Zápisník hallux valgus: Plány do Karibiku (5. časť)
Depresia na mňa dopadá plnou silou. Keby ma aspoň noha bolela, ale nebolí. Aj keď sa už 10 dní musím správať ako šejk, manžela ešte neomrzelo mi robiť poskoka.
Som nesmierne aktívny človek, doma aj v práci. Môže to niekoho aj znervózňovať, pretože sa zo stoličky vlastne ani nepostaví. No a ja zasa pre prácu urobím denne okolo 12 tisíc krokov. Nesťažujem sa, svoju prácu milujem, len teraz…
Na tuleňa
Po operácii nemôžem vlastne nič. Len ležať a maximálne sa tak 12 tisíckrát za deň prevaliť na posteli či sedačke ako tuleň. Život sa mi rúca každou preležanou minútou. Ja, taký aktívny človek, že mi ani o dvadsať rokov mladší nestíhajú, ležím ako taká pripečená palacinka na tanieri, s trochou ohryzeného konca, na ktorú už nikto nemá chuť.
Telo som si už nenatiahla od 14. novembra. Každé ráno sa zobudím na obrovskú bolesť a niekoho, kto nesmierne škaredo nadáva na celý dom. Nemôžem sa totiž po prebudení natiahnuť tak, ako som zvyknutá. Až po špičky na nohách. Vždy počas prebúdzania zabudnem na operovanú nohu a potom pocítim takú bolesť, že ma musí byť počuť na celý dom. Má to však aj výhodu, stále spiaci manžel na matraci v obývačke vie, že mi má zaliať kávu. Vypijem si ju vždy potom ako sa rozplačem z ciferníku váhy a pohľadu do zrkadla, kde pozdravím niekoho, koho už nespoznávam. Vyzerám otrasne. Ani náš milovaný pes, keď umieral naozaj veľmi starý, nemal takú šedivú papuľku ako ja hlavu. Cítim sa hrozne.
Kamarát sob
Tesne po desiatej doobeda sa začínam rozprávať s vlastným palcom na neoperovanej nohe s vysmiatym vianočným sobom. Ďakujem podologičke, ktorá ma presvedčila, že mi ho tam nalepí, že aspoň sa budem mať s kým rozprávať, keď sa po týždňoch budem cítiť sama. Televízor na nebaví, knihy som už prečítala a keď som začala plakať pri videách so zvieratkami a americkými vojakmi, ktorí sa vrátili domov, minimalizovala som už aj sociálne siete.
Ale zasa, začala som už prijímať návštevy. Všetky sa pretiahli na viac ako štyri hodiny. Hurá! Milujem spoločnosť a smiech. Pri jednej som dokonca vyskúšala, či svätomartinské víno pocítim pulzovať v operovanej nohe. No a nič. Výborná správa pred vianočnými sviatkami. Žiadna pulzujúca bolesť v nohe, žiadne bolesti pažeráka ani žalúdka. Vedci majú pravdu, mladé víno je zdravé!
Mladé víno uzdravuje
Vďaka Bohu za priateľov! Som smutná, izolovaná, slabá, škaredá a ešte aj priberám. Telo mám už vypozorované do posledného detailu. Bože, svaly na stehnách aj rukách mi už začali prevísať. A ešte ma aj to natiahnuté lýtko z pooperačnej topánky šialene bolí. Dnes beriem lieky od bolesti nie pre operáciu, ale lýtko. Keď si predstavím, že toto bude môj životný kolorit ešte takmer dva mesiace, chce sa mi kričať. Hviezdičky pred očami vidím len keď operovanou nohou o niečo zavadím alebo mi na ňu padnú barle. Inak noha už nie je zásadne modrá, len opuchnutá.
Kamaráti aj rodina si už zvykli, že telefonáty končím veľmi nečakane a rýchlo. Nikto sa ešte neurazil. Chápu, že keď totiž pocítim, že potrebujem na toaletu, okamžite to oznámim, nič nepredlžujem a zložím. Šetrím každú sekundu. Na dotackanie sa na toaletu totiž potrebujem priveľa času. A aby toho nebolo málo, včera nám ešte aj vypli vodu. BIO-eko-raw developer sa totiž rozhodol, že sa nebudeme sprchovať v teplej vode a tak sme museli najprv nechať odtiecť asi 20 l vody, kým začala natekať teplá. Na slovo udržateľnosť začínam byť alergická. Po operácii neznášam developera viac ako barle.
Vyčerpané telo
Strašne chcem už pooperačnú botu dole a aj odhodiť barle. Mám pocit, že by som to už krok sun krok zvládla aj sama. Ale nie je to ešte nebezpečné? Sranda, pred týždňom som skoro dokopala sestričku keď mi povedala, že o tri týždne mi to zoberú a po týždni by som jej to vrátila a ešte by som jej prihodila aj premiant. Lieky od bolesti si fakt beriem už iba na večer. Ale telo je vyčerpané, opäť ma atakujú herpesy.
Zajtra idem na odstránenie štichov. Strašne sa na to teším aj keď pred týždňom som si myslela (keď mi to sestra povedala), že si zo mňa robia prdel. Strašne sa na to teším, že sa ako tak oblečiem, nejako ako tak upravím a vyrazím do sveta. Mám pocit, akoby som odlietala do milovaného Karibiku. Tak mi je doma dlho, otupne a hrozne. Myslím na všetkých odsúdených, ktorí dostali domáce väzene aj na desaťročia. Neviem si to predstaviť. Čo ja budem doma do 14. januára 2025 robiť, keďže rekonvalescencia nohy si vyžaduje až dva mesiace? Teší ma aspoň to, že tak ako doktorko sľúbil, tak sa pomaličky deje. Rozostúpené prsty od seba sa naozaj začali vracať do pôvodného miesta.
Hurá do Karibiku!
Na zajtra sa preveľmi teším! Odlietam do medicínskeho Karibiku a mienim si ho neuveriteľne užiť. Musím sa na niečo tešiť. A tak som sa ešte pozrela do diáru, čo ma do konca tohto roku čaká. Termíny u zubára, lekárov, právnika… nesmierne potešili. Po kontrole poprosím manžela, nech ma len tak chvíľu povozí po meste, nech vidím, ako sa postupne prezlieka do adventného obdobia.
Do Vianoc ešte musím napísať Ježiškovi, že ten pravý Karibik si potom všetkom zlom naozaj zaslúžim aj so zákazom vstupu detí a mladých do 21 rokov. Okrem toho musím niekde rehabilitovať!
Lucinka sa začína vracať do formy, cítim to. Dobre bude! Ako povedal náš kamarát, našou povinnosťou je, aby sme boli šťastní! A to zasa až také ťažké v našom manželstve nie je. Všetko zlé preč, cítim v kostiach, že rok 2025 bude pre nás ako vymaľovaný.
Inak pohodka, zvládam to bravúrne aj so smiechom, aj keď mi je vlastne naprd. Ale začínam byť fakt šťastná.
(Ak vás zápisník halluxov zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)