Zuzana Almáši Koreňová: „Keď od ľudí počúvam len samé sťažnosti a vidím, že sa nikam nechcú posúvať, tak im rovno poviem, že na nich nemám čas.“

• Zle sa to hovorí a určite sa to zle aj vníma, ale keď umrela mama, tak som si trochu vydýchla.
• Nereagujem agresívne na ľudí, ktorí sú voči mne agresívni.
• Sú pravidlá, ktoré treba dodržiavať. A vtedy sa nevyjednáva.
• Darebáctvo nemienim podporovať. Prípadne pôjdeme na súd, dáme určiť výživné, dostane ho a bude sa starať sama o seba. 
• Keď zažila, ako sa vzdeláva v cudzine, odmietala už chodiť do našej školy.
• Nedávam nevyžiadané rady, nezdieľam motivačné citáty.
• Veľa žien v mojom veku samo o sebe hovorí: Toto už nemôžem, už som stará…
• Keby som teraz umrela, tak ma to normálne naštve. Veď ja mám ešte toľko plánov.
• Som človek, ktorý keď urobí rozhodnutie, tak dáva hrubú čiaru za minulosťou.
• Moja obľúbená otázka na školeniach je: „Čo by ste robili, keby ste prišli o prácu?“ A nastane ticho.
• Sú ľudia (aj učitelia), ktorí by sa chceli mať dobre, ale ani si nevedia zadefinovať, čo to pre nich znamená a hľadajú len rôzne výhovorky, ako sa čo nedá.

Ako dieťa sa Zuzana Almáši Koreňová (48) nikdy nehrávala s bábikami. Napriek tomu dnes vyrába bábky, ktoré liečia dušu. Okrem toho píše knihy, je certifikovanou koučkou, lektorkou mäkkých zručností a na plný úväzok pracuje vo verejnej správe, kde sa venuje školstvu. Človek má pocit, že každú sekundu svojho života využíva naplno. A pritom má stále ešte množstvo snov, ktoré si chce splniť. Hoci k nej život nebol vždy milosrdný – veď ako dieťa prišla o oboch rodičov – srší z nej pohoda a dobrá nálada. „Keď od ľudí počúvam len samé sťažnosti a vidím, že sa nikam nechcú posúvať, tak im rovno poviem, že na nich nemám čas,“ hovorí.

Prvé, čo ma na nej zaujalo, bol jej veselý hlas v telefóne. Vždy keď zdvihla, bola dobre naladená. A druhá vec, ktorá mi zaimponovala – je priama, vie, čo chce a ide si za tým. Nepotrebuje sa ľuďom zapáčiť, jej hranice sú pevne dané. Vidno, že to má v hlave usporiadané a na nič sa nehrá. Nerobilo jej problémy rozprávať ani o ťažkých chvíľach z detstva, keď sa ocitla najskôr bez ocka a potom bez mamy. Pozná svoju hodnotu a každému odporúča, aby poznal tú svoju.

Ako ste sa vôbec dostali k tvorbe liečivých bábok?

Neviem, či by som ich nazvala liečivé, aby to niekomu neevokovalo „vúdú“. No prvé svoje bábky som vyrobila v roku 2012 a v tom čase to boli len hlavy a torzá, ktoré som ani neobliekala. Mali sotva 15 cm a v podstate som si chcela len dokázať, že viem vytvoriť takúto miniatúru. Sama som sa v detstve s bábikami nikdy nehrávala.

Prečo nie?

Vyrastala som v umeleckej rodine. Môj starký bol vážený učiteľ a umelecký rezbár, mama výtvarníčka po každej umeleckej stránke a starká ovládala všetky ručné práce. Ako dieťa som bola buď v materskej škole, alebo s mamou vo výtvarnej dielni, kde mi dovolila pracovať s rôznymi materiálmi. Aj starký mi vo svojej rezbárskej dielni kadečo predviedol a starká ma učila pliesť, vyšívať, tvoriť, čiže som sa vlastne nestihla hrávať s bábikami. Ani mi to nechýbalo. Až v dospelosti som si spomenula na jednu príhodu, keď sme s mamou našli v pivnici škatuľu s marionetami. Boli veľmi staré, pamätám si, že mali zamatové oblečky a zamotané špagáty. Mama ma poslala vyhodiť ich do koša, čomu som vôbec nerozumela, pretože som mala pocit, že sme práve objavili poklad.

Schovali ste ich?

Nie. Moja mama bola prísna, tak som jej neoponovala. Na druhý deň, keď som šla do školy, ponáhľala som sa ku košu, no škatuľa s marionetami tam už nebola. Časom som na to zabudla, až neskôr sa spolu so spomienkou na mňa vyvalili aj emócie, ktoré som vtedy prežívala. A tak som si v dospelosti povedala, že si otestujem, či viem takú bábku vyrobiť. Vyšlo to a neskôr som začala vyrábať bábky aj s končatinami. Keď som sa v roku 2013 chystala na výstavu, vyrábala som bábky a fotky som vešala na sociálnu sieť. Ešte som ich nemala celkom hotové a už boli predané.

Ako teda podľa niekoho liečia dušu?

Keď som bábky tvorila, podľa toho ako na mňa pôsobili, som k nim vymýšľala popis. S odstupom času som si uvedomila, že na ľudí a ich emócie pôsobili nielen bábky, ale aj ten text. Spočiatku som mala web, kde som bábkam dala názov Bábky, ktoré majú dušu. Interakcie s novými zákazníkmi veľmi neprichádzali. No tí, ktorí si bábky kúpili, sa ma často pýtali, odkiaľ poznám ich emócie, odkiaľ viem, čo prežívajú a ako sa cítia, čo potrebujú u seba posilniť alebo aké farby majú radi. A vtedy som zistila, že intuitívne vnímam, čo ľudia potrebujú. Zmenila som názov na Bábky, ktoré liečia dušu. Zrazu to dostalo grády a objednávky sa začali množiť. A to až tak, že som sa rozhodla odísť z Montessori škôlky, ktorú som zakladala, ponechala som si lektorskú činnosť a zamerala som sa na tvorenie. 

Napriek tomu ste sa však v roku 2019 zamestnali vo verejnej správe na odbore školstva. Prečo? Tvorenie by vás neuživilo?

V prvom rade to bola výzva. Keď sa na odbore školstva uvoľnilo miesto, kamarátky ma povzbudzovali, aby som tam šla, lebo vedeli, že školstvo je moja srdcovka. Nepotrebovala som to a ani som si nevedela predstaviť sama seba ako úradníčku. No potom som si povedala, že asi je správne, aby som šla meniť postoje ľudí aj z tohto miesta. Mám možnosť aplikovať tu zručnosti, ktoré som nadobudla počas praxe a na rozdiel možno od 90 percent úradníkov, nebojím sa o svoju úradnícku stoličku. No zároveň, keď som šla na výberové konanie, rovno som povedala, že chcem ďalej tvoriť a keď mi to nebude umožnené, tak tam ani nejdem.

Vedia dnes ľudia oceniť originálnu umeleckú prácu? Alebo zjednávajú nižšiu cenu a majú pocit, že umelecké bábky majú stáť toľko, čo bábiky z obchodu?

Asi mám šťastie na zákazníkov, lebo tí moji o cene nevyjednávajú. Možno je to dané aj tým, ako vystupujem a komunikujem, ako ma ľudia vnímajú. Uvedomujem si, že tu nie som pre všetkých. Keď niekto chce niečo lacnejšie, rada ho odporučím ku konkurencii, k ľuďom, ktorí tvoria za nižšie ceny. Ceny mojich bábok sa vyvíjali spolu s nimi. Pri zdokonaľovaní techník, materiálov, prevedenia, investovania do svojho vzdelávania u svetových majstrov a tiež zvýšenej časovej dotácii potrebnej na zhotovenie bábok som ceny dvíhala a občas ešte stále zdvihnem podľa náročnosti. Na školeniach komunikačných stratégií a marketingového manažmentu sa neraz stretávam s tým, že veľa ľudí nevie oceniť svoju prácu, nepozná svoju hodnotu a tým pádom sa bojí alebo hanbí odprezentovať. Títo ľudia len čakajú, že ktosi zvonku im ponúkne vyššiu cenu alebo aj inú formu uznania. Ale prečo by to robil, keď necíti takú energiu? Ľudia, ktorí aj chcú viac, ale sú presvedčení, že toho nie sú hodni, viac skrátka nedostanú. Ja neraz ponúknem remeselníkom na jarmoku aj viac za ich prácu, lebo si uvedomujem, koľko to stojí námahy, kým niečo vyrobia. Človek sa to predsa nenaučí zo dňa na deň, musí veľa skúšať, neustále sa vzdelávať, keď sa chce zdokonaľovať. Materiál tiež niečo stojí a v neposlednom rade tvoreniu venujete čas, ktorý sa nedá kúpiť.

Na svojej stránke píšete, že chcete v ľuďoch vyvolávať dobré pocity. Ako sa vám to darí v dnešnej dobe, keď človek len pozrie na sociálne siete a už sa to tam melie a napätie či zlobu priam cítiť na každom kroku?

Možno upokojujem ľudí tým, akým štýlom komunikujem. Nemám nahnevaný tón a v každej situácii hľadám skôr výhodu ako nevýhodu. Zameriavam sa na dostatok, nie na nedostatok. Žiaľ, naša spoločnosť je vychovaná v mentalite nedostatku. Napríklad rodičia hovoria deťom, čo nemajú robiť: Nerob to, nechoď tam, nechytaj to, nevieš to… Tým sa podporuje mentalita nedostatku a ľudia potom nevedia, že sa to dá aj inak. Preto keď sa opýtate mnohých ľudí, čo v živote chcú, tak povedia, že nevedia alebo vám vymenujú, čo v živote nechcú. A pokiaľ si to človek neuvedomí, tak svoj postoj nezmení. Dnes vieme, že až 80 percent rozhodnutí robíme pod vplyvom emócií. Ale tie emócie sa dajú ovládať. Samozrejme, že občas sa aj ja rozčúlim, no nereagujem agresívne na ľudí, ktorí sú voči mne agresívni. Mám skúsenosť, že potom sa zaseknú a uvedomia si, že vystupujú zle. Vo všeobecnosti nemám potrebu presviedčať ľudí a komunikovať s tými, u ktorých cítim, že nechcú. Načo? Venujem sa tým, ktorí chcú zmenu, pristúpia na rozhovor a je u nich predpoklad, že budú rešpektovať aj iný názor.

Tento prístup k životu aj vaša veselosť, ktorou priam sršíte, však zrejme prišli až časom. Predpokladám, že ich formovali aj ťažké chvíle, ktoré ste prežili, keď vám v detstve zomrela maminka. Čo vám pomohlo, keď vám bolo najťažšie?

Tri roky pred mamou umrel ocko, a to som niesla veľmi ťažko. Zle sa to hovorí a určite sa to zle aj vníma, ale keď umrela mama, tak som si trochu vydýchla. Po ockovej smrti totiž zostala na mňa a môjho brata sama a začala piť. Každý deň bývala agresívna, zlostná, jej výbuchy hnevu a každú krivdu som si odnášala ja. A nemohla som sa ani posťažovať starým rodičom, lebo by sa s ňou o tom rozprávali a bola by ešte nervóznejšia. Po jej smrti sme sa s bratom dostali k starkým, kde zrazu po troch rokoch aj domáceho násilia a výbuchov zlosti sme zažívali pokoj. Mala som asi 17-18 rokov, keď som spätne naplno pochopila a uvedomila som si, čo sa vlastne pár rokov dozadu stalo a vtedy som už mala jasnú predstavu o živote. Bola som len tínedžerka, rebelka, ale už som vedela, ako žiť nechcem. Na rozdiel od môjho brata, ktorý je odo mňa o osem rokov mladší, rýchlo som dospela a bola som od začiatku samostatná. Aj sa to odo mňa očakávalo. Môj brat bol obskakovaný, chránený, všetko zaňho robili starí rodičia. Takže keď starký zomrel, brat mal 25 rokov, no nevedel ísť ani na poštu…  Neviem, čo z toho bolo pre mňa najťažšie. Všetko má svoj význam a všetko sa nakoniec nejako vyriešilo. Jednoducho, sú to lekcie. A dnes sa nezaoberám minulosťou, maximálne sa na chvíľku poohliadnem, ale nevenujem jej čas, pretože na minulosti sa aj tak už nič nezmení. 

Ovplyvnili tieto skúsenosti neskôr vaše rodičovstvo, keď sa vám narodila dcéra?

Určite áno. Vždy som s dcérou mala kamarátsky vzťah, vnímala, že som láskavá, veľa jej dovolím, ale sú pravidlá, ktoré treba dodržiavať. A vtedy sa nevyjednáva. Mali sme v tom jasno, takže som nikdy nemusela na ňu kričať. Veľmi mi však záležalo na tom, aby študovala. Odmalička chodila so zošitmi, knižkami a farbičkami a vykľula sa z nej lingvistka, ktorá sa vždy ľahko učila cudzie jazyky a teraz plynule komunikuje štyrmi okrem materinského jazyka. Tam som bola prísna, lebo som videla, že na to má. V zásade som ju ale nikdy nevidela učiť sa jazyky, jednoducho sa na ňu lepili.

Využila tieto svoje schopnosti?

Dopriali sme jej s manželom zahraničné štúdium na strednej škole v Anglicku. V Bristole si urobila certifikát z angličtiny, potom bola polroka v Belgicku, kde si spravila certifikát z francúzštiny. No keď sa vrátila, bol problém s dochádzkou v oktáve. Keď totiž zažila, ako sa vzdeláva v cudzine, odmietala už chodiť do našej školy. Bola v maturitnom ročníku a hrozilo, že kvôli vymeškaným hodinám ju nepustia k maturitám. Išlo ma poraziť! A tak sme si ju posadili a dostala podmienku: Keď chce ísť študovať, nech si hľadá takú vysokú školu, ktorá ju bude baviť, lebo len kvôli titulu jej študovať nedovolím. Alebo pôjde pracovať, pre mňa za mňa hoci aj dokladať tovar do obchodu, lebo darebáctvo nemienim podporovať. Prípadne pôjdeme na súd, dáme určiť výživné, dostane ho a bude sa starať sama o seba s tým, že ešte bude aj prispievať do domácnosti. 

Toto by asi veľa rodičov nedalo. Ako sa to skončilo? 

Sama som si uvedomila, že to bolo tvrdé, ale zabralo. Asi týždeň sa s nami nebavila, no potom si našla univerzitu v Anglicku. Zhodou okolností z tejto univerzity boli na Slovensku robiť prezentáciu, pričom záujemcovia o štúdium si mohli urobiť rovno prijímačky. To však dcéra nevedela. Trošku sme ju oklamali, že ideme len na prezentáciu univerzity a nakoniec sme ju tam nechali. Ona robila štyri hodiny prijímačky z angličtiny a francúzštiny so zahraničnými lektormi a my sme zatiaľ sedeli na káve. Zase sa s nami týždeň nebavila, až prišli výsledky mailom, kde mala vysoké hodnotenie a že je prijatá. Potom už stačilo len „doklepať“ tú maturitu. Nakoniec vyštudovala francúzštinu a angličtinu k tomu hotelový manažment a marketing. Už počas štúdia sa zamestnala vo veľkom hoteli na juhovýchode Anglicka, kúsok od Doveru, postupne sa vypracovala na manažérku hotela a je spokojná.

Ako sa vyrovnávate s tým, že pandémia corony značne ovplyvnila cestovanie, načas dokonca úplne zatvorila hranice a teraz tiež všetci čakajú, čo bude skrz omicronu?

Toto je naozaj ťažké. Zatiaľ to dávame, nejako sa navzájom upokojujeme a podporujeme, píšeme si a voláme. No vo februári 2022 to budú už dva roky, čo sme sa nestretli. Žiaľ, nebudeme spolu ani na Vianoce, lebo dcéra bude pracovať. Mali sme sa stretnúť na prelome novembra a decembra v Edinburgu, tešili sme sa, že pôjdeme na vianočné trhy, ale opatrenia sa zase sprísnili a nevyšlo to. Verím, že na jar už konečne budeme spolu. Ľudia, ktorí nezažili, nechápu. Stretla som sa s názormi, že „no to máte za to, že ste ju poslali preč…“ Ale tak to predsa nie je. Lebo keď je normálna situácia, takáto diaľka nehrá rolu, letenky sú dostupné, ste tam za 2 hodiny. Ale táto konkrétna situácia je o tom, že človek sa cíti bezmocný. Nedá sa hneď sadnúť do lietadla, lety sú obmedzené, menia sa podmienky, karantény… Toto si ľudia, ktorí vyvolávajú negatívne vášne, vôbec neuvedomujú.

Keď na vás doľahne smútok, idete tvoriť? Tak, ako niektorí umelci, ktorí hovoria, že najlepšie sa im tvorí v „depke“…?

Práveže, keď na mňa niečo takéto prichádza, tak začnem tvoriť, aby som to odohnala. Akože depky som mala, keď som mala 17 a kolísali mi hormóny. Vtedy som sa vypísala do básní. Občas cítim frustráciu, že čo bude o rok, ale u mňa frustrácia trvá tak hodinu-dve. Lebo som si vedomá, že vždy nejako bolo aj bude. A keď aj nebude, tak s tým nič neurobím. Vždy sú nejaké riešenia a ja som človek, ktorý keď urobí rozhodnutie, tak dáva hrubú čiaru za minulosťou a ide dopredu.

Spomenuli ste písanie básní v mladosti, v súčasnosti píšete knihy. Tá najnovšia má názov Ela v divadle život a sú to príbehy o jedinečných ľudských INAkostiach. Ten názov sa mi veľmi páči. Aký máte vzťah k inakostiam?  

Boli sme vychovávaní vo veľmi tolerantnej rodine. Môj starý otec bol učiteľ a jeho žiaci si ho nesmierne vážili. Boli medzi nimi aj Rómovia, ktorí k nám často chodievali na návštevu. Vždy sa k nimi správal úctivo. A keď chcel u nás niekto niekoho ohovárať, starký to z fleku zastavil. Nepripúšťal, aby sa niečo také dialo a ja som si ho za to nesmierne vážila. Vďaka nemu som veľmi tolerantný človek. Aj keď dcéra rástla a bavili sme sa napríklad o sexuálnych otázkach, vždy som jej vravela, že pre mňa za mňa aj keby bola lesba, dôležité je, aby bola zdravá a šťastná. Jediné, čo nedopustím je, aby ju niekto bil či psychicky týral… Pociťujem obrovskú bolesť, keď sa niekomu deje krivda a je jedno, či sú to starí ľudia, deti, zdravotne postihnutí. Nemám rada ani porovnávanie medzi deťmi či šikanu v škole, neznášam to a nemám k takémuto správaniu ani štipku tolerancie. A dávam to aj dosť jasne najavo. Niektorí si vtedy ťukajú po čele, ale to mi je úplne jedno.

A tie inakosti?

Vždy ma bavila kontroverzia. Poukazovať na veci, ktoré tu sú, ale ľudia ich potláčajú, tabuizujú, stigmatizujú, skrývajú, nechcú ich vidieť. Prečo, keď je to súčasť života? Neuznávam tiež, keď niekto na niečo poukáže a druhý povie, že je to nenormálne. Ako on vie, čo je normálne? To sú len spoločenské normy, ktoré tvoria ľudia a vznikajú na základe väčšinového názoru. Ten sa v mnohých prípadoch tvorí na základe fám, osobných predsudkov a to môže byť aj nebezpečné, alebo inak nežiaduce.

Ste koučka, čo je dnes pomerne obľúbená profesia. S čím pomáhate ľuďom?

Koučov je dnes ako húb po daždi. Ja sa tak však prioritne neprezentujem, nebudujem si v tomto smere klientsku základňu. Nedávam nevyžiadané rady, nezdieľam motivačné citáty, podľa mňa je toho už všade veľký pretlak. Väčšinou ma oslovujú ľudia sami od seba alebo na odporúčanie, ktorí majú problémy so vzťahmi alebo s výchovou detí. Alebo keď nevedia, kam sa uberať v živote, majú finančné problémy, sú v ťažkej situácii, nevedia si ohodnotiť svoju prácu a boja sa zapýtať peniaze za svoje výrobky. Také bežné veci…  Hneď na začiatku im poviem, že budem mať veľa otázok a budem chcieť poznať odpovede. Nebudem ich však ovplyvňovať svojimi názormi. Keď vidím, že do toho chcú ísť, tak sa im venujem. Ale keď počúvam len samé sťažnosti, tak im rovno poviem, že na nich nemám čas. Lebo sú ľudia, ktorí by sa chceli mať dobre, ale ani si nevedia zadefinovať, čo to pre nich znamená, čo by malo byť inak, majú a hľadajú len rôzne výhovorky, ako sa čo nedá. Paradoxne, poznám aj dosť učiteliek a učiteľov, ktorí sú takto nastavení. Podceňujú sa a hoci niečo nikdy nevyskúšali, dopredu hovoria, že to nevedia a že to nedajú, cítia sa nedocenení, menejcenní, frustrovaní.

Takýto prístup však potom môžu prenášať na deti, ktoré vychovávajú a vzdelávajú.

Presne tak, no oni si to neuvedomujú Moja obľúbená otázka na školeniach je: „Čo by ste robili, keby ste prišli o prácu?“ A nastane ticho. Mnohí z nich jednoducho nevedia. Odpovede sú také, že sa nad tým ani nezamýšľali, alebo že oni nič iné nevedia robiť. A potom sa pýtam, ako očakávajú od žiakov, že sa budú komplexne rozvíjať, keď sa oni sami takto prezentujú? Lebo toto mi fakt nejde do hlavy. Netvrdím, že sa majú prezentovať tak, že vedia všetko, pretože nikto z nás nevie všetko. Ale dopredu hovoriť, že niečo neviem a nedám, bez toho, aby som to vôbec otestoval, tak to je minimálne zvláštne. 

Máte veľmi široký záber – ste umelkyňa, ktorá tvorí originálne bábky, úradníčka, ktorá žije pre školstvo, autorka kníh, koučka a lektorka… Je niečo, čo ste si ešte nesplnili a hovoríte si, že raz sa aj do toho pustíte?

Je toho veľmi veľa. Minule sme sa s kamarátkami bavili a vravím, že keby som teraz umrela, tak ma to normálne naštve. Veď ja mám ešte toľko plánov, že by som potrebovala ešte ďalší paralelný život na všetko, čo chcem. Veľa ľudí sa ma pýta, ako to robím, že mi ide všetko, do čoho sa pustím a či vôbec niekedy aj spím. Odpovedám, že je to tým, že sa púšťam len do toho, čo ma baví. A čo ma nebaví, od toho idem preč a nestrácam tam čas. Moja ďalšia životná méta je vedieť vyrezávať. Alebo tvoriť miniatúry z dreva. Lebo po starom otcovi mi zostala rezbárska dielňa a už si zháňam drevo. Po starkej mám zase paličkársku výbavu, ale tú asi niekomu darujem, na to nemám nervy.

Možno v 80-tke aj na to príde…

No neviem, je tam namotaných snáď 400 nitiek a ja neznášam páranie. Párať sveter, to by ma porazilo. Keď robím bábku a niečo pri oblečení pokazím, vždy to spravím tak, že to tak má byť a nepáram. Urobím z nedostatku know how, a je jasné, že to viac neviem zopakovať. Potom je každý kus neopakovateľný a jediný originál, ktorý mám chránený aj vlastnou Ochrannou známkou.

Nestretávate sa s tým, že vám ľudia povedia – do toho už nechoď, na to si už stará?

Vôbec nie. Ale je pravda, že veľa žien v mojom veku samo o sebe hovorí: Toto už nemôžem, už som stará… A ja vždy vravím: „Čo ti šibe? Teraz len začíname žiť…“ A každý deň, keď sa zobudíme, môže byť TERAZ.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)