Zápisník hallux valgus: Päť týždňov od operácie prepadám panike (8. časť)
Na úvod len fakty, pretože päť týždňov od operácie ma nevidel žiaden lekár a nejako to už prestávam dávať.
1. Je mi úplne na prd. 2. Noha neodpúcha, naopak, je stále opuchnutejšia, až takmer vôbec pre opuch nemôžem hýbať prstami a tým rehabilitovať. 3. Nebolí to, ale je to nesmierne nepríjemné. 4. Najhoršie je to po kúpaní. Naleje sa mi tak, až mi je na odpadnutie. 5. Chrasty a stehy postupne odpadávajú tiež. 6. Dnes ma 5 týždňov od operácie po prvý raz videla aspoň praktická lekárka. Vyzerala zdesene. Vraj jej manžel po takej operácii napchal nohu do normálnej topánky už po piatich týždňoch a sadol na motorku. „Presne to som pri kontakte prvým lekárom od operácie 14.11. potrebovala počuť!“ 7. Všetky informácie o tom, ako niekto po takej dobe odhodil francúzske barle a pooperačnú topánku ma ešte viac dotláčajú do totálnej mentálnej hibernácie. 8. Prvý ortopéd, ktorý sa nado mnou zľutoval sa na mňa pozrie až tento piatok. Aj on bol šokovaný, že od operácie ma videla len sestrička. 9. Výmenný lístok na fyzioterapiu mi operatér posielal viac ako týždeň napriek tomu, že podľa fotky v e-maile uznal, že to puchne viac ako má. Vidieť ma osobne však aj tak stále „nepotrebuje“. 10. Som z toho sklamaná, vystrašená a zúfalá zároveň.
Do prčíc, bodaj by nie!
Okrem toho, vyzerám tak ako sa cítim. Otrasne a už som aj eliminovala návštevy. Radšej budem sama, aj tak je to so mnou debata naprd. Aj tak to pri poslednej už bolo celé také kostrbaté, pretože ma úplne prešla dobrá nálada, srandovanie a z očí sa mi vraj vyparila iskra. Do prčíc, bodaj by nie! Už aj zrazená srnka, ktorá by nejakým zázrakom prežila, by sa z toho dostala skôr ako ja. Totálne pohodená doma bez lekárskeho dozoru s nohou, ktorú aj keby som neviem ako chcela, nenapchám do žiadnej topánky aj keby som si rovno kúpila tie babkovské so zipsom. A do toho počúvať či čítať dobre myslené postrehy známych, ako sa niekto krátko po tejto operácii už dávno postavil na nohy. Zabíja ma to. Dušu určite.
Stále si strašne dookola nadávam aká som hlúpa. Celý rok som na niekoho brala ohľad a tak to tohto roku budú asi najhoršie Vianoce za posledných tridsať rokov. Mala som si ten hallux nechať operovať až po advente. Ale tak mi treba, človek sa učí celý život. Ja debil. Ale zasa, videla som vianočný strom na Staromáku. Je prenádherný. Síce z okna auta (manžel ma chcel potešiť), ale videla. Ale aj to skončilo srdcervúcim plačom a samoľútosťou na prednom sedadle ako som dopadla. Kým on sa stretáva s kolegami a kamarátmi po vianočných akciách a cestuje medzi krajinami, ja sedím doma osamote ako vyslúžila storočná baletka, ktorá aj keby veľmi chcela sa z tej vysedenej sedačky už nevládze postaviť. Ešte aj tie meniny a narodeniny som „oslávila“ škaredá doma.
Báječná vánoční dny pod psa
Som rada, že manžel si užíva vianočnú atmosféru. Sama ho do vianočnej noci povzbudzujem. Lenže vďaka tomu ako sa cítim, tak aj priblblo nevyspytateľne reagujem . Naposledy sa vrátil o polnoci a mňa to tak závistlivo dožralo, že som sa presťahovala do spálne a trucovala tam presne dva dni. Vychádzala som len na toaletu. Áno, ani zuby som si neumývala. Keď trucujem, tak trucujem poriadne, manžel ma pozná. No ako šibnutá. Nevydala som jedinú hlásku, dvere som otvorila len v prípade nutnosti toalety. Spala a nejedla som dva dni. Len som spala a spala a dívala sa do okna na vianočné mesto, čo ešte viac prehlbovalo moju depresiu. Bahnila som sa v nej do maxima. A viete čo? Dobre mi to padlo. Po dvoch dňoch som otvorila dvere, pozdravila akoby sa nič nestalo a manželovi zapriala krásny nový deň. Presne ako hlavná postava otca vo filme Báječná léta pod psa.
Správam sa ako tehotná. Rozplače ma už aj pohľad na biely plášť u mäsiara. Nenávidím už aj neúmerne zdravú stravu, ktorú mi domov vozí nutričný terapeut. Stále nepochopil, že mi operovali nohu a nie žalúdok.
Je to päť týždňov po operácii a úplne na hovno. Nie že by to bolelo, to nie, ale ten nepríjemný pocit nenormálne opuchnutého chodidla okrem členka, ten už pomaličky nezvládam. Keby o mňa aspoň zakopol nejaký lekár…
Nohu už nemám oblepenú a ani zabandážovanú. V noci si však musím občas pomáhať liekmi od bolesti. Urobím už pár krokov aj bez bariel, pooperačnej topánky však nie. Lepší sa to, ak to tak vôbec môžem pomenovať tak šialene pomaly, že začínam prepadať bezmocnosti, či sa operácia naozaj podarila. Že to zhodnotí operatér? To by som ho od operácie musela aj vidieť. Ale nie, ani ja jeho a ani on mňa. Termín mi dal jasný. Vidíme sa až 6. 1. 2025. Už teraz ho nenávidím.
Predražená rehabilitácia
Prepadá ma totálna bezmocnosť, cítim sa na to úplne sama. Som sama so svojou poondiatou nohou. A keď som dnes videla ten vystrašený výraz mojej praktickej lekárky, chcelo sa mi vrieskať z plného hrdla. A k tomu ešte ten predvianočný čas… Manžel sa síce snaží moje trápenie zmierniť, ale veľmi mu to nejde. Dvakrát ma na invalidnom vozíku síce prevetral v záhradníckom centre (vďakabohu za podnikateľov, ktorí myslia aj na pacientov ako ja), ale do tretice tam už nepôjdem. Každá takáto „rehabilitácia“ ma stála obrovské peniaze, lebo jediné čo v tieto dni môžem je už len nakupovať…
Manžel ma dnes chcel poľutovať a ešte to zhoršil. Povedal mi, že naozaj vyzerám zle, ale že to sa určite zlepší. V preklade pre ženu: si otrasná, už to lepšie nebude, odchádzam od teba!
Cítim sa sama. Síce zoperovaná, ale akosi neštandardne pohodená bez lekárskeho dozoru. Milujem vianočnú katarziu, ľudia sa stretávajú, ale ja?! Som krava, že som si to nenechala urobiť už v lete. Cítim sa tak hnusne, že už sa ani nevládzem na niekoho hnevať. A dúfam, že to tak aj ostane. Ak toto všetko naozaj bolo na niečo dobré tak pre toto, mám neskutočné množstvo času o mnohom premýšľať. Začala som hľadať všetkých, ktorých som počas života postrácala, učím sa odpúšťať aj nesúdiť.
Ale inak, fakt, celkom to prestávam dávať. Cez okno už poznám každý lupeň posledných ruží. Dokonca už mám aj odstopované ako rýchlo padajú k zemi.
Chcem svoj život späť
Chýba mi aj moja práca, moje kolegyne, chýbajú mi všetci. Celý môj svet. Chudák manžel. Obdivujem ho, že ešte stále trvá na tom, že chce Vianoce stráviť so mnou. Keby mi povedal, že chce byť aspoň tieto tri dni niekde inde v pokoji a mieri, chápala by som ho. Sú chvíle, kedy by som sa sama nakopala do zadku. Bohužiaľ, momentálne to na jednej nohe nedokážem, lebo tá zoperovaná si stále žije vlastným životom mimo mňa.
Inak pohodka, dávam to na jednotku s hviezdičkou. Naozaj to zvládam bravúrne, už som si urobila aj okruh okolo domu v aute, či ho zvládnem šoférovať sama, ak by som potrebovala. Je to automatika. Zvládnem. Takže všetko OK, aj keď mi je vlastne ale že úplne, ale že totálne naprd. Prvý termín platenej rehabilitácie, ktorú som si horko-ťažko zohnala po známosti som dostala až na 13. 1. 2025.
Skôr ako zhibernujem ešte to najdôležitejšie na záver. Nesmierne ho milujem, manžela.
(Ak vás zápisník halluxov zaujal alebo vám pomohol, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)