Zo striptízového baru až do Hollywoodu

Balkánsky hudobník Goran Bregovič, rodák zo Sarajeva, je pojmom nielen vo východnej Európe, ale aj na svetových pódiách. Preslávila ho najmä hudba k filmom Emira Kusturicu. Megahity Kalashnikov, Mesečina či Bum- Bum a dostanú do varu každé publikum, vrátane slovenského. Bregovič prichádza k nám opäť. V rámci celosvetového turné vystúpi zajtra, 28. septembra,  so svojou kapelou Orchester pre svadby a pohreby aj v Bratislave. Rozhovor, ktorý dal pred časom slávny umelec našej kolegyni Eve Koprene pred koncertom, mimo ostatných novinárov,  ako jedinej.

S Goranom Bregovičom som sa stretla na tlačovej konferencii pred jedným z jeho koncertov. Dostala som sa tam ako zahraničnopolitická redaktorka náhodou. Mám rada jeho hudbu, tak som chcela osobne vidieť a počuť aj jej
charizmatického tvorcu. Hovoril o svojich hudobných začiatkoch v striptízovom podniku, kde si ako sedemnásťročný študent privyrábal hrou na gitaru a videl vraj viac holých žien, než možno všetci jeho rovesníci v bývalej Juhoslávii dohromady. Trpezlivo odpovedal na klasické novinárske otázky typu Čo považujete za najväčší úspech? či Ktorá skladba Vám najviac prirástla k srdcu?

V balkánskych médiách som sa dočítala, že Bregovič nemá o domácich novinároch veľmi vysokú mienku. Kladú vraj väčšinou hlúpe otázky. Neviem, aký má názor na zahraničných žurnalistov. Z jeho strany išlo o povinnú „predkoncertovú PR jazdu“ so známymi odpoveďami na známe otázky, doplnenú o zopár zaujímavých príhod z jeho hudobného života. Bol pohotový, vtipný,  stále veľmi dobre vyzerajúci a štýlovo oblečený. Slovenskí organizátori sľúbili väčšine prítomných novinárov exkluzívny rozhovor, no Bregovič sa ponáhľal na skúšku.

Pri odchode som sa mu prihovorila otázkou, ktorá ho očividne zaujala: „Viete, že sme študovali rovnaký odbor?“ A mala som rozhovor. Rozprávali sme sa o minulosti a budúcnosti západného Balkánu a o hudbe aj v rovine filozofických úvah. Obaja sme totiž študovali filozofiu. Bregovič štúdiumnedokončil, dal prednosť hudbe a dosiahol s ňou svetové úspechy.

Posledná žijúca cigánska kapela

Bregovič, niekdajší rocker a líder skupiny Bijelo dugme – najpopulárnejšej a najúspešnejšej rockovej kapely v bývalej Juhoslávii ‒ dodnes hrá na elektrickej gitare. Z rocku však prešiel na úplne iný žáner.

„Môj orchester je dychový, s trúbami. A to je možno posledná cigánska živá hudba. Ak sa napríklad pozriete na ruskú alebo maďarskú cigánsku hudbu, sú krásne, ale sú mŕtve, pretože začali hrať po reštauráciách. Každá hudba,
ktorá vojde do reštaurácie, je zabitá. V reštaurácii ľudia jedia a hudba je len kulisou. Jediné, čo prežilo, sú trúby. S nimi do reštaurácie nemôžete ísť. Je to technologicky nemožné, pretože keď hráte na trúbu, musíte si odpľúvať, a to
sa predsa nepatrí. Predstavte si, že jete a desať cigánov pľuje okolo vášho stola (smiech). Takže my nechodíme po reštauráciách, a preto sme posledná žijúca cigánska kapela.“

Od Ederlezi, cez Borata až k Johnovi Deepovi

Bregu, ako Bregoviča volajú v bývalej Juhoslávii, preslávila aj filmová hudba. Soundtrack Ederlezi z filmu Emira Kusturicu Dom pre obesencov doslova zľudovel. Ederlezi je tradičná balkánska rómska ľudová pieseň, oslavujúca jarný májový pohanský sviatok. Bregovič ju vytiahol zo zabudnutia a spopularizoval v srbskej verzii s iným textom. Nazval ju Djurdjevdan (Sviatok svätého Juraja) . V roku 1988 pieseň vyšla na albume skupiny Bijelo Dugme. Odvtedy sa objavila v niekoľkých filmoch, vrátane Kusturicovho, zaznela aj v americkom filme Borat. Srbský text preložili do viacerých jazykov a Srbi sa teraz usilujú o to, aby pieseň zapísali do nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Bregovičov aranžmán Djurdjevdana je megapopulárny a stal sa aj neoficiálnou hymnou srbských športových fanúšikov.

Na internete nájdete desiatky verzií. Ja mám najradšej tú prvú, ktorú nezameniteľným hlasom spieva Željko Bebek, bývalý prvý spevák skupiny Bijelo Dugme.

Bregovičova hudba je rytmická, divoká. Dokáže však rozplakať. Takúto zmes Brega namiešal v snímke Underground, poslednom filme, na ktorom spolupracoval s Emirom Kusturicom. „Underground bol ťažký film, pretože hovoril o vojne a nakrúcali sme ho počas vojny. A čo som pri tom cítil? Poviem to filozoficky, dobre? (Zamyslene sa usmial.) Hudba je prvá ľudská reč. Človek ju prijal skôr, než sa naučil hovoriť, skôr, než prijal náboženstvo, politiku. Preto je hudba takým výborným vyjadrovacím prostriedkom. Je to jediný spoločný ľudský jazyk, ktorým sa dorozumiete.“ Underground, tragikomédia o rozpade Juhoslávie, víťazí v roku 1995 na filmovom festivale v Cannes a v tom istom roku sa veľmi dobrí priatelia oficiálne rozchádzajú. Slávny režisér Kusturica obvinil Bregoviča z plagiátorstva piesne z ich spoločného filmu Arizonský sen, nakrútenom v Hollywoode s hlavnou hviezdou Johnym Deepom. Bregovič to nechcel komentovať. Odvtedy sa slávni sarajevskí rodáci nerozprávajú a jeden druhému sa vyhýbajú.

Stáročia ďaleko od Európy

Bregovič sa narodil v bývalej Juhoslávii chorvátskemu otcovi a srbskej matke. Jeho manželka, bývalá manekýnka, je bosnianska Moslimka. Aj preto často o sebe hovorí ako o Juhoslovanovi. „Som zo Sarajeva, tam je niekde priama hranica medzi pravoslávnymi, katolíkmi a moslimami. Som skladateľ z tej hranice. Máme veľmi ťažký osud, máme však hudbu. Možno jediné, čo je tam moderné, je práve hudba. Ak sa narodíte tam, odkiaľ ja pochádzam, musíte byť pripravený na mnoho nepríjemných situácií. Váš život bude prúdiť v cykloch optimizmu a smútku. Objektívne – to dole, to moje, je Európa. Ale vždy bola nejako pozadu. Spomínam si, ako môj profesor srbského jazyka na strednej škole s hrdosťou rozprával jeden príbeh. Vuk Karadžič, zakladateľ srbskej gramatiky, bol dobrý priateľ s Goethem, najväčším nemeckým spisovateľom. A mne to bolo vždy strašne smiešne. Priatelia sú Karadžič a Goethe? Zájdu si spolu večer do reštaurácie, zbalia nejaké baby a ráno si každý sadne za svoj písací stôl. Goethe píše Fausta a ten náš, Karadžič, prvý srbský pravopis. Keď som si to predstavil, smial som sa, ako sme ďaleko od Európy, aj keď sme v nej storočia. Stále
sme niekde mimo (smiech).“

Goran Bregovič si balkánsky svet nosí so sebou. So svojou kapelou so zaujímavým názvom Orchester pre svadby a pohreby cestuje po celom svete.

Autorka Eva Koprena pracovala 17 rokov v STV/RTVS ako redaktorka, moderátorka, editorka a dramaturgička. Ako redaktorka zahraničného spravodajstva sa prioritne venovala najmä západnému Balkánu. Spolupracovala so spravodajskou stanicou CNN, pre ktorú pripravovala krátke publicistické reportáže o Slovensku. Je autorkou televízneho publicistického magazínu Slovensko v obrazoch. Venuje sa aj pedagogickej činnosti, externe prednáša audiovizuálnu tvorbu na VŠ.