Žijeme zvláštnu dobu podpriemernosti, keď štandard je pre niekoho unikát

S údivom čítam tlačovú správu jednej zo štátnych fakultných nemocníc, ktorá veľkolepo oznamuje, že ich oddelenie gastroenterológie dočasne rozširuje spektrum vyšetrení o unikátnu diagnostickú a liečebnú metódu pri ochoreniach pankreasu a zažívacieho traktu. Slovo dočasne už ignorujem. Ale unikátnu? Veď mne ju už robili dávno!

Slovák by mal spozornieť

Veď ultrasonografia je už dnes takou samozrejmosťou, ako že vám pri hospitalizácii dajú aj najesť. Chváliť sa niečim, čo už svet pozná minimálne dvadsať rokov vyvoláva vo mne strach o najbližších. V kombinácii s vyjadreniami ďalšieho ministra zdravotníctva v poradí, že vláda aj na budúci rok udrží štandardnú zdravotnú starostlivosť na Slovensku, to znie až smrteľne. Veď pri slove štandardná musí každý Slovák spozornieť.

Vraj to pomôže včas diagnostikovať aj rakovinu pankreasu. A toto je fakt pre niekoho unikát? Prístroj, ktorý už svet používa dlhé roky? Možno aj preto som štandardne prišla o milovanú osobu, ktorá prevenciu dodržiavala celý život. Ešte v decembri bola na štandardnej prevencii na gastro. Negatívne. Až na to, že po pár týždňoch štandardne začala zomierať na štandardnú rakovinu pankreasu v pokročilom štádiu.  To naozaj 11 tisíc zbytočných úmrtí ročne, najviac v únii,  považuje ešte niekto za štandard?

Štandard za hranicami kritizujú

Štandard som zažila na vlastnej koži vo fakultnej nemocnici v Prahe aj v Bratislave. Ten český, ktorý domáci kritizujú,  bola iná galaxia. Aj vtedy, keď českí odborníci len prevracali očami, keď som sa pýtala na štandardnú liečbu podľa Slovenska. Vraj takto zastaralo už neliečia roky. Tam, kde 3/5 občanov verí zdravotníctvu. Aj tak sa dokola sťažujú v akom je stave. A majú pravdu. Porovnávajú sa totiž s najlepšími a od politikov vyžadujú oveľa viac, ako len chvastanie sa niečím, čo je už inde bežným štandardom.

Nemocnica sa v tlačovej správe chváli, že cieľom „unikátnej“ metódy je zlepšiť dostupnosť endoskopickej ultrasonografie ľuďom. Preboha, však toto mi už roky robia úplne štandardne. A my sa fakt ideme chváliť tým, že to niekde v krajskom meste konečne robia a ešte aj na zapožičanom prístroji? Toto naozaj niekomu stačí?

Zhrozený a sklamaný

Spýtala som sa experta, a že ich vďaka aj práci poznám naozaj veľa, čo si myslí o „unikátnom gastro vyšetrení“, ktorým sa chváli fakultná štátna nemocnica na Slovensku. Či nie som len zbytočne príliš kritická. A možno si to isté myslia aj lekári, o ktorých píšu ich tlačové oddelenia politikov, ktorí si ich prácu v slovenských podmienkach zoberú do úst vždy, keď im to vyhovuje.

„Uf, toto sa naozaj ťažko číta, že sa tým vôbec dokáže niekto ešte chváliť. Veď prvé správy v odbornej literatúre o tomto zákroku sú spred 25 rokov. Na Slovensku je niekoľko pracovísk, ktoré to už robia rutinne. Na svoju prvú endosonografiu si už ani nepamätám. Už ani neviem kedy sme prístrojom vzorky ešte nemohli odobrať. Mrzí ma, v akom stave je slovenské zdravotníctvo, keď sa chváli takýmto už rutinným vyšetrením. A pacienti ani netušia, ako ďaleko im už utiekol odborný svet. Dúfam, že sa ešte dožijeme svetlejších zajtrajškov, nevyzdvihujúcich podpriemernosť. Na druhej strane klobúk dolu urobiť tlačovú správu z niečoho, čo zavádzame ako pomaly jeden z posledných na svete a urobiť z toho ešte novinku. Žijeme zvláštnu dobu podpriemernosti,“ reagoval na tlačovú správu o „unikáte“.

Keď už viete, že to nedáte

Pýtam sa ho ako to zmeniť. Je hrozné si totiž musieť pripustiť, že to už nedáte.  Že odíde ďalšia sklamaná generácia, ktorá sa nedožije ani len mentálnej úrovne vyspelého sveta. Ako ľuďom otvoriť oči, aby konečne pochopili, ako sa nechajú uspokojiť štandardnou slovenskou podpriemernosťou nielen v zdravotníctve? Pýtam sa odborníka, ktorý to na Slovensku už vzdal. Jeho meno si práve pre slovenskú podpriemernosť nechávam pre seba.  

„Viete čo? Začínam mať pocit, že je to už stratená energia, lebo všetci podobní zo správy, vrátane politikov sú tak uveličení svojimi osobami a tým čo robia, že i nastavenie zrkadla nijako nepomáha, iba stratíte drahocenný čas. Radšej svoje vzácne voľne chvíle venujte tým, ktorí si to zaslúžia – Vy a Vaši blízki… Je to ale šialene smutný pocit prísť o nádej, ale na druhej strane máte a budete mať svoje zrkadlo, do ktorého sa môžete kedykoľvek s hrdosťou pozrieť a máte okolo seba ľudí, ktorí vedia čo ste urobili, dokázali. Máte okruh svojich blízkych a robíte to všetko skvele. A to je to najpodstatnejšie. Ďakujem, že ste a že sa snažíte zlepšiť Slovensko. Ja som tú nádej už stratil,“ napísal mi rešpektovaný odborník, ktorý sa domov už nevráti.  

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)