Zažil hlad, vybudoval najväčšiu hotelovú sieť, zachránil Spartu a rozdal majetok   

Viliam Sivek sa narodil v Trnave, z ktorej ho však s babičkou vyhnali komunisti až do Sudet.  Vie čo je hlad aj tvrdá detská práca v baníckych doloch. Pravdepodobne aj to sa podpísalo pod jeho posledných 27 rokov, počas ktorých v Českej republike vybudoval najväčšiu hotelovú sieť 54 hotelov a to bez úverov a akýchkoľvek úspor. Filantrop jedného dňa majetok rozdal a dnes predovšetkým pomáha manželke s chorými a sociálne slabými ľuďmi. Vďaka svojim mimoriadnym manažérsky schopnostiam a obrovskej húževnatosti sa nezmazateľne podpísal pod český cestovný ruch, ktorý formuje dodnes.

Viliam Sivek je držiteľom obrovského množstva čestných titulov a ocenení. Napríklad Čestný titul manažer odvětví, Čestný titul TOP 100, Manažer roku České republiky, Ceny Osobnost cestovního ruchu České republiky, Mimořádné ceny NFHR ČR za vytváření dobré pověsti hotelového průmyslu, Čestného titulu Hoteliér roku, titulu Gentleman PRO, ktorý prideľujú významným mužom za ich vyzretosť a zásluhy a mnoho ďalších. V roku 2010 ho uviedli do Síně slávy TTG . Pôsobil aj ako predseda Asociace cestovních kanceláří České republiky, je viceprezidentom Svazu obchodu a služeb ČR, predseda Komise obchodu a služeb cestovního ruchu a členom Akademických rad Vysoké školy obchodní v Prahe. V rokoch 2006 až 2011 bol dokonca aj predseda predstavenstva v hokejovom klube HC Sparta, ktorý vytiahol z absolútneho dna na čelo tabuľky.

Bola som nesmierne zvedavá na človeka, ktorého vyznamenania sa nedajú ani dočítať. Či sa opäť potvrdí pravidlo, že čím viac človek dokáže vlastnými schopnosťami, tým je k ostatným pokornejší.

Za 27 rokov ste v Českej republike dokázali neuveriteľné veci.  Vaše ocenenia som ani nevedela dočítať. Ako sa to všetko začalo?

Tak to je dlhá odpoveď. (úsmev) Narodil som sa v Trnave. V roku 1951 mi zatvorili maminku za vlastizradu, lebo cez Strečno prevádzala Francúzov. Bojovala v Slovenskom národnom povstaní , dokonca za to dostala množstvo vyznamenaní, napríklad Zlatý rád SNP. Dostala aj francúzsky Vojnový kríž za statočnosť. Vtedy sa však mohlo tvrdiť iba to, že nás oslobodil Sovietsky zväz a tak ju komunisti poslali do väzenia.  Celá rodina sme sa dostali do perzekúcie. Vysťahovali nás zo Slovenska a museli sme ísť do Sudet . Takže tu v Čechách žijem vlastne celý život. Kým bola maminka zatvorená, žil som s babičkou v Jablonné nad Orlicí a musel som sa o ňu starať už ako dieťa. V desiatich rokoch som chodil do lomu nakladať kameň, v 14 rokoch som už fáral na Ostravsku v banských doloch. Robil som na dráhe posunovača a kuriča. Študovať som mohol až keď sa maminka vrátila z väzenia a rehabilitovali ju.

Vyštudovali ste pedagogiku, zvláštne.

Pretože ma menovali riaditeľom internátu učňovky a nemal som žiadny výučný list. Takže som vlastne študovať musel. (smiech) Po skončení školy mi navrhli, či by som nepostavil hotel v Prahe, kde sme sa s rodinou presťahovali v roku 1982.  Takže tam som si vlastne postavil a viedol vtedy najväčší hotel v Českej republike Pyramídu.

Prečo práve vy a hotel?

Lebo som mal k cestovnému ruchu veľmi blízko, pretože som nikdy necestoval. (smiech) Ja som len stále chcel cestovať. Asi to zo mňa vyžarovalo a vyhodnotili ma ako jedného z najlepších pracovníkov na okrese a pozvali na konkurz. Povedali mi, že som ten pravý, mladý, odvážny a urobili zo mňa riaditeľa veľkého hotela.

Boli ste aj zdravo drzý?

Strááášne som bol drzý! (smiech) Keď to teraz zhodnotím, že ako človek, ktorý nemal ánung o hotelovom biznise sa rozhodol, že bude riadiť 270 pracovníkov a že to ešte postaví … (smiech) Veď keď sme prišli na ten Dlabačov, tam bola len jedna veľká diera a v rukách som mal projekt! Ale zvládli sme to a roky som tam robil riaditeľa. Potom prišla revolúcia a rozhodol som sa, že začnem podnikať.

Skončili ste pri 54 hoteloch. Vy viete robiť aj niečo, že len trošku?

Viete, keď sa otvorili hranice, každý chcel vidieť ten zázrak Nežnej revolúcie a Praha nemala hotely. Takže som si prenajal ubytovňu, ktorú som neskôr prestaval , zobral som si strašný 21% úver a dnes je z toho nádherný  štvorhviezdičkový hotel Selský Dvůr. A postupne pribúdali. Založil som si cestovnú kanceláriu, lebo som nechcel byť odkázaný na sprostredkovateľa, mal som svoje autobusy, loď a takto sa to množilo a množilo, až ich v jeden deň bolo 54.

Kedy ste spali?

No veľmi málo. Domov sme chodili o pol druhej v noci a o piatej ráno sme už boli v práci.

Ako dlho to trvalo?

Hm.. 15 rokov. Až do krízy v roku 2009. Naozaj sme prežili povodne, prežili sme SARS,  americké dvojičky… Vtedy ľudia prestali lietať do Prahy, báli sa cestovať , báli sa terorizmu. Dostal som obchodnú ponuku a celú sieť, 54 hotelov, som predal. Dokonca som mal hotel aj v Bratislave a nesie moje meno Viliam . Všetko som ale predal a nechal som si iba šesť hotelov a podnikáme ďalej. (úsmev)

Predstavujem si začiatky,  ako ste prišli domov a manželke oznámili, miláčik, všetky rodinné úspory investujem do hotelov a ešte ťa aj zadĺžim v miliónoch.

Tak to vás vyvediem z omylu.  Nemal som žiadne rodinné úspory. Mal som presne päť tisíc korún, ktoré sme dali na vybavenie živnosti. (úsmev) No a možno som mal šťastie,  že som narazil na človeka z Nemecka, ktorý mal cestovnú kanceláriu a povedal mi, Viliame poď, rob to pre mňa. Požičaj si na to peniaze, oprav to, ja ti tam budem voziť ľudí. Postupne sme robili veľké akcie aj svetového významu, rôzne majstrovstvá sveta, obrovské lekárske kongresy…  Samozrejme, išlo to postupne. Nejde všetko naraz. Zadĺžil som sa vlastne iba raz v živote, keď som si požičal na rekonštrukciu ubytovne. Odvtedy som úver nemal.

Neverím, že to je iba o šťastí, treba mu totiž ísť aj oproti.

Viete čo, ja si naozaj myslím, že je tam aj kus šťastia a ten podnikateľský nos. Dedo robil generálneho riaditeľa trnavského cukrovaru, druhý generálneho riaditeľa Figara. (úsmev)

Takže sú to aj gény.

Možno áno. (úsmev) Ale naozaj je to aj kus šťastia a podnikateľského nosu, aby ste nenarazili na zlú osobu, aby ste vždy vedeli ohodnotiť svoje sily , na čo máte a na čo nemáte a nešli do rizík. Mnohé som robil iba na podanie ruky. Jednoducho som cítil, že ten človek má nepodvedie.

Aj dnes by to tak išlo?

No tak dnes je to asi podstatne horšie pre začínajúcich podnikateľov, aby nenarazili , aby ich niekto nezdral  z kože až donaha, aby ich niekto neposlal do exekúcie. Dnes je to asi zložitejšie. Najmä v mojej oblasti.

Asi ste si vedeli vybrať aj správnych ľudí. A to je veľmi ťažké.  

Viete, keď som pred 27 rokmi začal budovať hotel na Kampe Starú zbrojnicu, videl som jedného chlapca , ktorý tam nosil kufre. Volal sa Zdeněk Štěpán. Bol mi sympatický. Neskôr robil recepčného, potom vedúceho recepcie, potom som ho urobil riaditeľom malých hotelov, neskôr riaditeľom hotelu Ramadán na Václavskom námestí no a dnes mi robí finančného riaditeľa a je úúúúžasný. Je na neho absolútne spoľahnutie. Viete, to nie sú moji zamestnanci ale spolupracovníci. Podnikáte totiž tak, ako si ich vychováte, ako ich riadite a moji ľudia idú už so mnou štvrťstoročie . Naozaj máme minimálnu fluktuáciu. Naozaj iba v odbore kuchár a čašník, ale to je normálne, pretože reštaurácie a hotely si ľudí preťahujú. Napríklad v eventovej cestovnej kancelárii mám stály personál , sú to naozaj profíci.

To ale znamená, že naozaj to robíte dobre…

Neviem čo to je, lebo podnikanie je naozaj pre každého veľmi náročné. Ale možno je to kontakt s ľuďmi. Ale to nie je iba v podnikaní . Napríklad v roku  2007 mi ponúkli, či by som nešiel robiť generálneho manažéra hokejového klubu Sparta Praha. Vtedy bola druhá pred koncom tabuľky. Aj keď som mal synov hokejistov, jeden z nich je dvojnásobný majster sveta, obaja hrali v zahraničí v NHL, tak som hokejistov v Sparte nepoznal. Naučil som sa mená aj ich rodinných príslušníkov. Keď som tam prišiel a podal ruku vrátnikovi a oslovil Jirku Vikoukala, či je dcéra zdravá a ako sa má… Je to o tom kontakte a prístupe, o sociálnom cítení. Presne ako v podnikaní, pretože musíte poznať ich rodiny a  vedieť čo potrebujú. Napríklad, keď mi otehotnie spolupracovníčka, tak jej zabezpečím najlepšiu lekársku starostlivosť. A oni sa potom vracajú.

Aj tak si neviem predstaviť, že vás za tie roky niekto  neoklamal.  

Určite, stalo sa mi to často, ale to sa stáva, lebo keď máte tisíc spolupracovníkov, ani ich všetkých samozrejme nemôžte poznať, tak sa vám to stane, že vám niekto neodovzdal tržbu, že niekto niečo ukradne, ale to je už bežný život. To je život, ktorý musíte vytrpieť  a musíte si to vyriešiť sám v sebe, či na neho podáte trestné oznámenie alebo sa s ním dohodnete.

Koľko priateľov ste stratili počas podnikania?

Tak skôr by som to otočil, koľko som ich našiel.  Naozaj som vyrastal na ulici, lebo v Sudetoch sme bývali v pivnici a ako dieťa som mal strááášnýýý hlad. Na to do smrti nezabudnem a práve tá ulica sa so mnou delila o krajec chleba. Babička nemala dôchodok, lebo my sme počas komunizmu boli vyvrheli, ale z niečoho sme museli žiť. A to vo mne zostalo dodnes. A práve tam som mal kamarátov. Dodnes ich považujem za kamarátov, s ktorými sa stretávam. Viete, keď máte hlad a niekto vám dá krajec chleba …(zvážnie) … to možno dnes už veľa ľudí nechápe, čo je to hlad… Takže títo kamaráti mi ostali. V podnikaní získať si kamarátov je strašne zložité a veľmi ťažké, pretože veľa času nemáte a ja nie som pivár a nechodím do hospody. Mám rodinu aj 12 ročnú dcérku, takže sa snažím ten čas rozdeliť medzi podnikanie a rodinu.

Nie je to ale nebezpečné v tom, že ste až veľmi úspešný a jednoducho niekto vás chce využiť? Finančne, kontakty a podobne?

Viete, toto musí každý človek zažiť. Či je to čisté priateľstvo alebo niekto chce mať z toho prospech. To viete, že sa to stane a stáva, ale nejakým spôsobom si to dokážem sám v sebe vyriešiť. Pre mňa je podstatné to, že mám vo firme zamestnanú celú rodinu. Mám tu aj členov rodiny zo Slovenska, veď ja tam mám stále rodinu. To sú moji priatelia , ktorým môžem povedať všetko. A s tými, s ktorými som sa v živote nedohodol a to viete, že ich bolo dosť, tak vždy to bolo otvorené, čisté a bez problémov a za to sa nemusím hanbiť.

Čo je ťažšie, zamestnávať rodinu alebo cudzích?

(úsmev) No, pre každého je ťažké zamestnávať rodinu, obzvlášť ak ste otec a tých päť detí sa vám stretne pri stole a vy ich musíte trošku „porichtovať.“ (smiech). Občas totiž prichádzajú s nápadom, s ktorým nesúhlasíte. Celý ten nápad je odvážny, ale pre mňa veľmi riskantný a ja som nikdy do nejakých rizík nešiel. Preto sme takí úspešní ako sme. (úsmev)

Kedy ako podnikateľka viem, že to je už riziko?

Nikdy som nešiel do žiadnych investičných fondov, nikdy nikomu som nezveroval svoje peniaze , od začiatku mám svoju banku a samozrejme, že som mal aj milión lepších ponúk. Od mojej banky mám však ľudí, ktorí nám radia a snažia sa pomôcť. Samozrejme, že za to musíme aj platiť.

A naozaj si od nich necháte poradiť? Veď banky potrebujú na klientoch zarobiť.

Samozrejme, že si nechám, ale my sme už v situácii, keď my radíme aj im. (úsmev) Čo je napríklad nesprávne, pomalé, čo je byrokratické, ako zrýchliť platby a podobne. Sme tam VIP klient, ktorý si už môže dovoliť banke povedať: „Banka musíme postupovať trošičku operatívnejšie!“ (smiech)

Ste aj poradca ministerky pre cestovný ruch. Nespolitizuje to vaše meno?

Pani ministerka, mimochodom úžasná a empatická pani ministerka Klára Dostálová ma požiadala, či by som jej nerobil poradcu pre cestovný ruch. Robím to zadarmo aj z toho titulu, že som predsedom Fóra cestovného ruchu a bývalý predseda Asociácie cestovných kancelárií ČR . Všetko sú to dobrovoľné funkcie . Napríklad  fórum združuje 162 tisíc zamestnancov, čiže mi prelíname cestovný ruch a máme informácie od všetkých základných najväčších podnikateľských subjektov. To bol asi dôvod, prečo si ma pani ministerka vybrala a ja som rád, že môžem uplatniť svoje skúsenosti v prospech Českej republiky.

Nikto vám teda nepovedal, nemiešaj sa do politiky?

Ja nie som v politike. Nebol som v politike a nebudem v politike aj keď som ponuku dostával často od rôznych politických strán. Jednoducho v nej nebudem . Som apolitický a myslím si, že cestovný ruch si zaslúži aby povýšil. Na Slovensku ste centrálu cestovného ruchu zrušili. Hovoril som s vašim ministrom dopravy aj s jeho generálnym riaditeľom pre cestovný ruch a myslím si, že to dobre nie je. Možno, že ste ušetrili nejaké financie, ale cestovný ruch si zaslúži silný marketing. Potvrdzujú to aj výsledky, ktoré má Česká republika.

Nikdy vás to nelákalo ukázať aj Slovákom, ako to treba robiť?

Nemám na to papier, aby som učil Slovákov robiť cestovný ruch . Cítim sa byť Slovákom, aj keď som sa naučil hovoriť Ř. Slovensko mám rád, je to môj domov , ale …  Navrhol som generálnemu riaditeľovi pre slovenský cestovný ruch, však je 100. výročie Československa , poďme predstaviť našich vynikajúcich kuchárov z Česka aj Slovenska. Veď máme úžasné národné kuchyne, urobme v Prahe aj Bratislave Dni československej kuchyne. Predstavme tam našich najlepších kuchárov, predstavme vaše halušky , husi, varme z regionálnych potravín… Nápad sa im páčil a už som ho predstavil aj na českom ministerstve. Možno sa to podarí, ale naozaj nemám papier na to, aby som prišiel k vám a radil vám.

Ale vaše výsledky za to hovoria. Podľa mňa ste ten človek, ktorý by nám mohol pomôcť.

Vy ma stále chválite, ale ja mám naozaj veľa nedostatkov. (smiech)

Aké?

Tak napríklad , už len to, že mi je 72 rokov, aj to už je nedostatok. (smiech) Keby mi bolo 40, možno by som tú odvahu, že by som sa buchol do pŕs a povedal  robme to takto a takto našiel.

Začínali ste podnikať pred 30 rokmi. Myslíte si, že to bolo pre vaše úspešné podnikanie šťastím, alebo by ste to mali naopak dnes ťažšie?

Určite by sa mi to podarilo aj dnes, keby som opäť do toho išiel s rozvahou , bez úveru. Určite, pretože tie skúsenosti, ktoré máme so zdieľanou ekonomikou so sociálnymi sieťami, toto novým podnikateľom veľmi pomáha. My sme sa to museli učiť. Nás to zastihlo v nejakom procese a dnes zdieľaná ekonomika veľmi pomáha. Napríklad ubytovanie Airbnb.  Môžeme sa proti tomu brániť jedine tak, že dáme tomu pravidlá . Sociálne siete valcujú internet, to je budúcnosť a tomu sa nemôžeme brániť. Mladší podnikateľ toto chápe. Som si istý, že keby som dnes začínal, určite by som bol ešte úspešnejší a oveľa ďalej.

Spartu Praha ste vytiahli z dna na piedestál.  Určite to nebolo len preto, ako ste spomínali,  že ste sa naučili mená všetkých hráčov a mená ich rodinných príslušníkov. 

Samozrejme, vymýšľali sme aj rôzne akcie, ako Sparťanskú krv, lebo som potreboval dať dokopy fanúšikov aj hráčov. Veď tam už chodilo iba 2,5 tisíc ľudí, keď sme končili ich bolo 13 tisíc na zápas. Chodil som do funklubu medzi fanúšikov, skákal som tam s nimi „Kto neskáče nie je  Sparťan“ a pritom som mal  voperovanú  strunu v päte. Varil som v kabíne pre hráčov a hráči, vedenie aj fanúšikovia začali ťahať za jeden povraz. Vymýšľali sme veľké filmy, napríklad 300, ktorý je o Sparte v starom Grécku. V podstate sme tam robili premiéru. Podarilo sa nám naozaj veľa nádherných vecí, pre hráčov to bola eufória a verím, že keby som tam ostal, tých titulov je viac.

Vraj ale vaša manželka na toto obdobie nespomína dobre.

Tak to teda máte skvelé informácie! (smiech) Tá mi to vyčíta dodnes, pretože sa narodila Barborka  a vtedy som bol len neplatený funkcionár niekde po nociach, pretože zápas sa skončil o desiatej v noci, robil som ešte hodnotenie a prišiel naozaj neskoro. Áno, to bola naozaj ťažká doba pre moju manželku a ja jej dodnes ďakujem, že to s malou vydržala. Napriek tomu, že má rada moje deti z prvého manželstva a aj vie čo dokázali, hlavne Michal , tak ten hokej nemá rada a zostalo to v nej dodnes. Aj keď teda máme zasa za sebou dve majstrovstvá sveta v hokeji a zasa som bol v práci od rána do noci, ale to zasa chápala ako biznis. Ale Spartu nechápala, ale to je asi normálne, keď sa žene narodí dieťatko a manžel sa stále niekde trajdá. (smiech)

Čo ste prežívali, keď vám syna draftovali do NHL?

No Michal bol v prvom rade výborný študent. Ten nemal jedinú dvojku a napríklad za žiacky zápas dával šesť sedem gólov. Mal trochu smolu, pretože som na tom drafte bol.(smiech)  Bolo to úžasné! Bol draftovaný z 21. miesta za naozaj veľmi veľa peňazí a musel som ho preto aj trochu zosadiť na zem, lebo keď dostanete dva milióny dolárov, tak hneď príde chuť na auto a tak, ale nakoniec sme to zvládli. Najkrajšie bolo pre mňa, keď hneď v prvom zápase za Pittsburgh Penguins  nastúpil do päťky snov – Lemieux, Lang, Kovalev,  Sivek a dal tam gól. Bol aj hviezdou zápasu. To bolo veľmi krásne a priznám sa, že som si tam aj poplakal.

Mám pocit, že aj teraz máte slzy v očiach. 

Áno, je to veľká spomienka…

Človek má pocit, že ste už dosiahli všetko. Dostali ste aj ocenenie Filantrop roka, lebo ste významnú časť majetku darovali. Niekto  môže povedať, že je jednoduché rozdávať, keď je z čoho.

No, niekto si možno pletie filantropa so sponzorstvom. Sponzor vždy niečo chce. Napríklad reklamu. Dnes filantropom môže byť aj ten, kto si kúpi charitatívnu kvetinku a pripne si ju. Niekto na to má a niekto nemá. My sme mali peniaze a tak sme skrátka cítili, že je potreba pomôcť tým, ktorí pomoc potrebujú.

Kedy prišiel ten deň, že teraz už budeme rozdávať?

My sme pomáhali celých 28 rokov.  Ako rástla firma, tak sme dávali. Najprv 50, potom 100 tisíc a viac a viac. Napríklad Jedličkovému ústavu. Zobral som svoj tím a išiel som tam s  dievčatami z cestovnej kancelárie a hotelov a pomáhali ťažko postihnutým deťom napríklad hrať bowling na ich olympiáde. Potom prišla doba, kedy moja žena psychologička vymyslela projekt , ktorý by pomáhal schizofrenikom, ľuďom v núdzi , rozpadnuté rodiny, rozvody, sebevrahom a podobne. Ten projekt bol taký dobrý, že sme si s manželkou povedali, že do toho dáme aj peniaze. Manželka je dobrý intervent aj psychológ a projekt vznikol v roku 2011. Názov Modré dvere vymyslela ona. Modrá je farba nádeje, dvere otvárajú  vstup do života. Kúpili sme dom v Kostelci, ktorý sme zrekonštruovali a pustili sa do práce. Učíme postihnutých hospodáriť. Napríklad: „Koľko máte na deň? Sto korunu? Poďme nakúpime, uvaríme, zjeme to pri spoločnom stole!“ Je tam aj kaviareň, kde obsluhujú chorí pod dohľadom sociálnej pracovníčky, záhrada, ihrisko … Miešajú sa tam chorí so zdravými. Nechceme, aby to bol dom bláznov! V roku 2014 sme kúpili ďalší dom v Říčanech, máme ďalší už aj v Prahe. Máme už aj terénne autá , aby sme mohli jazdiť po mestách aj dedinách. Často jazdíme aj v noci za chorými. Je to krásna práca, keď zachraňujete životy ľudí!

Nosíte si prácu domov? Musí to byť psychicky náročné.

Manželka o konkrétnych prípadoch ani hovoriť nemôže, lebo je to lekárske tajomstvo, len povie, že riešila veľmi zložitý prípad. Ja to potom len počujem priamo od tých ľudí, keď napríklad čítate niekde od nich poďakovanie. Naozaj dnes do toho vletíte, ani neviete ako. Každý deň. Veď aj podnikatelia si často nevedia rady. Niekto ich napríklad podviedol, potom problémy v rodine, to sú vážne stavy. Alebo napríklad rodiny, ktoré spolu 10 rokov nehovoria. Rodičia, deti a vnuci. V živote si nesadnú za jeden stôl. A 46 pracovníkov Modrých dverí dokáže to, že si tá rodina napríklad po tých x rokoch sadne za stôl, vyrozprávajú si to a ďalej žijú spolu v šťastí. A to je ten zázrak, ktorý sme dokázali vybudovať. Ale generálna riaditeľka je manželka, ja som len  manžel! (smiech)

Čo by ste poradili ľuďom, ktorí nechcú takto dopadnúť, ale naozaj chcú svoj osud zobrať do vlastných rúk?

Viete, doba nie je zložitejšia pre podnikanie ako kedysi.  Doba je zložitejšia iba v byrokracii. Dnes je ďaleko jednoduchšie si založiť  koncesiu, živnosť, v podstate to stojí korunu. Ľudia si však dopredu musia veľmi zanalyzovať svoje schopnosti, na čo majú a na čo nie. Musia byť skromní a pokorní. Hlavne sami k sebe. A nie hneď rozbehnem projekt a prijmem ľudí. Neuvedomujú si, že ľudí musia zaplatiť, že to nejde jednoducho dávať ako kedysi niekde v hospodách. Poradil by som im, aby boli čestní podnikatelia a naozaj poriadne zanalyzovali ten svoj nápad. Nech sa poriadne pozrú na svoju konkurenciu ako je silná. Hovorím teraz za oblasť cestovného ruchu . Veď ešte aj dnes stále vznikajú eventové agentúry a keď získate jedného klienta, ktorý o vás pekne hovorí, tak okamžite máte druhého,tretieho… A keď už mám troch stálych klientov, tak si už môžete dovoliť prijať jedného pracovníka. Jednoducho, nejde to všetko robiť HOP, budem veľký. Musíte kráčať postupne. Napríklad, my teraz budeme zabezpečovať ubytovanie pre 70 až 100 tisíc motorkárov, mávame akcie  aj v španielskom sále, ale všetko prišlo postupne. To je potom radosť a to je presne to, čo som vám hovoril, že ten podnikateľ by nikdy nemal prehnať svoju silu a len povedať, toto chcem, toto chcem , čo príde zhodnotíme a budeme riešiť potom. Mojou snahou je pomôcť Modrým dverám , pretože to je pre mňa to základné, že firma pomáha Modrým dverám finančne aj organizačne dobrovoľníckou prácou a samozrejme mám rodinu, ktorej sa chcem venovať.

Celý rozhovor aj o problémoch turizmu nájdete vo videu:

Môže vás zaujať:

https://www.dalito.sk/cesi-sa-historii-klanaju-oslavy-100-rokov-ceskoslovenska-riadne-roztocili/