Zápisník hallux valgus: 5 dní po. Toto bude poriadne dlhá jazda (3. časť)

Začal sa piaty deň od operácie a ja sa cítim najhoršie. Som totálne vyčerpaná aj z nevyspania. Nielen v noci, keď neviem kde a ako vyložiť nohu, ale pospať si nemôžem ani cez deň. Ako naschvál a možno za trest, susedia sa rozhodli prerábať byt a tak sotva zaspím, už moja posteľ nadskakuje pod ich zbíjačkami, vŕtačkami a kladivami. Je to taká hrôza, že o nej neviem ani vtipkovať. Nenávidím ich už dnes na celý život, a to sme sa ešte nezoznámili. A obávam sa, že už ani nechcem.

Piatok

Prvý deň po operácii bol doma skôr v znamení stresu ako bolesti. Netušila som, či si môžem dať dolu tú kompresnú pančuchu ešte z operácie alebo nie. Dala, lebo mi z nej začali puchnúť aj prsty na zdravej nohe. Určite mi o tom niečo pri prepúšťaní hovorili, ale pod vplyvom dozvukov anestézie som si zapamätala tak každú šiestu radu, ktorú mi pri mávaní dávali na cestu.

Piatok som však necítila takú obrovskú bolesť ako som čakala. Určite aj vďaka zázračným liekom na prídel, ktoré bolesť robili znesiteľnejšou. Konečne som sa dostala aj k prepúšťacej správe s pooperačnými odporúčaniami. Manžel okamžite vyberal nórsku rybaciu polievku z mrazničky, aby som si s ňou zachladzovala nohu, kým niekde v zdravotníckych potrebách zoženie chladiace vankúše s modrým gélom. Zohnal, je to zlatíčko. Sama by som to bez neho nezvládla.

Chudák, celé dni je v takom strese, aby sa mi nič nestalo, nič nebolelo, nič nechýbalo, až som sa začala o neho báť, či to v zdraví prežije paradoxne on. Prvé tri dni som sa cítila dosť trápne, prosiť ho o všetko, čo v tých dňoch potrebujem. Musím sa viac rozhýbať, takto to ďalej nepôjde. Dva mesiace rekonvalescencie sú naozaj pridlhá doba. Začína ma z ležania bolieť chrbát.

V tento deň som si mala po prvý raz pichnúť do brucha  injekciu na riedenie krvi. Urobil to za mňa manžel, ktorý si do mňa bodol ako do prasaťa. Fakt. Pichol ma takou silou, až mi to prišlo smiešne. Spomenula som si na to, ako si raz injekcie musel pichať on a ja som to za neho nedokázala. Ale kým si aplikoval prvú, dala som mu hrdinsky asi 10 minútovú prednášku, že je padavka, že preboha! Bodni, potlač a hotovo! Že robí zbytočný cirkus. Tak prešlo pár rokov a ešte väčší cirkus som robila ja.

Sobota

Cítila som sa celá naprd. Áno, napriek tomu, že som už zažila aj bolestivejšie operácie. Po všetkých som sa však pokojne mohla postaviť na obe nohy. Teraz nie a pri každom vynútenom kroku sa šialene bojím, že si v nohe niečo poškodím. Však tam mám nejaké drôty, šróby a ešte neviem čo. Stačí, že sa v rozospatosti omylom postavím na operovanú nohu. Urobila som to však zatiaľ iba raz. Bola to taká bolesť, že som išla rovno k zemi a asi som si ju zapamätala na celý život, takže tento omyl by som už nemala zopakovať. Sníva sa mi o ňom už niekoľko dní.

Celé dni si kontrolujem farbu prstov, ktorá sa na počudovanie výraznejšie nemení a som šťastná, že to nevyzerá na skorú amputáciu chodidla.  Stále neviem presne definovať, čo za bolesť vlastne cítim a či to bolesťou vôbec môžem nazvať. Je to veľmi zvláštny pocit nemať nad vlastnou nohou žiadnu kontrolu. Pridelené lieky však vynikajúco tento pocit tlmili. Na druhej strane vo mne zvyšovali paniku, že tým, že tak bolesť tlmia zabudnem, že na nohu nemôžem stupiť a poškodím si ju viac ako pred operáciou. Také hamletovské Byť, či nebyť.

Potrebovala som poľutovať, takže som zavolala rodičom. Cítila som sa zraniteľná a boľavá, takže som zrazu mala pocit malého dieťaťa, ktoré potrebuje pofúkať. Najprv mame a potom otcovi. Pre ich zvláštne nastavené vzťahy som sa vlastne ani nedostala k slovu. Bola to chyba. Volať už nebudem. Poľutoval ma manžel.

Dva dni po operácii som to už nevydržala a aj pod hrozbou úmrtia od bolesti či utopenia sa, som vliezla do horúcej vane. Noha samozrejme ostala mimo nádoby s vodou. Keď mi manžel s obrovskou láskou (aj v strese) umýval jemne telo a vlasy, cítila som sa aj egyptská kráľovná Kleopatra. Bolo to to najkrajšie čo som za posledné dni zažila. Inak od operácie sa do zrkadla nepozerám. Preklínam rozhodnutie, že si pred operáciou neprefarbím vlasy, že to je zbytočné. Veď chodiť medzi ľudí nebudem a ani do práce. Úplne som zabudla na manžela… Otrasné ako vyzerám. To je tak, keď chcete aj úplne zbytočne ušetriť. Už sa mi nahlasujú kamarátky, že ma prídu pozrieť. Po tom, čo som videla doma v zrkadle to tak vidím na prvú jarnú kávičku kdesi vonku na slniečku.

Manžel je ku mne nesmierne pozorný. Až moc. Stále spáva mimo našej postele na matraci, aby ma náhodou počas spánku nekopol do nohy. Neviem však počas akého jeho spánku, lebo mám pocit, že odkedy ma operovali nespí viac ako ja. Ale, keď mi začal kontrolovať dĺžku mojich krokov o barlách, aby som podľa neho nespadla,  už som zvýšila hlas a poprosila ho, nech rešpektuje to, čo vyhovuje mne a nie to, čo sa vidí jemu.  

V sobotu som už brala telefóny aj kamarátom, ktorí majú o mňa strach. Všetci sa zhodli na tom, že už mám lepší hlas v telefóne. Mám ich rada.

Nedeľa

Tretí deň som sa cítila tak dobre, že som dokonca nezobrala žiadne lieky od bolesti. Posledné dva zo šarže „zázračných“ som si radšej nechala pre istotu na pondelok ráno, keď ma čakalo prvé prebandážovanie nohy a pohľad na niečo, čo už zopár dní nie je súčasťou môjho skeletu.

17. novembra som oslávila s pocitom, aké to je fantastické, že dnes si môžete vybrať operatéra. Samozrejme to nie je zadarmo, ale presne to sú tie chvíle keď si poviete, že presne pre toto ste celý život tak dreli, dreme a aj budeme. Že za to zaplatíte? No a čo! Stačí, ak si nekúpite niekoľko blbostí len preto, aby „susedia videli“…

V tento deň ma seriózne začala pobolievať chrbtica. Som z nej na špičkách, lebo sa začínajú napĺňať moje obavy, že ležanie si vyberie svoju daň. Asi si pozisťujem, či s nohou viem na posteli realizovať aj nejaké cviky na chrbticu.

V nedeľu som sa chcela po operácii odvážiť. Len tak zo zvedavosti. Neodvážila. Ustáť to s operovanou nohou na váhe tak, aby čísla nepreskakovali dokola je nemožné. Dnes som definitívne pochopila, že musím zabudnúť aj na firemný vianočný večierok, aj keby ma tam kolegovia tlačili na vozíku. Toto bude dámy a páni poriadne dlhá jazda!

Pondelok

Pri predstave pondelkovej bandáže som ani nepotrebovala gél proti hemoroidom. Absolútne som si nepripúšťala, že by niekto moju nožičku ešte viac vystavoval zbytočnému stresu a bolesti. Ráno som si však pre istotu predsa len nasadila poslednú dávku zázračných liekov. A dostala som krídla! Na druhej strane som sa na kontrolu tešila, lebo som mala pocit, že sa mi obväz uvoľňuje vďaka suchým zipsom na ortopedickej topánke, ktorú keď dávam dole, stále sa mi zachytí na obväze. Preto som si nohu pred obutím začala obaľovať ešte aj do servítky, aby mi na operovanej nohe ešte nejaký obväz vôbec zostal.

Do ambulancie som musela s barlami prekráčať asi 150 metrov. Bolo to v pohode, nohu som udržala celý čas vo vzduchu. Až neskôr som sa dozvedela že to bola chyba, že som na ňu mala stúpať už od samého začiatku. Pre mňa nepredstaviteľné.

Sestrička v civile ma privítala vysmiata ako lečo. A potom spustila všetko, čo som vôbec nechcela počuť a hlavne, hlavne som sa na to mentálne vôbec nepripravila, lebo nevedela. Napadlo mi, že som fakt mala aspoň trochu pobrázdiť po tom internete.

Odbalená noha vyzerala ako noha. Bola som až prekvapená, že sa nepozerám na jednu obrovskú modrinu. Operované dva prsty trochu dosť od seba, ale to sa vraj spraví. Hrdo som fotku rozposlala kamarátom.

Sestričku som skoro odkopla zdravou nohou až ku stene hneď potom, ako mi celá nabudená oznámila, no a teraz ideme rehabilitovať! Išla mi chytiť palec a poohýbať ho! Nestihla. Moja zdravá noha intuitívne vyletela a zaprela sa jej na hrudi hneď medzi jej dokonalými vnadami. Bola to dostatočná vzdialenosť na to, aby sa k mojej už operovanej nohe nevedela ani natiahnuť. Manžel mi hovoril, že som pritom vydala taký výkrik hrôzy, že chcel rozraziť dvere ambulancie, zobrať ma na ruky a uniesť. Sestrička to zobrala športovo a ako so psychiatrickým pacientom mi vysvetlila všetky hrôzy, ktoré by si na mňa počkali, keby som rehabilitáciu odsúvala. Vraj by všetko stuhlo tak, že to by bola nesmierne náročná a dlhá cesta a hlavne zbytočná. Na mobile  mi ukázala všetky kovové predmety, ktoré sa udomácnili v mojom tele a tiež polámané kosti zaskrutkované presne tak, ako im poručil docent. No a keď mi ukázala dieru, ktorú potrebujeme aby dorástla a čo to urobí, ak rehabilitáciu budem posúvať, dovolila som jej poláskať moju operovanú čangálu. Centimeter hore a dole s palcom, pritom pevne držať kĺb a ohýbať trikrát denne po 5 minút. To by som mohla zvládnuť, pretože keď mi to robila, vôbec ma to nebolelo. Nechápala som, ale nebolelo. A potom mi oznámila ďalšiu jóbovku, že mesiac po operácii mi aj tak zoberú barle, takže čím rýchlejšie sa naučím chodiť, tým lepšie. Len som na ňu vyvaľovala oči a nahlas sa jej spýtala, či si zo mňa robí prdel?! Našťastie sa smiala. Mne však až tak do smiechu nebolo.

Nohu previazala s tým, že o týždeň mi vyberú štichy, a mala som sa predviesť, ako používam barle pri chôdzi. Predpokladala som správne, všetko bolo zle (noha vo vzduchu) a domov som už cupotala (či čo to bolo) po dvoch. Krok sun krok, pekne jemný nástup na pätu a odteraz používať pri chôdzi obe nohy naraz.

Na kontrolný röntgen pôjdem koncom decembra. Vychádza mi to na Silvestra, tak snáď ho oslávim s úsmevom na tvári. Domov som odchádzala zo všetkými možnými telefónnymi kontaktmi, pre prípad, že by sa niečo s nohou stalo.  

Keď som vyšla z ambulancie, manžel neveril vlastným očiam, vraj som bola iným človekom. Strach bol predsa len asi väčší ako bolesť. Strach pri tejto operácii naozaj nie je dobrým pánom.

V čakárni už sedel slušný muž z príbehu časť 2.. „Tak ako sa máte? Hrozné, že?“ spýtal sa ma celkom evidentne pochudnutý. „Čo ja viem, pýtate sa na to osoby, ktorá v živote rodila.“ Manželka vedľa neho sa s celkom nešťastným výrazom pousmiala a pôsobila rovnako vyčerpane ako manžel. Celkom som si vedela predstaviť ako to v týchto dňoch u nich doma vyzerá, lebo pán to evidentne znášal zle. Zasypal ma všetkými informáciami a skúsenosťami z internetu, ktoré ohľadom halluxov našiel. Samozrejme tých najhorších. A ešte že mu tam niečo puká.  Ako bonus mi ešte položil otázku, či tri injekcie na doma na riedenie krvi nie je náhodou málo, lebo jeden jeho známy dostal domov tiež len tri a potom po desiatich dňoch dostal trombózu… No, nič lepšie mi ani povedať nemohol, pretože od tej chvíle som sa rozhodla neumrieť na hallux, ale trombózu. Nohu som si začala sledovať tak fanaticky, až som v istom momente prekliala spolupacienta, ktorý to evidentne na internete preháňal. Som rada, že nie som jeho manželka, musí to mať v tieto dni doma ťažké počúvať to stále dokola…

Celý deň bol potom už ako jedna pooperačná oáza. Samozrejme, že nohu som cítila, ale výrazne nebolela. Začala som teda na ňu jemne stúpať, za čo mi veľmi poďakoval bedrový kĺb  zdravej nohy a aj rovnováha bola zrazu ako tak v poriadku. Pondelok bol najlepší deň od operácie.

Poobede volala praktická lekárka či mi niečo nechýba, či som ok a ako budeme postupovať ďalej, nech jej postupne posielam všetky nové lekárske správy. Predpísala mi recept na lieky od bolesti Novalgin 500 mg, ktoré mi manžel nešiel okamžite vybrať. Cítila som sa dobre. A práve to bola chyba. Zabudla som totiž na to, že tak dobre som sa cítila aj vďaka posledným liekom na bolesť ešte z nemocnice.

Utorok

V noci nastalo peklo. Noha ma bolela ešte aj za ušami. O šiestej ráno som to už nevydržala a môj premilený manžel sadol do auta a uháňal do pohotovostnej lekárne. Lekárnička ho upozornila, že nemám prekračovať dennú dávku tri tablety. Nesedelo mi to s prepúšťacou správou, kde som mala čierne na bielom 2-0-2. V príbalovom letáku som dokonca našla odporúčanie neprekračovať dennú dávku maximálne osem tabliet. Asi aj magistra sa zle vyspala a tak som si lieky nasadila podľa odporúčaní operatéra. Úľavu som mala pocítiť do 30 až 60 minút. Prišla, ale ani zďaleka nie taká ako po „zázračných“ liekoch.

Ráno ma ešte rozbolela noha aj na lýtku. Okamžite som si spomenula na reči pacienta, ktorý sa lieči podľa doktora Googla a diagnostikovala si trombózu. Neznášam, ak ma niekto pre svoju precitlivenosť vykoľají z môjho komfortu. Snáď to až také vážne nebude a len som si po dňoch ležania a nechodenia jednoducho na lýtku natiahla sval. Pre istotu som manželovi povedala dopredu, že ak odpadnem, má okamžite volať 155.

Ale inak je život krásny. Veď som sa konečne okúpala vo vani aj s nohou hore a ešte aj dostala kompliment od manžela, že keď sa okúpem, fakt vyzerám ako človek. Všetko sa to dá celkom dôstojne vydržať, ale inak je mi stále úplne naprd.

RADY

1. Nebojte sa, fakt to nie je až také hrozné, ako sa o tejto operácii šíria reči.
2. Lieky od bolesti neprerušujte a jedzte ich aj keď vás nič nebolí. Ono vás nič nebolí len vtedy, kým beriete lieky.
3. Pred operáciou určite navštívte kaderníka.
4. S operovanou nohou sa dá uložiť do horúcej vane už druhý deň po operácii.
5. Zbytočne netelefonujte ľuďom, ktorí vás nepodporujú ani za normálnych okolností.
6. Určite rehabilitujte podľa pokynov a nohu jemne zaťažujte od samého začiatku. Samozrejme vždy obutú v ortopedickej topánke a podporou bariel.
7. Nepočúvajte ľudí, ktorí sú priatelia s doktorom Googlom. A keď už, najlepšie informácie som našla TU.

(Ak vás zápisník halluxov zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)  

Môže vás zaujať: