Zastavenie po dvadsiatich rokoch

„Bude svadba?“ milo sa spýtal obyvateľ dedinky Božejov, ktorý sedel oproti kostolu a po náročnom pracovnom týždni si z chuti poťahoval z cigaretky, keď sme s manželom ruka v ruke vychádzali z miestnej fary. „My ju už máme dávno za sebou“ zasmiali sme sa.

Malo to byť stretnutie so vzácnym človekom, z ktorého mal vzniknúť rozhovor o jeho živote plnom zmien. Nakoniec z toho po dvadsiatich rokoch bolo dlhé priateľské popoludnie so vzácnym človekom, ktoré sa skončilo večernou omšou. Napriek tomu, že sme vlastne blízkymi priateľmi nikdy neboli.

Nie preto, že by sme s Karolom Lovašom mali nezhody. Práve naopak. Obaja sme však pred dlhými rokmi boli v spravodajstvách takí pracovne vyťažení, že sme sa bližšie vlastne nemali ani čas spoznať, ako sa na tlačových konferenciách len pozdraviť ako kolegovia z konkurenčných médií.

„Karol, si šťastný?“ spýtala som sa v skromnej kuchyni pri napenenej káve podľa rodinného receptu, ktorú vyšľahal do rodičovských šálok z ružového porcelánu…

… A zrazu som sedela v „jeho“ kostole a pozerala sa na o šesť rokov mladšieho bývalého kolegu. Až som sa zahanbila, keď nás s manželom na úvod omše privítal so slovami, že dnes sú prítomní aj priatelia zo Slovenska, ktorí z nej vlastne urobili medzinárodnú omšu.

Pozerala som sa na pokorného človeka a kňaza, ktorého nezameniteľný hlas prechádzal stenami božejovského chrámu, na ktorom je práce ako na kostole aj s jeho celou farou. S úctou som počúvala zrelého šedivého človeka, pred ktorým sa kedysi triaslo celé politické Slovensko a dnes mu s ešte väčšou úctou načúvajú vidiečania, ktorým ponúkal postrehy, dával nádej, požehnanie, rozhrešenie aj lásku.

Na omši som sa nezúčastnila asi toľko, koľko som nevidela Karola. Stála som tam po dlhých rokoch a nasávala nielen jeho hlas a múdre slová, ale aj jedinečnú atmosféru zastavenia. Už dávno som sa tak jednoducho a neplánovane nezastavila a nezamyslela nad tým, čo hovoril na záver pracovného týždňa. O tom, ako nemáme zabúdať oddychovať a hlavne sa snažiť byť lepšími a nie to len vyžadovať od okolia. Počúvala som jeho slová o tom, aby sme sa prestali sústrediť na hnev a nároky, aby sa ľudia okolo nás stali lepšími a radšej sa takými stali my. „Naozaj sa snažím byť lepšia?“ pýtala som sa v duchu v kostole a nenachádzala odpoveď.

Z Božejova sme odchádzali šťastní. Aj keď som nakoniec rozhovor s Karolom neurobila, bolo to jedno z najkrajších popoludní, aké som počas koronavírusovej pandémie zažila. Po dvadsiatich rokoch som sa pozerala na mladého muža, ktorý už lepším jednoznačne je, pretože si vybral oveľa zložitejšiu cestu ako ja. A uvedomila si, že moja úvodná otázka v kuchyni (Karol, si šťastný?) bola úplne zbytočná. Po odchode z oázy zastavenia som ju napriek tomu položila ešte raz, v aute cestou domov: „Lucia, si šťastná?“

P. S. z FB Karola Lovaša:

“Moji pomocníci”

Milá facebooková priateľka, priateľ!

Obyčajne ste zvyknutí, že vás oslovujem nejakým textom, fotografiou alebo rozhlasovým zamyslením. Tentokrát to bude niečo iné.

Desiaty rok pôsobím ako kňaz v malej dedinke Božejov neďaleko Pelhřimova. Zo slovenského pohľadu ide o misijné územie. Úžasní ľudia, no len málo z nich spôsobilých reálne pomôcť pri oprave. Tí, čo by mohli sú obyčajne starí alebo mŕtvi.

Výška nedeľnej zbierky činí v priemere 1 200 Kč (40 Eur). Na účet mi chodí kňazský plat 13 600 Kč. Z neho 8 500 zaplatím mesačne za operatívny leasing auta, poplatky za telefón, internet, jedlo, oblečenie a som na nule. Ak by som nemal druhé zamestanie, z kňazského platu by som nebol schopný v Božejove fungovať (uhlie, základná údržba fary a kostola, energie). Nesťažujem si, len vysvetľujem. Chodia mi pomáhať moji študenti, budúci novinári. Už tu urobili mnoho práce.

V kláštore som si od spolubratov bezúročne požičal 300 tisíc Kč + som si vybral 200 000 Kč stavebné sporenie, aby som urobil nevyhnutné opravy (opadané steny, múry, vymaľovanie kostola a fary, nové elektrické rozvody – tie pôvodné sú ešte v hliníku, výmena podláh, základná rekonštrukcia kúpeľne, nutná výmena kotla, aby zodpovedal normám EÚ).

Nemám len natiahnutú ruku, preto vám píšem o mojom vklade. Ak by ste sa mohli pripojiť, budem za vašu pomoc nesmierne vďačný. Pre tento účel nájdete na konci riadkov číslo účtu farnosti Božejov.

Do konca roka odslúžim každý týždeň jednu svätú omšu za všetkých darcov. V prípade potreby vám vystavím potvrdenie o výške daru.

Viacerí mi aktuálne kladú otázku: “Prečo to robíš? Prečo dávaš do toho, čo nie je tvoje, vlastné peniaze? Čo keď ťa biskup preloží?”

Pred rokmi by som sa možno pýtal podobne. Dnes odpoviem ako mi to povedal môj otec: “Keď by si tam mal zostať len rok a budeš mať radosť z vykonanej práce, stálo to zato.”

Som už veľký a viem, že “tu a teraz” je najdôležitejšia devíza, ktorú mám. Pri návštevách domovov dôchodcov a nemocníc vidím ako kňaz dosť na to, aby som vedel, že “až raz, potom, niekedy…” už nič nestihenme.

Preto teraz. Preto v Božejove. Lebo som tu. Nepýtal som sa sem. A nepýtam sa preč. S vykasanými rukávami, s nohami na zemi, žijem svoje každodenné šťastie. A práve tak sa snažím byť užitočný nielen sebe, ale tiež všetkým okolo mňa.

Tvoj facebookový priateľ,
Karol Lovaš

Římskokatolická farnost Božejov
Číslo účtu
620596319/0800
IBAN
CZ33 0800 0000 0006 2059 6319 GIBACZPX

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)