Zomieranie ocina som prežil s ním

Volám sa Michal Scheibenreif, pochádzam z Nitry a študujem všeobecné lekárstvo na Lekárskej fakulte Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave. Počas štúdia môj ocino ochorel na jednu z najzhubnejších rakovín – karcinóm pankreasu.

Tento príbeh nie je o mne, chcem ním však aj touto formou šíriť povedomie o nebezpečných prvotných príznakoch a tiež odhodlanie, že ak niekoho naozaj milujete, tak aj v beznádejnej situácii dokážete ísť ďalej a premeniť ťaživé momenty života na krásne, obyčajne výnimočné dni.

Ako sa príbeh začal

Bol som práve v 2. ročníku na LF. Hlavou mi vírilo učivo z anatómie, či z fyziológie. Bola to pre mňa nová situácia, všetko si to v hlave usporiadať a zapamätať. Dosť som v tom čase z toho zmätkoval a nebol som vôbec vo svojej koži. Dnes sa nad tým, v súvislosti s prežitými udalosťami, len pousmejem.

Asi to bolo v tom čase, na jar, keď som si prvýkrát popri učení všimol, že s ocinom nie je niečo v poriadku. V jeden marcový víkend roku 2014 som sa učil v obývačke a prišlo mi zvláštne, že otec tak často chodí na záchod. Uvaril vtedy myslím fazuľový prívarok, tak sme tomu nakoniec neprikladali dôležitosť. Dal si čierne uhlie a hnačky a nevoľnosť ustúpili. Lenže na druhý deň sa znovu objavili.

Tatino sa preto vybral k lekárovi, ktorý mu nasadil symptomatickú liečbu. Absolvoval aj infektologické vyšetrenie, ale nič nenasvedčovalo nejakej konkrétnej diagnóze. V apríli absolvoval CT vyšetrenie, výsledok ktorého nám na čas zatajil.

Popri mojich školských a mamininých pracovných povinnostiach, sme na ocinove ťažkosti pozabudli, ani nemali takú intenzitu. Prázdniny sme trávili oddychom na našej chalupe v Župkove, ktorú ocino s maminou vlastnoručne zrenovovali.

Ako som sa dozvedel o ocinovej rakovine

Lenže na sklonku prázdnin sa tatinove zdravotné problémy vrátili a v oveľa väčšej intenzite. Mal prudké vodnaté hnačky, aj vyše 15 za deň, schudol cez 20 kilogramov vo veľmi krátkom čase. Ako medik som mal veľké obavy, ocino len hádzal rukou a svoj stav zľahčoval.

V októbri 2014 donútil som ho ísť na opakované CT vyšetrenie. Počas toho, ako ho vyšetrovali som doma otvoril jeho osobné dokumenty a uvidel som výsledok aprílového vyšetrenia. V závere tam svietila len stroho napísaná diagnóza – rakovina hlavy pankreasu.

V ten moment som pocítil množstvo emócií. Boli to obrovské návaly smútku aj hnevu zároveň. Viem to prirovnať ozaj len k scénam z filmov, kedy sa vám premietnu všetky dôležité životné momenty.

Dovtedy ma trápil stres zo skúšok a teraz mám čeliť niečomu takémuto? Keď sa o tom učíte v knihách, beriete to automaticky ako niečo, čo sa treba naučiť a netýka sa vás to. Netušil som, že prežijem rakovinu svojho rodiča.

Keď prišiel ocino v ten večer domov, všetko nám povedal. Diagnóza sa zhoršila, metastázy prešli aj na pečeň. S maminou sme preplakali celú noc. Ocino prišiel za mnou a objal ma, to robil naozaj málokedy. Povedal mi, že je tu a teraz neumiera, tak nech prestanem plakať. Lenže to sa nedalo, až vtedy, keď bol fyzicky pri mne, na mňa doľahlo všetko, čo sme spolu prežili, a išlo to zo mňa von.

Na moje prekvapenie som sa ráno zobudil s čistou mysľou. Jednoducho som tú strašnú správu akceptoval a rozhodol som sa, že preruším štúdium. Ako študent medicíny som vedel, že ocino nemá šancu prežiť, jeho stav nebol operovateľný.

A ako syn som potreboval prežiť tieto chvíle s otcom. Tušil som, že to budú bolestivé momenty, ale oveľa viac som si chcel zapamätať ocina a prežiť všetko s ním. Nielen popri škole z diaľky, aj tak by som sa na povinnosti vôbec nesústredil. Povedal som to rodičom, a tí moje rozhodnutie plne podporili.

Či som nahnevaný, že to nám to ocino zatajil?

Hnev som nepociťoval ani vtedy, ani dnes. Bolo to jeho rozhodnutie a čas sa nedá vrátiť späť. Pravdou však je, že rakovina pankreasu sa dá potlačiť a riešiť chirurgicky práve v najskoršom štádiu prvotných príznakov. Ide o čas.

Aj naším príbehom chcem ako budúci lekár apelovať na všetkých ľudí, ktorých trápia náhle a neprestávajúce hnačky, zažívacie ťažkosti či bolesti chrbta. Nepodceňujte tieto príznaky. Utekajte za svojím lekárom a radšej obetujte pár dní vyšetrení, než zvyšok života. Pretože pri rakovine pankreasu hrá čas nemilosrdne proti vám.

Svoje rozhodnutie stráviť čas s ocinom neľutujem. Ocino zomrel 6. septembra 2015. O deň neskôr som mal zápis do ďalšieho ročníka.

Prežili sme spolu neuveriteľné chvíle plné radosti, lásky, spoločných zážitkov, ale aj utrpenia, bolestí a hádok. Ocino bojoval hrdinsky a statočne.

To najdôležitejšie a nezvratné som dostal. Pocit zmierenia s niečím, na čo som ako študent a syn nemohol byť pripravený. S tatinovou smrťou som sa vyrovnal práve vďaka tomu, že som jeho zomieranie prežil spolu s ním.

Ako ma zmenila ocinova choroba

Doslova ma prekreslila. On sám do mňa počas tých mesiacov vložil odkaz, o čom by mal byť život. To čo sme prežili, mi prinieslo vnútorný pokoj, uvedomenie si, že nie všetko sa môže podariť, ale kvôli tomu svet nekončí.

Dodalo mi to odhodlanie, vytrvalosť a bojovnosť. Pocit, že aj keď to občas okolo nás buráca, každý deň je obyčajne výnimočný. V štúdiu sa stále formujem a hľadám, som zvedavý, kam ma vietor po škole pracovne zaveje.

Rakovina môjho ocina mi dala veľa príležitostí šíriť posolstvo o nebezpečných príznakoch. Vystúpil som na tlačovej konferencii k Svetovému dňu rakoviny pankreasu a píšem články pre odborné zdravotnícke magazíny, čo mi veľmi pomáha aj pri učení dlhých textov.

Je naozaj medicína poslanie?

Ocinove ochorenie zásadne ovplyvnilo aj môj pohľad na zdravotníctvo a kontakt s pacientmi. Dovtedy som ho vnímal, len ako cieľ na konci štúdia.

Počas ocinovej choroby som zažil bezprostredný a takmer denný kontakt s nemocnicou, lekármi a personálom. Sú to životné skúsenosti.

Čo mi v svete bielych plášťov najviac chýbalo? Empatia a človečina. Medicína je o ľuďoch. To nie sú frázy. Verím, že sa ani v tejto rýchlej dobe nestratí. Ak do výkonu svojho povolania nevložíme kúsok ľudskosti a pochopenia, tak to nie je ono.

Lekári a zdravotníci často argumentujú – veď by sme sa predsa z toľkých pacientov zrútili a vyhoreli a nie je na to čas, my tiež musíme živiť rodiny. Obyčajný rozhovor však nikomu z nosa neubral. Pacienti nám dôverujú a očakávajú od nás záujem.

Štúdium medicíny nie je len o známkach a čase, za aký spravíme všetky skúšky a zápočty. Je to komplexný celok uvedomenia si seba, zdravia, pacientov a celej spoločnosti. Jednou z najlepších ciest k sebe samému. Lekár by mal byť rozhľadený. Pretože ľudské telo nie je len stroj, ktorý opravíte a funguje ďalej. Je to aj to duchovno v nás. Umenie je to skĺbiť v správnej miere.

Rozhodujúce sú však aj podmienky, v akých lekári pracujú. Veď sami dobre vidíte stav našich nemocníc. Tam je veľká časť podstaty problému. Ako sa majú lekári upokojiť a prejaviť človečinu, keď sú zahltení papiermi a pacienta vidia fyzicky minimálnu časť dňa. O technickom stave zariadení nehovoriac.

Systémové zmeny neprichádzajú tak, ako by sa patrilo. Aj v náročných podmienkach však nezabúdajme na naše možnosti a schopnosti. Dokážeme mnohé veci, ak zmeníme uhoľ pohľadu a nebudeme stále len frflať a utekať do zahraničia, od problémov.

Skúsme to najbližšie, keď ako študent, lekár, či pacient vstúpime do nemocnice. Dá sa to.

Autor MUDr. Michal Scheibenreif pochádza z Nitry a je absolventom Lekárskej fakulty Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave.