Zdenko Matejdes : „Keď sa v slovenskom hokeji budeme každý hrať iba na svojom piesočku, tak sa nikam neposunieme.“

Keď som ho po prvý raz počula v telefóne, ospravedlnila som sa za otázku s tým, či sa môžem spýtať, koľko má rokov. V telefóne totiž znel veľmi mlado. Keď mi Zdenko Matejdes, predseda HK Nové Mesto nad Váhom povedal, že 26, vyletelo zo mňa, preboha, veď vy ste rovesník mojej dcéry a už riadite hokejový klub?! Zasmiali sme sa spoločne. Bola som zvedavá na mladého muža, ktorý sa rozhodol založiť hokejový klub v meste, ktoré vlastne ani nemá hokejovú tradíciu a naokolo je ešte množstvo vychýrených klubov, dokonca slávny Trenčín. „Veď tam na ľad ani asi nevie zohnať deti,“ preletelo mi hlavou. Mladého šéfa mladého klubu navrhol vyspovedať podľa dohody s redakciou Dalito prezident SZĽH Martin Kohút. Bola som veľmi zvedavá prečo. V rozhovore aj o tom, či pre lepší hokej robia niečo aj fanúšikovia. 

Máte iba 26 rokov a riadite hokejový klub. Poznáte ešte niekoho takého mladého v takejto funkcii?

Hm…. asi máte aj pravdu, že som najmladší, nikoho takého momentálne v slovenskom hokeji nepoznám.

Nemali ste pred takouto funkciou rešpekt? Rodičia vedia byť fajn, ale aj premotivovaní… 

V Novom meste nad Váhom doteraz nebol človek, ktorý by sa stabilne a aktívne venoval hokeju. Keďže som vyrastal ako hokejista, tak som si povedal, že nikto skúsenejší sa aj tak nenašiel, tak som to skúsil. (úsmev)

Vo funkcii ste tri roky. Ako ich zatiaľ hodnotíte? Bolo to dobré rozhodnutie? Hokej má veľa problémov.

Je to veľmi náročná práca, ale postupne si napĺňam hokejové a aj osobné ciele, takže zatiaľ to hodnotím pozitívne. Môj hlavný cieľ je, niečo tu za sebou zanechať. Chcel by som tu vychovať mládež rovnako, ako som bol vychovávaný ja.

Prečo si myslíte, že si vás pán Kohút vybral? Že chce počuť váš názor?

(smiech) Tak to vôbec neviem. (smiech)  Veľmi ma to prekvapilo, absolútne neviem prečo. Možno preto, že sme v našom klube aktívni takmer všetci, najmä v náborových aktivitách.

Boj o deti je v slovenských kluboch naozaj veľký.

Máte pravdu. Na Slovensku konkurenciu vidím, aj keď ju za konkurenciu osobne nepovažujem, pretože my sme naozaj hokejový klub, ktorý si s okolitými väčšími  klubmi pomáha. Hľadáme spoločné riešenia, ako deti dostať nielen na hokej, ale ich aj zaujať tak, aby na ňom aj zostali. Hľadáme spôsoby, ako si navzájom pomôcť. Oni nám a my im. To je naša hlavná myšlienka, pomôcť si navzájom a nejsť proti sebe. Máme predprípravku, prípravku a mladších žiakov do 11 rokov, ktorí už hrajú aj súťaž.

Vy sa nebojíte nového pyramídového systému SZĽH, že vám najlepší odídu do veľkých klubov a nebudete už môcť súťažiť v mladších žiakoch?

Mám na to jasný názor. Keď mi príde dieťa s rodičmi, napríklad z Piešťan, že či by mohol hrávať u nás, tak naopak, smerujem ho, aby zostal v Piešťanoch. Veď je to nezmysel, aby odišiel odtiaľ, kde majú rovnaké podmienky. Na Slovensku sú v kluboch v týchto kategóriách len minimálne rozdiely.

To máte toľko detí, že ich môžete odkazovať tam, odkiaľ pochádzajú? Nedajbože mi ešte poviete, že už robíte výbery a nie nábory….

(smiech) To nie, to sme všetci na tom rovnako, robíme zatiaľ len nábory. (smiech) Ale postupom času sa tie počty u nás naozaj napĺňajú. V prvom roku sme mali 25 detí, za tri roky už 95. Je to naozaj výsledok dennodennej práce. S deťmi musíte pracovať systémovo. Takže využívame aj letné nábory a aj iné akcie.

Ako teda presvedčíte rodičov v nehokejovom meste, aby dali dieťa na hokej?

Oslovujeme ich kde sa dá, aby si to prišli aspoň vyskúšať. Vždy robíme iba okresné nábory. Napríklad spádová oblasť, Nové Mesto nad Váhom má 20 tisíc obyvateľov a 30 tisíc obyvateľov majú okolité obce spolu.

Ale aj tak to musí byť pre vás ťažké, lebo neďaleko máte slávny Trenčín a viem si predstaviť rodičov ako si myslia, že práve cez Trenčín sa ich dieťa dostane do NHL. Takže mi to od vás príde odvážne.

Máte pravdu v tom, že malé kluby nechcú deti púšťať do veľkých klubov. Trend je taký, že každý klub bojuje o každé dieťa. Ak naozaj deti chcú ísť do Trenčína, tak  sa samozrejme zaujímam o to, čo je teda v Trenčíne také, že tam chcú odísť.

Takže ste prišli do Trenčína a spýtali sa rovno, pomôžte mi, ako to mám robiť tak, aby mi deti neutekali k vám? Trochu odvážne nie?

Ide o to, že ak tam chodia deti, tak ich majú asi málo. Veď počet detí na zápas sa prekročiť nemôže. Takže som to zobral opačne, povedal som si, poďme pomôcť Trenčínu, čo sa týka náborových akcií, aby nemuseli ťahať deti malým klubom.

Chcete mi povedať, že vy ste ten, kto ešte pri náboroch pomáha Trenčínu? Že je na hokejovom Slovensku oblasť, kde si bežne kluby pomáhajú?

Naozaj s Trenčínom aj Piešťanmi vychádzame veľmi dobre. Takže v tom naozaj nevidím problém. Samozrejme aj my máme svoje chyby rovnako, ako každý z nás pri hokeji, ale treba sa z tých chýb poučiť a navzájom si pomáhať.

Za tri roky vy ste mali šancu reálne pocítiť podporu nového vedenia SZĽH?

Pociťujeme podporu najmä pri infraštruktúre. Veď krásny hokejový stánok urobili napríklad v Michalovciach. Najviac pociťujeme projektové oddelenie zväzu . Naposledy to bol projekt Strelnica, ktorý je veľmi potrebný pre deti. Majú totiž už oveľa viac možností, čo sa týka športovania a môžu si vyberať z mnohých športov. Dnešné deti už nie sú športom vychovávané na ulici a presne toto im chýba.

Videla som strelnicu, bol to pre mňa taký kúsok ničoho, ale všetci o ňom hovoria. Prečo je strelnica pre výchovu taká dôležitá?

Lebo dve tretiny prípravy sú najdôležitejšie mimo ľadovej plochy. Sú to aktivity koordinačné, rovnako, ako je pre hokej veľmi dôležité aj plávanie.  Keď som to vysvetľoval rodičom, že bez strelnice sa nepohneme, tak ma poslali do Čachtíc (smiech) na reálnu strelnicu, ale potom som im vysvetlil o akú strelnicu ide. Deti tam trénujú palicovú techniku, pretože na ľade taký priestor a čas na trénovanie nemáte. My sme boli naučení strieľať na ulici, na ľadovej ploche sme sa už len zdokonaľovali. Keď máte strelnicu a len obmedzený počet ľadov, tak tú techniku už vieme trénovať aj mimo ľadu a práve v tomto nám pomohlo SZĽH. Pre náš malý klub je to naozaj dôležité a sme im za ňu vďační.

Aj tak ste ma prekvapili tým, že ako šéf iného klubu sa tešíte, že niekde niečo  vybudovali v Michalovciach. To sa mi pri rozhovoroch často nestáva.

Keď sa v slovenskom hokeji budeme každý hrať iba na svojom piesočku, tak sa nikam neposunieme. Musíme rozmýšľať ako jeden hokejový národ. Vôbec sa nebránim ani tomu, ak by ma niekto z východu oslovil ohľadom náborových akcií, ktoré vieme robiť dobre. Nemám problém s tým pomôcť.

Nemá každý takéto myslenie ako vy, je to generačné?

Ale toto nie je len moja myšlienka. Mám veľmi dobrých ľudí okolo mňa, ktorí sú starší a veľmi ma v nej podporujú.  Každý deň mi niečo napadne a oni ma usmernia. V klube komunikujeme tak, že prídem s návrhom,  prerokujeme ho, a nepristupujeme k tomu spôsobom, ako sa to nedá, ale ako sa to dá. Čiže, vždy hľadáme riešenie. Povedia mi napríklad, pán Matejdes, táto cesta nebude dobrá, skúste túto cestu. Ide o to, aby myšlienka zostala, ale hľadáme novú cestu ako ju realizovať.

A vy nemáte v meste problém so štadiónom?

Nie, máme vlastne nový, iba desaťročný štadión. Podpora hokeja mestom je pre nás dôležitá, lebo ešte nie sme hokejové mesto. Čiže u nás treba naozaj dobudovať podmienky, aby sme mohli rozvíjať deti a náš klub po každej jednej stránke.

Teraz už tomu vôbec nerozumiem, ako ste nabrali odvahu založiť hokejový klub v nehokejovom meste.

Práve to ma zaujalo, že tu žiadny hokejový klub nebol. Kedysi niečo bolo, ale dávno.  Od mesta máme prenajatú plochu na zimnom štadióne.

Čiže bez spolupráce s mestom by ste to asi ťažko dokázali.

Nejakú malú dotáciu dostávame aj zo zväzu, ale vzhľadom na to, že sme malý klub, musíme si sami zháňať financie. Osobne mám denne aj päť stretnutí s potenciálnymi partnermi, ktorí by mohli spolupracovať s našim klubom. Jednoducho, už dávno prešli časy, keď v kluboch len čakali čo dostanú. Karta sa otočila úplne opačne, musíme sa snažiť my. Sme veľmi aktívni , čo sa týka grantov a nadácií, každé jedno dieťa v klube dostalo výstroj, aby do nej nemuseli investovať rodičia. Veď iba brankárska výstroj pre 10 ročné dieťa stojí 1 500 eur.

Kto vypracováva u vás projekty na získanie finančnej podpory?

Som rád, že sa nám už podarilo získať aj nejaké granty. Získali sme tisíce eur. Všetky projekty a žiadosti vypracovávam osobne. Prvé roky to bolo ťažké aj pre mňa, keďže nie som vyštudovaný projektant-manažér, ale fyzioterapeut na TNUAD. Postupom času, ako mi pomáhali ľudia okolo mňa, si ich už robím sám.

Ako na oslovenia o podporu reagujú ľudia, firmy, spoločnosti? Vlastne fanúšikovia, ktorí dnes už viac pred televízorom a na tribúnach nadávajú, ako sa tešia.

Presne to, všetci sa chceme tešiť z víťazstiev, ale hokej ako taký podporiť nechceme. Veď keď očakávame aj výsledky a úspechy, tak ľudia by si mali dať aj otázku, čo pre to spravili. Väčšina hokejových klubov sú neziskové organizácie, a chápem aj to, že ich je strašne veľa, ale keď prídem za nejakým sponzorom či partnerom: podporte nás nejakou symbolickou čiastkou, tak povedia, že nemajú záujem, veď čo z toho budú mať. Potom pozerajú hokej a posledné roky už iba nadávajú na výsledok. Tak potom, nech si spätne odpovedia na to, čo pre ten hokej vo svojom okolí urobili oni, keď chcú vidieť medaily. Všetci očakávajú iba výsledky, ale tú prácu, ktorá je za tým, nevidia. Úspech je úplne o niečom inom pre tú spoločnosť. A keď ľudia hovoria, že nech štát podporí hokej, ale veď kto tvorí ten štát? Veď my ho tvoríme, každý jeden z nás, občan Slovenska. Tak keď chce nejaké výsledky, tak nech každý jeden povie, čo pre to robí. Presne takto to funguje aj v našom hokejom klube. Vždy sa pýtame samých seba, ak chceme dosiahnuť nejaké výsledky, čo pre to robíme my, čo robíme aj pre získanie financií. Pre nás je to dennodenná práca, vyvolávanie a oslovovanie sponzorov. Toto je jediná cesta, aby sa sami fanúšikovia pozreli na seba, čo pre ten hokej spravili oni, aby sme mali lepšie výsledky a hokej sa na Slovensku rozvíjal.

Vy aj zamestnávate trénerov?

Áno, máme ich šesť.

Vraj je veľmi ťažké zaplatiť trénera a ešte si ho aj udržať.

Máme s tým problém aj my, lebo väčšina našich trénerov sú zamestnancami ešte aj niekde inde. A robia to vo svojom voľnom čase, keď by mohli byť so svojimi rodinami a deťmi. Mojim cieľom je zabezpečiť každého jedného trénera na normálny pracovný pomer, aby zarábal 12 mesiacov v roku. A to je presne ten výsledok dennodennej práce a hľadania financií aj pre nich, vlastne pre celý klub.

Vyzerá to ale, že to predsa len niekde ide…. dokonca ešte aj neďaleko hokejového Trenčína. Preplácate trénerov?

Neviem aké podmienky majú v Trenčíne, ale snažím sa im dať to, čo som sľúbil. Pokiaľ mám dobré informácie, nemusíme sa hanbiť za to, čo trénerom platíme, zatiaľ si však nemôžeme dovoliť viac, ale viem o kluboch, kde platia aj horšie.

Vyzerá to, akoby ste pomoc od SZĽH ani nepotrebovali.

Samozrejme, že aj my by sme potrebovali viac financií, ale veľa vie pomôcť aj samospráva. Aj teraz sme vďaka zväzu získali financie na trénerov cez projekt Škola korčuľovania a presne takto chcem fungovať, na vzájomnej spolupráci a postupne profesionalizovať trénerov.

Pred takmer štyri rokmi ste po prvý raz sedeli na kongrese. Aký ste z toho mali pocit?

Potreboval som hlavne vidieť ako to funguje a celé to pochopiť. Videl som tam určitú nespokojnosť s bývalým vedením SZĽH. Hľadali nový spôsob, ako financovať zväz a kluby. Mal som z toho dobrý pocit. Doteraz sme najviac  pocítili prácu projektového oddelenia. Komunikujú s nami takmer denne, najmä ohľadom náborových akcií. Oni sú veľmi aktívni.  Ponúkajú projekty, ktoré by nám mohli pomôcť.

V poslednom čase sa ale rozmohli chyby hokejových rozhodcov, či rôzne iné sporné „nedorozumenia“. Ako to vnímate?

(povzdych)  Je pravda, že viac klubov je s prácu rozhodcov, za ktorých zodpovedá SZĽH, nespokojných, česť výnimkám. Či sú to mladšie alebo staršie vekové kategórie. Neviem presne ako SZĽH vzdeláva rozhodcov, ale niekde je problém. Aké má na rozhodcov SZĽH kritériá, ale aj to, pod akým tlakom pracujú, pretože keď náhodou zle zapíska, vedenie z klubu príde za ním a sa mu vyhráža. Aj toto sa stáva a to určite nie je správna cesta.

Základné pravidlá by ale mohli poznať…

No to by mali. A niekto by na to mal aj naozaj dohliadať.  Ale aj rozhodcovia sú len ľudia a robia chyby. Ale keď prídu za trénerom a ospravedlnia sa a tréner začne po nich aj tak vykrikovať, tak s takým človekom by som sa už ďalej ani nebavil.

Poznáte takéto výmeny názorov v klube aj s premotivovanými rodičmi? Na štadiónoch a kluboch počúvam naozaj „veľké príbehy“.

Rodič by mal v prvom rade zostať rodičom a nie trénerom. Samozrejme, vyhovieť nevieme každému a ani nemôžeme.

Koľkí rodičia už sedeli u vás v kancelárii?

V mojej kancelárii nie, ale vedľa v zasadačke.

Čo sa prišli sťažovať, že tréner niekoho nenasadil do zápasu?

Nie, takéto u nás nepoznáme!

To sa mi nechce veriť!

(smiech) Chápem, že vo väčších kluboch sa to stáva, ale našim hlavným cieľom je vychovať mládež pre lepšiu spoločnosť. To, či bude reprezentant, je pre nás sekundárny cieľ, pretože z kvantity príde kvalita. A toto by si mal uvedomiť asi každý klub.

Toto je nové myslenie novej generácie pri hokeji?

To neviem, ale myslím si, že keď celkovo správne vychováme mládež, možno aj cez šport a neskôr sa možno ako bývalí športovci objavia niekde na dôležitých miestach, aj oni budú lepšie vedieť podporiť budúcu mládež.

Veď aj ja, keď teraz prídem do nejakej firmy a hovorím s bývalým športovcom-hokejistom, tak tá podpora vyzerá hneď inak, ako pri človeku, ktorý so športom nikdy neprišiel do styku.  My, ako hokejový klub, podporujeme aj iné športové aktivity, nielen hokej. Aj gymnastiku, futbal, tenis… aj ten som hrával.

Pozn. redakcie: Ak ste našli v texte chybu alebo preklep, upozornite nás na to na redakcia@dalito.sk. Ďakujeme.

Úryvok z rozhovoru aj videom: https://www.youtube.com/watch?v=PFGN6PFApxY