Získať dnes termín u psychiatra je totálne psycho

Koronakríza nás nevystresovala len opatreniami, ktoré nikto z nás nikdy nezažil. Ukázala nám aj odvrátenú stranu nášho zdravotného systému. Všetky plánované zákroky sa presúvali z týždňa na týždeň, a mnohým chorým a trpiacim ľuďom ostali len oči pre plač.

Presne pred  rokom sme začali doma riešiť psychický stav našej dospievajúcej dcéry, ktorá v čase stužkovej, prípravy na maturity či vypĺňania prihlášok na zahraničné univerzity dostala svoj úzkostný atak na úroveň, že sme sa po dohode so psychológom rozhodli, že návšteva u psychiatra je nevyhnutná. 

Keďže v rodine máme niekoľko psychológov a spolu s dcérou sme pacientkami súkromného zdravotníckeho zariadenia, ani vo sne mi nenapadlo, že to bude najväčší problém. Z týždňa na týždeň sme pociťovali, aký obrovský problém je nediagnostikované  dieťa, ktoré neviete dostať ráno do školy, ospravedlnenky od rodičov presiahnu únosnú mieru v škole, známky sa menia z jednotiek na trojky úmerne k času, ktorý bola vôbec schopná v škole stráviť.

Neostávalo nám nič iné ako volať do súkromnej nemocnice a dohodnúť si termín.  Áno, dcéra už mala 18 rokov, áno, už patrí medzi dospelých pacientov, takže prvý telefonát a termín na začiatok februára vyzeral síce hrozivo, ale bol. Dva týždne pred termínom u psychiatra sme zistili, že termín padol na jarné prázdniny. Volám teda do centra opäť. Po dlhom vyplakávaní a prosbách  sme nakoniec termín získali na začiatok marca. Deň pred termínom zrušili z dôvodu pandémie všetky vyšetrenia u lekárov.

Chcem do blázinca

V tomto období bol psychický stav dcéry už veľmi zlý. Kto pozná prejavy úzkostných stavov u detí je mu jasné, že tým trpí celá rodina. Takto chorý človek neurobí nič. Aj napriek tomu ma šokovalo, keď mi prišla dcéra oznámiť, že nebude maturovať a chce sa dať zavrieť do blázinca. 

V masmédiách, česť výnimkám, iný problém ako korona v tom čase neexistoval.  A nám neostávalo nič iné ako po známych zháňať xanax. Jej aprílový termín opäť preložili na jún. Písomné   maturity sa nekonali a mne sa podarilo dcéru dotlačiť k tomu, aby ústne aspoň skúsila. Medzitým  sa mi podarilo dovolať do psychiatrickej poradne, ktorá slúžila aj ako denný stacionár. Dcéra si medzitým našla liečebňu.

Vynadal jej psychiater

Od psychiatra dostala predpísané lieky, nešlo o nijakú veľkú diagnostiku, rovno mu povedala, čo potrebuje, kam chce ísť a čo má brať. O dva –tri týždne, keď lieky dobrala a ďalší atak ruinoval psychické zdravie celej rodiny, zavolala psychiatrovi so strašným plačom, že nevie ako ďalej. Ten jej vynadal, že nepostupovala podľa nejakých pokynov…, tresla slúchadlo a bolo vybavené. Volám teda priamo do psychiatrickej liečebne, kde sa dohodla, že nastúpi, keď korona ustúpi. Samozrejme to nestačilo. 

Chytám do rúk opäť telefón, volám do súkromného medicínskeho centra, dozvedám sa, že psychiater, ktorý ju mal vyšetriť tam už nepracuje. Ďalších pacientov už neprijíma. Od známych som zohnala ďalšie lieky na ataky, aby sa jej podarilo aspoň listovať v zošitoch. Po troch týždňoch volám opäť, situácia nezmenená.

Ďalší atak psychiatra

Takto sme skúšali niekoľkokrát až sme sa jedného dňa termínu predsa len dožili. To už dcéra zmaturovala aj bez ústnej skúšky. Termín nám v ten deň ešte dvakrát presunuli, čiže pred ambulanciou stála ešte o 18:20 podvečer. Na chvíľu som vybehla na toaletu. Po návrate vidím dcéru so slzami v očiach. Psychiater na ňu navrešťal, čo tam robí, že veď vie, že on nových pacientov neberie.

Zo súkromného centra sme odišli úplne zdeprimované. A kolotoč sa začal odznova. Cez známych sa nám podarilo vybaviť miesto v blázinci neďaleko mesta. Dovtedy od nás potrebovali už len takú maličkosť – diagnostikovanú chorobu. Hm. Podarilo sa nám zohnať psychiatričku, ktorá teda posudok vypracovala.

Ziapajúca psychiatrička

Do liečebne neďaleko mesta sme dorazili v čase korony, muža odtiaľ vyhodili hneď pri vstupe, nemal rúško, len prekryté ústa, to nestačilo.

Doktorka na príjme nás prijala pravdepodobne s vedomím, že na psychiatriu patríme obe a hneď v úvode začala ziapať, že vlastne akú diagnózu má dcéra. Tak jej vravím, že sa nám podarilo priniesť aspoň tento papier, načo s krikom oznámila dcére, že nech si nemyslí , že má úzkostnú poruchu, ona hneď vidí, že je mániodepresívna, že za tie roky takých videla už stovky. A keďže prvá diagnostika nebola správna, môžeme sa porúčať. To už bolo leto, dcéra si našla priateľa a ataky sme vykryli liekmi od susedov, známych a podobne.

Na jeseň nič nové

Je jeseň a tma sa opäť prikradla do jej duše.

Medzitým si prečítala informácii o svojej chorobe. Šťastná, že si konečne našla diagnózu. A tak sa liečila aspoň pomocou videí na Youtube, samozrejme nie slovenských.

Opäť sme sa obrátili na súkromné centrum, kde platíme ako rodina ročne tisíce eur. Pre celé mesto majú dodnes stále jediného psychiatra.

Je Covid, nemáte šancu

Zo zúfalstva sadám k telefónu a už obvolávam telefónny zoznam psychiatrov v celom meste. Len tak, rad za radom. Ambulancie. Štátne aj súkromné.

Nikto dnes neprijíma pacientov. Vraj majú úplne plno. Psychiatri aj ich sestričky vyzerajú už na prvý pohľad v telefónoch, že sami potrebujú psychiatra.  Nevzdávam sa. Volám ďalej a získavam termín. O 4 dni. Mám pocit, že týmto to skončilo. Že máme termín. Bolo mi to podozrivé. 

Misia splnená. Dcéra zaplatila cez 100 eur za vstupné vyšetrenie. Doktor jej potvrdil diagnózu. Dcéra mi oznamuje, že 80 percent  príznakov mám už aj ja. Žeby sami zišiel psychiater tiež.

Samozrejme, potom všetko sa ani nečudujem a to ešte všade to psycho o Covid. Až nato, že nepôjdem k tomu istému, čo som našla dcére. Čiže potrebujem zohnať psychiatra! Neviete o niekom????

Akosi totiž od vypuknutia pandémie náš krízový manažment štátu  zabudol aj na tých zatiaľ preživších, ktorým sa ich vyjadrenia a opatrenia denne násilne vkrádajú do hláv, kde spôsobujú nenávratnú katastrofu. Aj tým, ktorí do pandémie vstupovali zdraví.

Kúpim termín k psychiatrovi

Ak v Španielsku požičiavali počas lockdownu psov za 50 eur, aby ľudia mohli výjsť z domu, nepredá mi niekto termín u psychiatra? Pridám aj viac!

Je mi z toho všetkého už do smiechu, aj keď mi je vlastne do plaču. Štatistiky samovrážd má Slovensko za tento rok ešte v nedohľadne, ale ja, ako asi tiež budúci psychiatrický pacient cítim, že sa nám vôbec páčiť nebudú.

Tým chcem jasne deklarovať, že sa chystám byť na tomto svete, keď ich budúci rok zverenia, ak ich teda neskreslia. Ale nie všetci sú v týchto ťažkých Covid časoch, keď nám po psychickej stránke nedajú čas „vypnúť“ ani politici, takí silní ako my doma. A to ešte zatiaľ nezomierame od hladu.

Získať však termín u psychiatra je dnes totálne psycho. Úplne totálne! A vraj to bude ešte horšie…

Autor Mullerovie: Pod týmto pseudonymom zverejňuje redakcia Dalito.sk názory autorov, ktorí z objektívnych dôvodov nemôžu verejne písať pod vlastným menom.