časovú os európskeho projektu, od predloženia projektového zámeru až po realizáciu, bavíme sa o 2 rokoch a viac. Proces je v prípade európskych peňazí nastavený operačným programom. A informatické projekty hradené z rozpočtových peňazí majú tiež svoje pravidlá. Presne toto sú procesy, ktoré laik nevie objektívne vyhodnotiť. Aj preto o tom teraz hovoríme viac smerom von, aby sme správne nastavili očakávania.

Nie je to skôr tým, že slová fondy, európska podpora či digitalizácia majú také korupčné meno, že občan už ani neočakáva, že na konci to bude čisté?

Je možné, že ľudia sú takto nastavení. Nechcem hodnotiť minulosť. Musím urobiť všetko preto, aby výsledok informatizácie bol pre občana hmatateľný. Keď posudzujeme projektové zámery, tak tam hľadáme občana či podnikateľa. Navyše, informatik sa pozerá na projekty trochu inak ako človek, ktorý má na starosti procesy. Preto v spolupráci s kolegami z ministerstva vnútra spájame svet informatikov a svet procesov a reálnych potrieb občana a podnikateľa pri komunikácii s verejnou správou. Čo občan ocení? Ak nebude musieť nosiť na úrad rôzne papiere, ak si bude vedieť na jednom mieste nájsť dáta, ktoré má o ňom štát alebo ak podnikateľ na jednom mieste nájde tzv. otvorené dáta  štátu, ktoré môže využiť pri svojej podnikateľskej činnosti.

Išli ste do oblasti známej korupciou. Nebojíte sa, že raz z úradu pôjdete s nelichotivou nálepkou?

Z práce, ktorú robím, nemám pocit, že by som mala byť takto onálepkovaná. O veciach, ktoré na úrade tvoríme, koordinujeme a posudzujeme, nerozhodujem sama. Máme  projektovú aj architektonickú kanceláriu, ktoré sledujú každý detail projektových zámerov. Zameriavajú sa na atribúty schválené v stratégii informatizácie a keď chýbajú, projektový zámer nie je schválený. Taktiež spolupracujeme s Útvarom Hodnoty pre peniaze na MF SR, kde posudzujú finančnú stránku projektov. Každý z projektov hodnotí aj odborná verejnosť a projekty prechádzajú verejnou konzultáciou. Až takto pripravené sa dostávajú na riadiaci výbor, ktorý uvedený projekt posúva alebo neposúva ďalej. Proces je transparenty, štúdie uskutočniteľnosti sú verejné a myslím si, že táto otvorenosť môže informatizácii len pomôcť.

Do diára som si na 1. júla napísala JEŽIŠMÁRIA – rozchodiť elektronický občiansky.

Dobre, že mi to pripomínate, musím sa ako občan pozrieť, či tam nemám nejakú poštu od štátu. eID a schránku mám skoro rok. Počúvala som v minulosti veľa príbehov, aj z IT komunity, ako sa tam ťažko registruje. Mne to trvalo chvíľu. Dala som si čítačku do počítača a išla podľa krokov na webe. Väčšina z nás vlastní nejaký mobilný telefón, smartphone a vieme sa v ponuke orientovať relatívne rýchlo a intuitívne. Registrácia štátnej e-schránky nie je teda niečím výnimočným v našom zdigitalizovanom živote. Niekedy si myslím, že máme tendenciu byť viac negatívni, ako je potrebné. Estónci mali doma eID kartičky štyri roky, pokiaľ im štát poskytol prvú elektronickú službu. Dnes sú však v oblasti informatizácie na popredných priečkach celosvetovo. To, o čo sa s kolegami snažíme, je pozerať sa do krajín, kde je informatizácia na vysokej úrovni. Nadviazali sme spoluprácu s Estónskom a UK a vypočuli sme si rady, ktoré ma utvrdzujú v tom, že sme na správnej ceste.

Ako ste sa cítili, keď ste kontrolovali zmluvy štátu s vaším bývalým zamestnávateľom? Našli ste tam pochybenia?

Projekty kontrolujeme stále. Je pravdou, že keď niektoré rezorty dostanú od nás list o pochybeniach v implementácii projektov, volajú a niekedy sa aj  hnevajú. Kontrola je však dôležitá a zameriavame sa na veľmi konkrétne pochybenia či už v súvislosti s používaním štandardov (aj bezpečnostných), dodržiavaním zákona o eGOV, kontrolou publicity projektov, implementáciou projektov a využívaním služieb. Nejde o byrokratický úkon, ale o kontrolu reálnej funkcionality projektu, ktorá má na konci dňa slúžiť občanovi.

Našli ste chybu, ktorú urobila vaša firma?

Nechcem sa k téme môjho bývalého zamestnávateľa veľmi vyjadrovať, no asi sa tomu nevyhnem. Nie som si vedomá nejakej chyby, ktorú by môj bývalý zamestnávateľ urobil pri zmluve so štátom. Jedná sa o štandardnú licenčnú zmluvu, presne takú, akú má veľa krajín vo svete. Cieľom do budúcnosti je modernizovať aj takéto služby pre štát. Posunúť sa z klasického sveta licencií do moderného sveta služieb, ktoré dnes aj firma, v ktorej som pracovala, svojim zákazníkom ponúka. Aby som však situáciu s touto zmluvou nehodnotila len ja, použijem aj slová kolegu Liama Maxwella, bývalého šéfa informatiky pre verejnú správu vo Veľkej Británii. Pri nedávnej návšteve na Slovensku sa ho ľudia z odbornej komunity pýtali, aký má názor na veľké štátne zmluvy s korporáciami. Liam uviedol, že ak niekomu vyhovuje práca s Excelom, Wordom alebo Google apps, kúpi mu to, čo úradník ku každodennému výkonu práce potrebuje. No ak to porovnáme s výdavkami na ťažké databázové systémy HW iných veľkých SW predajcov, na ktoré sa v minulosti aj vo Veľkej Británii pomíňalo neúmerne viac peňazí ako na desktopové licencie, na to si dnes dávajú kolegovia v Británii obrovský pozor. Je otázkou času, kedy sa aj my zameriame na takto vynaložené peniaze, ktoré, žiaľ, nie sú tak transparentne prezentované ako zmluva so mojím predošlým zamestnávateľom. Momentálne kolegovia z našej sekcie spolu s kolegami z MF SR, Útvaru hodnoty za peniaze a Alianciou fair play pripravujú podklady k téme licencovania troch veľkých SW predajcov a proces bude tak ako ďalšie činnosti sekcie transparentný.

Našli ste tam chybu sama sebe?

(Úsmev) Určite nie. Štát investoval do desktopových licencií, ktoré sa v štátnej  správe denne používajú, a povinnosťou štátu je, aby zabezpečil ich maximálne využívanie.

Zažili ste tu už situáciu, že by vás niekto do niečo politicky tlačil?

Zatiaľ nie. S názormi pána podpredsedu plne súhlasím a myslím si, že kroky, ktoré nastavujeme do legislatívy, vedú k tomu, aby sme robili riešenia, ktoré tam, kde sa to dá, boli centrálne a zbytočne ich na ministerstvách nepreplácali.

Nebojíte sa, že práca pod podpredsedom vlády za Smer-SD by mohla ohroziť vašu budúcnosť?

Nie, nebojím sa. Beriem svoju prácu ako profesiu a nie politikárčenie. Teraz je jedinečná možnosť urobiť niečo, posunúť veci a nečakať. Sústreďujem sa na informatizáciu, nie na politiku.

Koľko si myslíte, že vydržíte na úrade?

Nerozmýšľam nad tým, robím, posúvam veci dopredu, niektoré rýchlejšie, iné pomalšie. Informatizácia je nielen o IT, ale hlavne o zmene procesov či konania a o ľuďoch, ktorí nám stále v informatizácii chýbajú. Momentálne sa teším z toho, že ak sa nám podarí obhájiť projektový zámer, ktorý sme predložili ministerstvu vnútra, budeme môcť otvoriť dátovú kanceláriou, kanceláriu behaviorálnych inovácií a laboratórium lepších služieb.

Čo ste podľa vás v živote „dali“?

Určite deti a rodinu. To je to najviac. Obohacujú ma, ovplyvnili mnohé moje rozhodnutia. Za správne považujem aj to, že som sa v istom okamihu svojho života dokázala zastaviť a prehodnotiť, čo je pre mňa a rodinu dôležité. No a potom, že som mala možnosť pracovať pre takú skvelú firmu, pre akú som pracovala . Našla som tam množstvo dobrých kamarátov a veľa som sa naučila. Teší ma, že aj naďalej môžem pracovať so skvelými ľuďmi, učiť sa nové veci a hlavne robiť zmysluplnú prácu, ktorá bude mať pozitívny dopad na celú našu spoločnosť. Verím tomu.

Kde budú študovať vaše deti?

Syn chodí do medzinárodnej školy s vyučovacím jazykom anglickým a dcéra je v materskej škole. Či budú ďalej študovať na Slovensku alebo v zahraničí, na toto dnes nemám odpoveď. Samozrejme, ako matka by som bola najradšej, keby boli čo najbližšie pri mne, no nebránim sa ani tomu, aby naberali skúsenosti v zahraničí. Takže to nechám na nich. Veľmi sa teším z toho, že syn má rád matematiku a vedu.

V akej krajine chcete, aby žili?

Viete, aj keď klíma na Slovensku je rozporuplná, o nič lepšie to nie je ani inde. Médiá tu žijú rovnakými témami roky a namiesto pozitív sa sústreďujú len na negatíva. Mala som veľa možností pôsobiť mimo Slovenska, ale doma je doma. Na Slovensku pretrvávajú hodnoty, ktoré si vážim a ktoré ma motivujú. Máme mimoriadne tvorivých a extrémne pracovitých ľudí. Jednoznačne budem rada, ak moje deti budú ďalej rozvíjať Slovensko.