Zápisník hallux valgus: Ani tri týždne od operácie nič neurýchlite (7. časť)

Zajtra sú to tri týždne od operácie. Čakala som výraznejšie zlepšenie. Neprišlo ani potom, ako som sa podľa pokynov rozhodla zásadne rehabilitovať, teda čo najviac chodiť. Lieky na bolesť som už týždeň nepotrebovala, po začatí rehabilitácie som sa k nim vrátila. Môj najlepší kamarát je momentálne Novalgin 500 mg na predpis a ešte aj nedráždi žalúdok.

Po prvom dni, kedy som sa čo najviac snažila o barlách a so špeciálnou topánkou chodiť, ohýbať prsty, naťahovať ich, krútiť nimi a po prvej večernej masáži nohy (vykonanej manželom) podľa pokynov sestričky som skončila ako totálny kripel.

Dokedy?

V noci som sotva zaspala, noha mi napuchla akoby som ňou miešala vo včeľom úle. Stále trvám na tom, že to až tak nebolí, megaopuch je však taký nepríjemný, že začínam prepadať do úzkostných stavov. A čo je najhoršie, začínam byť z bezmocnosti veľmi nepríjemná na jediného človeka, ktorý mi je v týchto a ďalších týždňoch vždy poruke pripravený splniť všetko čo mi vidí na očiach. Uvedomujem si to, ale nedokážem s tým zatiaľ nič urobiť. Tak aspoň každý večer, keď ma ukladá do postele, mu poviem dve slová, prepáč a milujem ťa. Zatiaľ to chápe, ale dokedy?

Tretí týždeň od operácie mi síce noha cez deň ako tak odpuchne, ale večer sa vráti do ešte horšieho stavu ako tesne po operácii. Chodím, cvičím, chladím, natieram, prelepujem, tejpujem, vykladám, nepohnem sa ani na krok bez špeciálnej topánky… aj tak sa začínam cítiť horšie. Pridali sa bolesti päty, na ktorú stúpam už dlho, plus na vonkajšiu hranu chodidla, a tak sa pridali aj bolesti klenby. Nie je to paradox? Bolí ma všetko, čoho sa doktorko  ani nedotkol. Aspoň tie zašité rany vyzerajú, že sa celkom pekne hoja. Inak som pochopila jedno. Po tejto operácii jednoducho nič neurýchlite a keď sa o to bude aj snažiť bude to ešte horšie a dlhšie.

Všetko neoperované

Okrem toho, chodenie o barlách, ktoré dovolia na operovanú nohu nanášať maximálne polovicu mojej váhy, si vyžiadali už bolesti ramien a karpálov na ruke, o nastupujúcich bolestiach chrbta z ležania sa už rozpisovať ani nebudem. Doteraz som zakopla našťastie iba raz a to o vlastnú nohu. Aký to bol pocit opísať neviem. Zahmlilo sa mi pred očami a viac si nepamätám.

Sem tam si na noc zabudnem odlepiť tejpovanie prstov, aby sa zahojili do „požadovaného“ tvaru. Už som pochopila, prečo to neodporúčajú na noc. V istom momente sa začnete budiť do divnej bolesti, ktorá vám navŕtava každú mozgovú bunku.

Toto bude šialene dlhá rekonvalescentná cesta. Neviem, či by som ju zvládla lepšie, keby som sa pre operáciu rozhodla oveľa skôr ako po päťdesiatke, ale začínam sa desiť, či to všetko dopadne dobre.

Keď je vonku pekne, manžel ma ako tuleňa v oceánografickom výskumnom ústave premiestni na ležovisko do závetria. Našťastie sme ho navrhli tak, aby sme si tam počas zimných mesiacov mohli vonku poležať ako na horách. Teda sme na maximum využili zimnú polohu slnka. Už som si zababušená vonku na slnku pospala aj dve hodiny.

Po vozíku urologický čaj

Slnko mi nesmierne chýba. Mám síce vychádzky každý deň od 12,00 hod do 18,00 hod, som však rada, ak zvládnem koliesko okolo domu. Po dvadsiatich minútach som úplne hotová. Inde už ani „nechodím“. Raz ma manžel separovanú od zvyšku sveta chcel rozveseliť a posadil ma na požičaný invalidný vozík, aby mi urobil radosť. Však sú Vianoce! Urobil a ešte akú! Až dovtedy, kým ma v mraze nepovozil po vianočnej záhrade (ďakujem ZC Chládek, že myslí aj na nemobilných zákazníkov, škoda, že takých firiem nie je čo najviac) až tak, že som tak prechladla, že musel v lekárni vykúpiť urologické čaje a ja som rehabilitácie chodením na toaletu zdvojnásobila. Ako áno, mohla som mu povedať skôr, že mi je strašná zima, že musíme ísť domov, ale keď som videla, aký je šťastný, že sa opäť smejem pri každej jeho otázke niekde pri stromčekoch „Je ti zima dievčička?“, nedokázala som mu povedať: „Áno starý a šialene!“

Ako konkubína

Jediné, čo sa zatiaľ zlepšilo je kúpenie vo vani, aj keď nohu do plnej vane stále nemám dávať, len ju sprchovať. Konečne som prišla na to, ako to urobiť, aby manžel neostal celý mokrý a nemusel celú moju váhu držať aj s jeho prasknutou platničkou z vrcholového športu. Aj bývalému hádzanárovi to totiž dá zabrať. Okrem podložky do vane, aby som sa preboha nešmykla, si tam pri sprchovaní položím detský stupienok, na ktorý si ako tak pohodlne sadnem, operovaná noha von z vane, najlepšie do výšky a celkom to ide.  Až na ten pocit konkubíny niekde vo výklade v starom Paríži na Boulevard de Clichy v Monmartre. Chýbali mi len tie staré hodvábne pančucháče s podväzkami. … Okrem toho, že sa môžem snažiť koľko chcem vždy mi noha nakoniec tak napuchne, že mám pocit, že mi ju roztrhne. Fuj, hnus, je mi hrozne.

Nepáči sa mi ako to všetko dlho trvá. Nie je to operácia, po ktorej každý deň vidíte aspoň maličký progres. Manžel ma síce presvedčia o opaku, ale nie je. Niekedy mám pocit, že to je jeden krok vpred a dva dozadu. Snáď o týždeň bude zasa lepšie, lebo si vôbec neviem predstaviť ako mám o týždeň odhodiť barle. Zatiaľ to tak fakt necítim… Bojím sa zisťovať, či to aj iní mali takto, či na tom neboli lepšie…

Inak pohodka, dávam to na jednotku s hviezdičkou. Naozaj to zvládam bravúrne, aj keď mi je vlastne naprd a už ma prechádza optimizmus. Ale stále ľutujem len to, že som sa na to nedala oveľa skôr.

(Ak vás zápisník halluxov zaujal alebo vám pomohol, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)

Môže vás zaujať: