Zápisník hallux valgus: Príprava na smrť (4. časť)
Dnes, presne o jedenástej doobeda ma pred týždňom uspali. A výročia si predsa zvykneme pripomínať. A tak ja dnes oslavujem vlastnú odvahu, že som sa po tých všetkých klebetách o tejto operácii naozaj na to dala a mám to už za sebou. Ani po týždni nič neľutujem a už teraz sa teším na operáciu aj druhej nohy o rok. Inak nie je čo oslavovať, cítim sa ako srnka, ktorú prešlo auto, ale ešte bohužiaľ dýcha.
Snažím sa rehabilitovať, aj keď pocit z toho, že či si tlačím na kĺb palca so zlomenou kosťou správne je šialene nepríjemný. Nebolí to vlastne vôbec, len ten pocit. Čistý psychologický triler. Je to dosť? Nie je to málo? A čo keď to bude priveľa? Točia sa mi v hlave otázky stále dokola počas päťminútovej rehabilitácie trikrát do dňa.
Konečne sama
Dnes išiel manžel po prvý raz do práce a ja som ostala sama. Celkom sa teším, lebo sa o mňa stará s takou láskou, až mi to lezie na nervy. Keby mohol, aj na záchod by chodil za mňa. Ale už mi aspoň dovolí za sebou zatvoriť dvere na toalete. Stále mi ich nechával pootvorené, aby na mňa videl, či som v poriadku. Fakt fasa pocit… Pocit trápnosti, že ho stále musím požiadať o takmer všetko, čo potrebujem do svojej blízkosti, sa bohužiaľ len stupňuje. Ale inak, klobúk dole pred ním. Doma predvádza naozaj úctyhodný performance (jeho korporačnou terminológiou).
Špeciálnu topánku na operovanú nohu takmer vôbec nedávam dole či ležím, spím a keď chodím ani nemám bez nej. Cítim sa s ňou akosi bezpečnejšie dokonca aj pod perinou. Neviem či je to tak správne, musím sa na to v pondelok na kontrole opýtať, ale ja sa tak fakt cítim lepšie.
Výrazné bolesti nemám, veď už ani neberiem lieky od bolesti, maximálne večer, aby som sa ako tak vyspala. Asi začnem prijímať návštevy. Už týždeň som sa však poriadne nevyspala ani raz. Spávam zopár hodín, no neviem či je to iba nohou. Aj ja mám svoje starosti, takže to pripisujem skôr im. Chrbtica zatiaľ drží a aj pažerák sa trochu upokojil. Kriste! Len keby už konečne prestali susedia vŕtať všade naokolo!
Žltá je dobrá
Najviac ma zatiaľ rozveseľujú žlté barle, ktoré mi ladia k okuliarom. Je to také placebo, ale fakt mi robia radosť. Inak, vlastne ani neviem či môžem už bez nich, takže stále krok sun krok s barlami aj na toaletu. Dokázala by som to už aj bez nich, ale niečo mi hovorí, že to stále nie je najlepší nápad.
Už som sa naučila aj používať operovanú nohu ako tak, na pol mojej váhy, presne ako ma upozornila sestrička. V topánke nastupujem len jemne na pätu a vonkajšiu stranu nohy. Výsledkom je niečo, čo sa v celku podobá na chôdzu, ale začalo ma z toho preveľmi bolieť lýtko. Vďaka divnému pohybu som si ho určite natiahla, ale zasa ma nebolí kĺb na „zdravej“ nohe. Pre ortopedickú topánku musím na zdravej nohe pri chôdzi nosiť dreváku. Inak by som prišla o bedrový kĺb na nohe, o ktorú sa musím viac opierať.
Príprava na smrť
Vyplakávanie a hypochondria slušného pána, ktorého operovali predo mnou a ktorého som stretla na prvom previazaní si vybrali svoju daň. Jeho príbeh o tom, ako jeho kamarát takmer zomrel na embóliu či trombózu či čo, lebo mu dali rovnako len tri injekcie do brucha na riedenie krvi nedokážem vymazať z hlavy. Dokonca som napísala doktorkovi, že sa mi noha prestáva páčiť, začína poriadne modrieť a či tých injekcií som nemala na domov dostať viac. To by už čo bolo, že by som si zaplatila ešte aj za vlastnú smrť?!!
Evidentne som ho vystrašila, lebo na môj mail reagoval takmer obratom s tým, že najlepšie by bolo, keby som poslala fotku miesta, kde sa mi objavili výraznejšie podliatiny. Väčšinou sa totiž stáva, že po operácii sa hematóm šíri priestormi v nohe a najčastejšie sa objaví v mieste členku. Presne ako na zaslaných fotografiách. Takže mi odpísal, že sa najskôr nič závažné nedeje a bude to úplne štandardný nález. Slovo najskôr sa mi vôbec nepáčilo. Chcela som tam vidieť napísané URČITE!
Po preposlaní fotografií niečoho, čo už týždeň nepatrí mne to uzavrel ako štandardný nález a mám vytrvať v cvičení s členkom, aby som podporila prekrvenie končatiny. Upokojil ma tak na dve minúty a začala som radšej piť aspoň viac vody. Po hodine dumania a iných nepríjemností som sa zmierila so smrťou hneď potom, ako som si na internete prečítala, že trombóza sa prejavuje práve v lýtku alebo v stehne a prejavuje sa pulzujúcou bolesťou obzvlášť pri došliapnutí. Niečo podobné cítim aj ja v lýtku, ale mne to príde, že ho mám len natiahnuté a pulzujúcu bolesť necítim. Ak teda pulzujúcu bolesť chápem tak ako chápem. Z ôsmych príznakov trombózy som si diagnostikovala tri, takže to možno fakt nebude až také zlé. Ako vyzerá smrť pre embóliu a či bolí som sa nedočítala okrem toho, že je náhla. To ma celkom upokojilo.
V pondelok idem na ďalšie previazanie a vybratie štichov. Manžel ma ubezpečil, že sa toho dožijem a že po ceste tam či späť do postele ma ešte pozve na kapučínko. Celkom by som sa toho chcela dožiť, pretože už týždeň do mňa leje toľko čaju (cháp len), že ak ma nezabije embólia, tak bylinky určite.
Začali mi chodiť pozvánky na vianočné večierky. K jedenej dokonca pripojili aj garanciu invalidného vozíka s girlandami a blikajúcimi svetielkami. A pre to sa už naozaj oplatí žiť! Inak pohodka, zvládam to bravúrne, aj keď mi je vlastne naprd.
(Ak vás zápisník halluxov zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)