Jozef Gašparík: Ukrajinci sú na našom trhu práce v nevýhode, boja sa ich len tí, ktorí trochu zleniveli

Bojíme sa, že náš pracovný trh ovplyvní prílev ukrajinských utečencov, vojnou spôsobený nedostatok súčiastok i materiálov aj vysoká inflácia. Bude vyššia nezamestnanosť a nižšie mzdy? Jozef Gašparík z pracovného portálu pracuj.sk hovorí, že aj z krízovej situácie sa dá vyťažiť. A kto teraz naberie odvahu zariskovať, má šancu vyrokovať si lepšiu pozíciu aj vyšší plat.

• Voľných miest je dosť, zamestnanci sa však boja meniť prácu

• Čo robiť, keď klesá reálna mzda

• Prečo sú Ukrajinci na našom pracovnom trhu v nevýhode

• Nie je pravda, že máme priveľa vysokoškolákov

• Ako sa môže zamestnať prekvalifikovaný človek, ktorého nikde nechcú

Vplyvom inflácie a zvyšujúcich sa nákladov na život nám klesajú reálne mzdy. Dnes si už za výplatu nekúpime to, čo pred rokom, drahšie sú potraviny, pohonné hmoty, energie… Reaguje nejako na túto skutočnosť už aj náš pracovný trh? Napríklad ponúkajú zamestnávatelia v inzerátoch vyššie mzdy, prípadne viac ľudí mení prácu pre nespokojnosť s výplatou?

Ono to spočiatku vyzeralo veľmi pekne, pretože nominálna mzda medziročne narástla o viac ako 100 eur, a čo je dôležité, stúpli mzdy aj v štátnej správe. V súčasnosti však do tejto hry nevstupuje len inflácia, ale do veľkej miery najmä vojna na Ukrajine, čo spôsobuje rôzne problémy. No ak sa pýtate, či si viac ľudí teraz hľadá prácu, tak je to práve naopak. Pre pracovný trh a pracovné portály nie sú totiž najdôležitejší dlhodobo nezamestnaní, ani tí, ktorí len krátkodobo prišli o prácu a ľahko si nájdu druhú, ale najvýznamnešiu časť uchádzačov o prácu tvoria ľudia, ktorí sú zamestnaní, avšak nie sú spokojní. A tí dnes volia stabilitu. To je najčastejší faktor krízy, že ľudia volia istoty a na trhu práce je to v súčasnosti veľmi vidno.

Čo to znamená?

Pracovných ponúk je pomerne veľa, no v mnohých sektoroch chýba dostatok uchádzačov o prácu. Zamestnávatelia majú napríklad stále veľký problém nájsť ľudí do gastra. No nielen tam. Dnes si totiž mnohí zamestnanci povedia, že radšej vrabec v hrsti, teda stará práca, s ktorou nie sú až tak spokojní, ako ísť do novej, byť tri mesiace v skúšobnej dobe a zariskovať, že ich zamestnávateľ prepustí. Možno ich ovplyvňuje aj naratív, že na trh práce prichádzajú ľudia, ktorí môžu byť lacnejší a teda aj zaujímavejší pre zamestnávateľov. No a v neposlednom rade, vyššie ceny sa neprejavujú len na potravinách a pohonných hmotách, ale už aj v nájmoch a drahších hypotékach, preto ľudia nechcú riskovať.

Je však zdražovanie dostatočným dôvodom na to, aby si zamestnanec od zamestnávateľa vypýtal zvýšenie mzdy?

Prečo nie? Je dobré držať sa toho, že vždy treba robiť to, čo ostatní nerobia. Takže keď ostatní čakajú a boja sa zmeniť prácu, vy môžete vtedy poukázať na svoju hodnotu a rokovať so zamestnávateľom o vyššom plate. Teraz je veľmi prajné obdobie na to, aby si človek zlepšil podmienky vo firme, kde pôsobí alebo aby si hľadal niečo nové, pretože pracovných príležitostí je dosť. A keďže ľudia prácu veľmi nemenia, tak zamestnanci sú drahší. Opäť použijem príklad gastra – platy tu rastú, ale aj v Bratislave majú zamestnávatelia problém nájsť dostatok zamestnancov, pretože už sme síce odložili respirátory, ale všetci sa obávajú, čo bude na jeseň. Takže keby ste sa rozhodli pracovať v gastre, viete vďaka tejto neistote vyrokovať vyššiu mzdu. To isté platí o prevádzkach, ktoré boli dlhodobo zatvorené a zrazu ich treba posilniť. Je veľa oblastí, kde vie zamestnanec aktuálne získať lepšie podmienky.

Ako by v tejto situácii mali zareagovať zamestnávatelia? Stačí sa spokojiť s tým, že ľudia sa boja meniť prácu, alebo je lepšie poistiť si zamestnancov tak, že im percentuálne zvýšim mzdy, keďže viem, že reálna hodnota ich výplaty je nižšia? 

Záleží od lokality, sektora, od toho, aká je ponuka a dopyt. Vždy to riadi trh. Ak zamestnávatelia vidia, že sa im hlási málo ľudí na pozície, ktoré potrebujú obsadiť, tak prirodzene zvyšujú mzdy. No nie každý si to môže dovoliť. Aj na zamestnávateľov dolieha zvýšenie cien a nedostatok materiálov. Stúpajú im náklady. A môžu sa dostať do veľmi ťažkej situácie, keďže na jednej strane je kríza, inflácia a na druhej strane ľudia budú žiadať vyššie mzdy.

Môže vojna na Ukrajine a prílev utečencov nejako výrazne ovplyvniť náš pracovný trh a zamestnanosť? Najmä na sociálnych sieťach sa objavujú komentáre, že nám klesnú mzdy, lebo utečenci budú ochotní pracovať za menej. Je to ale naozaj tak? Alebo môžeme z tejto stiuácie aj niečo vyťažiť?

Vo všeobecnosti by sme z toho mohli skôr vyťažiť. Napokon, Slovensko už dlhodobo ťaží z ekonomických migrantov. Ukrajinci tu pracovali aj pretým, ako sa začala vojna. Samozrejme, keď sa pohne 5 miliónov ľudí, tak sa to prejaví už aj v menších obciach. Zrazu v mestách, ktoré majú 10-tisíc obyvateľov, je 200-300 Ukrajincov a istá časť populácie možno cíti obavy. No podľa Inštitútu finančnej politiky títo ľudia pracujú najmä na jednoduchších pozíciách, ako montážni pracovníci, ženy ako upratovačky, teda robia skôr manuálne práce. No ak človek pozná Slovensko, vie jazyk a má isté odborné zručnosti, tak sa nemá čoho báť! Veď Ukrajinci budú vždy v nevýhode na našom trhu práce. Nevedia jazyk a mnohí nie sú dostatočne kvalifikovaní pre náš trh.

Zvláštne, že toto si málokto uvedomuje a ľudia sa boja, že im práve Ukrajinci vezmú prácu…

U niekoho to môže byť pochopiteľné. Keď pracovník doteraz vedel v zamestnaní ponúknuť iba to, že hovorí po slovensky a inak robil stále tú istú opakovanú úlohu, pričom nič nové zamestnávateľovi neprinášal, možno je to pre neho aj isté zrkadlo. Spätná väzba, ktorá mu ukazuje, že sa treba posúvať ďalej a možno ísť na nejaký rekvalifikačný kurz, pretože človek potrebuje aj v zamestnaní rásť. Niektorí ľudia možno zleniveli, majú pocit, že zamestnávateľ im má dať všetko na tanieri a potom sa môžu báť, že niekto príde a môže im „ukradnúť“ ich prácu. Na druhej strane, naša ekonomika – stále dosť orientovaná na manuálnu prácu najmä vďaka automobilovému priemyslu a jeho subdodávateľom – víta záujemcov o prácu z Ukrajiny, pretože dlhodobo bol v tomto sektore nedostatok ľudí. Väčšina slovenskej populácie sa totiž posúva do vyššie kvalifikovaných profesií. Tak je to aj v Česku, Nemecku, Rakúsku, a to je dobre.

Mali by sme sa začať obávať zvýšenej nezamestnanosti? Síce sa stále hovorí, že nie, avšak minister hospodárstva Richard Sulík povedal, že keď nebude plyn a rýchla náhrada zaň, odstavia sa veľké fabriky a hrozí nám 600-tisíc ľudí bez práce. Zároveň mnohé segmenty už teraz pociťujú problémy s nedostatkom niektorých komponentov, ktoré sme dovážali z Ruska či z Ukrajiny. Môže sa aj z tohto dôvodu začať veľké prepúšťanie?

Určite hrozí zvýšenie nezamestnanosti v sektoroch, ktoré sú výsostne naviazané na ruských dodávateľov a nerastné suroviny. No bude to záležať aj od toho, ako sa štát postaví k tejto situácii. Najmä ako bude schopný nahrádzať nerastné suroviny z iných krajín alebo ako bude dotovať firmy, keď ich budú kupovať za znevýhodnené ceny. Na druhej strane, môže tu vzniknúť jeden paradox: Ak štát veľmi prísne zastropuje cenu nerastných surovín, ktoré v letných mesiacoch môžu prirodzene klesať pri niektorých komoditách, môže sa stať, že prílišná regulácia trhu skôr uškodí. Čiže dôležité budú kroky štátu a tiež to, ako dlho bude trvať konflikt na Ukrajine.

Čo je na Slovensku väčší problém – to, že veľa ľudí nemá žiadnu kvalifikáciu, alebo skôr to, že na mnohých pozíciách máme prekvalifikovaných ľudí?

Ako v čom. Najhoršie je, že svoju kvalifikovanú pracovnú silu exportujeme do zahraničia. To je veľká chyba nášho podnikateľského prostredia. Konkrétne toho, že nemáme štátom tak nastavené podnikateľské podmienky, aby sme vedeli presúvať ľudí z manuálnej práce na vývojárov, ľudí v službách, na kreatívcov, ktorí by zamestnávateľov ťahali ďalej. Práve z Ukrajiny môže prísť teraz veľký potenciál vo všetkých oblastiach a možno by sa trh mohol začať trošku preorientovávať.

Roky sa hovorí o tom, že nekvalifikovaným ľuďom pomôžu rekvalifikačné kurzy. Vďaka nim sa vraj každý bude môcť ľahko presunúť na prácu, ktorá je žiadaná.

Rekvalifikačné kurzy u nás každý rok absolvuje približne 6-tisíc ľudí, čiže to nie je zásadná časť populácie. Záujem o ne sa v minulom roku nejako nezvýšil, dokonca trošičku klesol, ale tým, že ponuka kurzov bola menšia, tak boli stále plné. Problém je, že stále nie sme schopní robiť rekvalifikačné kurzy plošne. Napríklad na Hornej Nitre sa často hovorilo, že skúsime ľudí rekvalifikovať z baníkov na nejaké iné manuálne práce, ale je to veľmi pomalý proces.

No zrejme by sa to oplatilo.

Staršie dáta z Repasu (Inštitút vzdelávania a osobnostného rozvoja) hovoria, že ľudia, ktorí absolvovali rekvalifikačné kurzy, zarábali potom viac asi o 10 percent, mali lepšie možnosti nájsť si prácu a dokázali aj kariérne rýchlejšie rásť. Kvalifikácia je dôležitá a zo všetkých našich dát vidno, že Slovensko je skôr menej kvalifikované. Vidíme to aj na pracovných pozíciách – keď sa otvorí ponuka práce v oblasti upratovania alebo iných jednoduchších manuálnych prác, tam je počet životopisov niekoľkonásobne vyšší, než pri manažérskych pozíciách alebo takých, ktoré si vyžadujú vysokoškolské vzdelanie.

Mnohé pozície máme vraj prekvalifikované, pretože vysokoškoláci si hľadajú miesta na stredoškolských postoch. A je všeobecne známe, že najmä v štátnej a verejnej správe máme často aj sekretárky s vysokou školou.

Keď sledujem dáta, zisťujem, že sa tu vytvára predstava, aké je to časté, že vysokoškoláci chodia na stredoškolské pozície. Veľmi to však záleží od regiónu. Pravdou je, že máme veľa regionálnych vysokých škôl, pričom objektívne ich absolventi sa nevedia s danou vysokou školou uplatniť v danom regióne. Napríklad ak niekto vyštuduje medzinárodné vzťahy v Banskej Bystrici a chce sa tam uplatniť v oblasti diplomacie, tak má problém. Ak chce ostať v regióne buď bude robiť v inej oblasti alebo pôjde na stredoškolskú pozíciu. Nedávno som bol v Slovinsku na vedeckej konferencii a tam sú 4 verejné vysoké školy, pričom je to bohatšia a menšia krajina ako Slovensko. My máme 10-násobne viac vysokých škôl. No keď sa medzinárodne porovnávame, koľko máme vysokoškolákov na počet obyvateľov, Slovensko stále patrí ku krajinám, ktoré ich nemajú až tak veľa. Na Západe je trend, že polovica populácie už začína mať vysokú školu. My stále dosahujeme štvrtinu a máme pocit, že už je to veľa.

Čiže pokojne by sme vysokoškolákov mohli mať oveľa viac?

Ak chceme krajinu posúvať k vyššie kvalifikovaným pozíciám a službám, lebo to má byť trend, tak určite áno. Nie je výhodné, keď väčšina ľudí dlhodobo pracuje manuálne, lebo manuálna práca sa rýchlo nahradí. A podľa štatistík OECD vidíme, že Slovensko je najviac ohrozené z hľadiska automatizácie. Čiže musíme ľudí tlačiť do sofistikovanejších pozícií, a to robia vysokoškoláci. Ibaže, keď štát zvolí nie úplne vhodnú politiku tabuľkových platov, kde hodnotí najmä to, či človek má vysokú školu alebo nie, tak spôsobí lovenie titulov častokrát na súkromných školách, kde vieme ako to niekedy funguje… No stále mám za to, že v súkromnom sektore sa vysoká škola viac vyplatí. Vysokoškoláci sú žiadanejší na trhu práce a majú ďaleko väčší kariérny rast. Stredoškolák nastúpi na nejakú pozíciu, možno niekedy má vyšší plat než jeho rodičia, ale keď sa tam zastabilizuje, celý kariérny život takmer vôbec nerastie alebo len veľmi mierne. Vysokoškoláci svoj plat takmer zdvojnásobia.

K prekvalifikovaným ľuďom patria najmä manažéri s bohatými skúsenosťami, ktorí však už nechcú pôsobiť na vrcholových pozíciách. Mnohí majú veľký problém sa zamestnať, pretože na pracovnom pohovore im povedia: „Ste pre nás príliš dobrý.“ HR manažéri sa boja, že takýto človek na nižšej pozícii dlho nevydrží a nezvládne to, že už nemôže rozhodovať. Berú to tak, že bývalý manažér je teraz možno trochu vyhorený, unavený, ale skôr či neskôr opäť zatúži po vyššej pozícii.

Syndróm vyhorenia je veľmi dôležitá téma. Obzvlášť po koronovom období, keď sa veľa ľudí nemohlo odreagovať tak, ako by chceli a boli zavretí len doma. Štatistiky hovoria, že stúpli problémy v domácom prostredí, a to všetko sa potom prejavuje aj v kariérnom živote. Sú to spojené nádoby. Aj preto čoraz viac zamestnávateľov apeluje na využívanie benefitov a rozvoj mimopracovného života, aby sa človek dokázal vyvarovať syndrómu vyhorenia, ktorý je najmä pri manažérskych pozíciách.

Prečo sa však zamestnávatelia boja zobrať človeka, ktorý dlhé roky robil na manažérskej pozícii, má množstvo skúseností, vzdelanie, ale už jednoducho nechce a chce sa „upichnúť“ niekde nižšie, kde nemá takú zodpovednosť?

Neviem, či sa zamestnávatelia nevyhnutne boja. Možno majú pocit, že keď má človek prejsť na nižšiu pozíciu, mohol by byť menej efektívny a nebude taký spokojný. Hoci áno, problém môže byť aj v tom, že nadriadený, ktorý by mu mal šéfovať, si povie: „Keď on má toľko skúseností, môže ma vymeniť a môže získať moju pozíciu.“ Povedzme si na rovinu, že pohovory a prijímanie zamestnancov nikdy nie sú úplne objektívne, to sa nedá. Každý do toho vkladá istú mieru subjektivity a akoby vlastné presvedčenie o tom, čo by zamestnanec mal prinášať. A nemusí to byť len problém prekvalifikovaných zamestnancov, ale aj starších, kde je obava, že majú zaužívané nejaké postupy, sú na niečo zvyknutí.  Nadriadený radšej zaučí niekoho mladšieho, koho môže viac ovplyvňovať, koordinovať a kto ho tak rýchlo nepredbehne. A prekvalifikovaný človek to má skutočne ťažké, ak sa chce dostať na nižšiu pozíciu, lebo začína byť potenciálnou hrozbou.

Čo majú ale títo ľudia robiť, keď majú manažérskej pozície plné zuby a do dôchodku je ďaleko?

Najlepšie je hľadať si adekvátnu pozíciu tomu, čomu sa venovali. Viem, že niekedy sa nám nechce celý život pracovať naplno, nosiť si prácu domov a rozmýšľať o nej aj cez víkendy. Ale je dobré, čo najviac sa priblížiť pozícii, v ktorej zamestnanec pôsobil. Ak nie, tak pri pohovore treba dať budúcemu zamestnávateľovi jasne najavo, že nemá ambíciu dostávať sa vyššie, ale hľadá si stabilnú prácu, kde sa chce akoby ďalej posúvať k dôchodku a získať energiu na ďalšie prejavenie sa. Bývalí manažéri by mali priamo popísať aj dôvody, prečo si volia menej kvalifikovanú pozíciu, lebo vždy je to pre zamestnávateľa podozrivé. Možno sa pýta, či ten človek neklame v životopise, alebo či tam nie je nejaký iný dôvod, prečo sa snaží meniť prácu.

Klamanie v životopisoch je pre týchto ľudí bežné, ale nie v tom, že by si vymýšľali svoje pracovné skúsenosti, ale, naopak, k mnohým sa nepriznajú. Je to v poriadku?

Je to jedna z možností. Aj keď ja som skôr zástanca transparentnosti. Radšej povedať: „Áno, venoval som sa tomu, ale už nemám túto ambíciu.“ Zamestnávateľ v praxi rýchlo odhalí klamstvá. Ale, samozrejme, ak človek vyhodnotí, že niečo v životopise ho môže znevýhodniť, tak chápem, ak to odstráni. Vždy je to o tom, že musíte presvedčiť zamestnávateľa, aby vás dostal na pozíciu, ktorú chcete. Je na vás, čo odprezentujete, čomu sa budete venovať v životopise aj na pohovore.

Čiže pracovný pohovor je vždy tak trošku aj hra?

Určite áno. My sami by sme celý proces radi zobjektívnili, lebo pre HR manažéra nie je ľahké napríklad ani správne určiť kvalifikáciu človeka. Nevie odskúšať programátora, účtovníka či iné špecializované profesie a zistiť, či je človek vo svojej práci naozaj dobrý. Preto pripravujeme portfólio testov, aby sme vedeli zistiť presný level znalostí človeka, aby bol výberový proces viac objektívny. Napríklad v Amerike robili prieskum, kde 80 percent ľudí priznalo, že pri pohovore klamú. Avšak aj HR manažéri uviedli, že nepristupujú k výberu objektívne, ale vždy je tam aj subjektívny faktor. A keď im je niekto nesympatický, je v nevýhode.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)