Tam, kde sa deti už nezmestia na ľad a SZĽH vraj nevie pomôcť
Pri návšteve HK Iskra Partizánske som videla „budovu“ mimo štadióna, z ktorej viedla akási guma až na ľad. Vysvetlili mi, že je to provizórny priechod a vlastne aj prechod pod korčule zo „šatne“ na ľad. V tej budove, ktorá na mňa pôsobila skôr ako garáž, sa ešte pred asi 35 rokmi prezliekal slávny hokejista Zdeno Chára. Partizánske problém s deťmi nemá, naopak. Vážnym problémom je, kde budú trénovať, hrať a prezliekať sa, okrem iného. Finančný manažér klubu Matúš Martiška aj o tom, prečo im gro projektov SZĽH nepomôže, o novej voľbe prezidenta SZĽH, či fanúšikoch, ktorí vidia len výsledky, ale hokej ako taký nepodporia. HK Partizánske si vybrala redakcia podľa mediálnej dohody so SZĽH.
Ako zatiaľ vnímate hokejovú diskusiu na Dalito?
Zástupcovia klubov sa snažia vysvetliť svoju pozíciu, kde chcú klub dostať a čo potrebujú riešiť. Aké majú problémy. Je to zaujímavé, pretože je ťažké od nich očakávať, že majú ešte čas a chuť pre ešte vyššie ciele, a to je spájanie sa všetkých na Slovensku pre hokej. Veď denne riešia ako prežiť. My sme malý klub, ktorý funguje od roku 2009. Začínali sme s 20-30 deťmi, dnes sme na úrovni 230 detí, pri počte obyvateľov v Partizánskom 20000.
A konkurencia?
Samozrejme máme, sú tu Prievidza 24 km, Topoľčany 18 km , Piešťany, Trenčín, ktorý je najväčším magnetom pre lepších hokejistov.
Takže, vy nepotrebujete projekty SZĽH ako dostať Deti na hokej?
My sme s nimi začali pred ôsmymi rokmi. Zvážali sme deti z materských škôl a učili ich korčuľovať. Vďaka tomu máme dnes to vysoké číslo. Teraz sme v štádiu, že deti už máme a jedna plocha nám je málo. A na druhú nemáme peniaze.
Keď som prišla, usmiali ste sa, keď som vás upozornila, že nie som hokejový odborník, len fanúšik, ktorý hokej sleduje, aj keď sa mu nedarí. Opravili ste ma, že ani vy vo vedení klubu. Kto potom riadi kluby na Slovensku?
Určite je to o vzťahu k hokeju. Keby to neboli srdciari, tak hokej je už úplne niekde inde. Dnes v kluboch preberajú štafetu nadšenci. Nemôžeme od každého očakávať, že to bude iba manažér, ktorý zvládne aj krízové situácie aj odbornosť. Niekedy z entuziazmu vyťažíte viac, ako od profesionála. Je to aj náš prípad, pretože sme tu dobrovoľníci. Keby sme mali profesionalizovať vedenie klubu, tak sa už nezmestíme do rozpočtu. Takže sme tu dobrovoľníci, ktorí sa v amatérskych podmienkach snažia robiť profesionálny hokej. Sú to všetko ľudia z biznisu, ale bývalí hokejisti. Máme ešte čestného prezidenta, pána Grznára, ktorý nás trénoval a nejakým spôsobom pritiahol späť k hokeju.
Chodím po Slovensku a vidím, v akých podmienkach deti športujú. U vás máte zrekonštruovanú halu, aj keď niektoré šatne máte stále aj vonku v tridsaťročnej budove, v ktorej sa prezliekal ešte Zdeno Chára, ktorý má dnes 42 rokov.
Mesto v roku 2007 zakrylo halu pre 50-60 hokejistov a nepredpokladalo, koľko ich tu raz bude. Našťastie máme ešte práve tú starú budovu, kde sa nám prezliekajú kategórie od štvrtákov nižšie. Štadión z vonku naozaj vyzerá veľmi pekne, sme radi za podporu prevádzkovateľa, teda mesta, ktoré je našim hlavným finančným partnerom. Stále nám však chýba zázemie, aj posilňovňa, jednu miestnosť sme si prerobili na klubovňu. Dobudovať sme si museli aj multifunkčné ihrisko. Aj v tomto prípade sme išli cestou projektu grantu z Tatra banky, plus príspevok z MF SR, takže sa snažíme.
Prečo nemáte kategóriu juniorov?
Pretože sme na to malé mesto. Naši juniori buď hrajú niekde inde, ale sme ich zaradili do seniorov, ktorí hrajú druhú ligu.
Poplatok za štartovné zvládate? Mnohí o ňom hovoria ako o „hokejovom výpalnom“.
Štartovné podľa nás SZĽH veľmi zle odkomunikovalo. Keby na začiatku povedali klubom, že zaplatíte čiastku, z ktorej my zaplatíme toto a toto, a vás odbremeníme od tohto a tohto, tak by kluby k tomu asi pristupovali inak. Ale bolo to prezentované tak, že dostanete peniaze od štátu a následne zaplatíte štartovné. Vyvrcholilo to až do toho, že v Banskej Bystrici sme inštitút štartovného museli zrušiť, lebo kluby to už nemali z čoho platiť. Podľa mňa, toto bola základná chyba. Niečo zo strany SZĽH z tých peňazí zrealizovali, mnohé však zatiaľ nie. V každom prípade sa však nevieme stotožniť s výškou štartovného, ktorá je pre každý klub privysoká.
Pán Kohút pre Dalito povedal, že jeho misia prináša prvé ovocie.
Nechcem byť len kritický, pretože nové vedenie prinieslo aj iný pohľad na veci a veľa ľudí má tak záujem zmeniť niečo aj na klubovej úrovni. Takže, určite priniesol aj veľa pozitív, ale aj kopec negatív. Ide o to, či sa stotožníme s tým smerom, kam to má smerovať alebo budeme hovoriť len o tom, čo je teraz zlé a čo je dobré.
Prezident SZĽH prináša myšlienky zo sveta. Sú podľa vás u nás realizovateľné?
Celá nová myšlienka okolo hokeja sa posúva do celospoločenskej zmeny, zmeniť vnímanie a myslenie ľudí, napríklad, ako deti majú tráviť čas a nie len o tom, čo sa má zmeniť. Zapojili sme sa aj my. Od septembra máme na všetkých školách v meste ambasádorov športu, ktorých zaplatil a vyškolil zväz. Každý deň sú na inej škole, prídu medzi deti na dve hodiny a deti športujú bez toho, že by ich niekto vyslovene riadil. To je možno prvý krok, aby šport začali vnímať aj ich rodičia.
Pán Kohút nesľuboval výsledky na MS v hokeji 2019, sľuboval stabilizovať zväz. Podarilo sa mu to?
Z pohľadu financií určite, na valných zhromaždeniach už neriešime dlhy, ale investície, ale je pravdou, že zväz dostáva aj viac peňazí od štátu. Zväz určite poupratoval, otázkou je , či sa peniaze míňajú tak, akoby sa mali.
A nie?
Neviem či mám povedať nie, ale nevieme sa stotožniť s niektorými vecami.
S ktorými?
Prostredníctvom Riša Pavlikovského sme posúvali náš klubový názor ďalej. Všetky otázky mi boli na začiatku kongresu vysvetlené a je už na kluboch, ako sa k tomu postavia. Je tam však zmluva medzi Infrou a firmou Stengl… Poviem to na príklade nášho klubu. Všetky projekty, ktoré SZĽH teraz realizuje máme u nás už roky. Strelnicu, kamerový systém, a som rád, že zväz chce tiež takýmto spôsobom kluby viesť , ale otázkou je, či je teraz ten správny čas. Investovať do toho toľko peňazí a či radšej, vzhľadom na stav štadiónov, tie peniaze neinvestovať do infraštruktúry. Vyžadujú, aby sme to robili ako vo Fínsku, kde je ale 280 štadiónov, u nás sotva 70. Veď my už nevieme deti zmestiť na ľad. Takže hľadajme spôsob pomoci tam, kde deti sú, inak nám pre chýbajúcu infraštruktúru opäť prestanú hrať.
Narážate na Liptovský Hrádok?
Aj. Uznávam, že pán Kohút nás navštívil. Videl náš projekt ďalšej haly. Povedal však, že Partizánske nie je bielym miestom na mape hokeja, kde chce stavať on. Nechcem mu nič vyčítať, rozhodol sa ako manažér, my si však tým pádom už nevieme pomôcť. Aj keď nám mesto naozaj pomáha, a aj keď si mnohé robíme sami skôr ako prídu projekty zo SZĽH. Zväz nám aj dal veľkú dotáciu 250 000 eur, ktoré mesto minie na osvetlenie, ozvučenie a rolbu, ale ja už nemám odvahu od mesta pýtať ďalšie peniaze na druhú plochu, pretože k dotácii od zväzu plánuje mesto pridať rovnakú sumu zo svojho rozpočtu a rekonštruovať ešte aj chladiaci systéme ľadovej plochy.
Prezident hovorí, že zväz pomôže, ale gro musíte sami.
Na kluboch sa výstavba štadióna asi ťažko dá riešiť. To je vec, ktorú buď prevezme samosprávny kraj, veď na výstavbu haly nemá ani mesto. A to ešte nehovorím o prevádzke.
Ale v Trenčíne, ktorý nie je bielym miestom na mape to išlo…
Jednoznačne má úspešnú históriu, kedysi sa tam od dorastu vyššie sústreďovali najlepší hokejisti, dnes už aj v mladších kategóriách. Rozhodnutie otvoriť tam stredoškolskú akadémiu nám neprekáža a má podľa nás zmysel práve tam, ale malo by sa takto pomáhať aj inde.
Počuť už názory, že najväčší prospech zo zmeny v SZĽH majú zlatí chlapci.
Ja to takto necítim. V klube vidíme ich úlohu v komunikácii s verejnosťou, tam naozaj môžu urobiť kopec práce a aj tak robia.
Novému vedeniu SZĽH sa podarilo ľudí od hokeja spájať?
V prípade štartovného ich určite spojil (úsmev), a aby sme nehovorili len o ekonomických veciach, tak aj v prípade modelu súťaží, v niektorých oblastiach ale samozrejme stále prevládajú medzi klubmi historické väzby a boľačky.
Koho budete voliť za nového prezidenta SZĽH?
A máme už nejakého kandidáta?
Ja som už počula aspoň 5 mien.
Ja žiadne oficiálne. Budem rád, ak niekto oficiálne vystúpi, povie chcem kandidovať, urobí stretnutie pre kluby a odprezentuje program. Myslím si, že to je cesta ešte pred kongresom. Aj pán Kohút by mal povedať, tu je odpočet mojej práce, urobili sme toto a toto, možno také a také chyby a do budúcnosti chceme robiť toto. Ako hlavný motív vnímame jeho haly, ktoré sľuboval a s nimi si otváral dvere do veľa klubov. Bohužiaľ realita je iná, ale to súviselo aj s modelom financovania, pretože aj naše mesto prejavilo záujem, ale už nebolo schopné sa zaviazať k modelu financovania, ktoré SZĽH navrhlo.
Zväz sa v mnohom inšpiroval z Fínska, kde to ide aj v hlavách, nielen finančne.
Ako spoločnosť nemáme na to, aby sme prvky z ich spoločnosti preniesli k nám. Mali sme tu aj lektorov z Fínska, ktorí nám školili trénerov. Bol som aj vo Fínsku, a keď sme s nimi mali debatu, zistili sme, že sme dva odlišné svety. Aj mne sa páči ich smer, ale možno ešte nie teraz, ale tá cesta tam je. Takto by sme sa mali meniť, aby sme boli viacej aktívnejší ako občania, viacej sa zaoberali tým, že čo by malo byť dobré pre deti a potom sa chytali aj na zmeny. Ale v tomto momente je naša spoločnosť veľmi, veľmi rozbitá.
To je aj výsledok toho, že žiadny klub na Slovensku už nerobí výbery, ale nábory?
Áno.
Čo robíte preto, aby hokej hrali aj deti rodičov, ktorí na to nemajú?
V roku 2011 sme dostali prvé väčšie peniaze zo zväzu ako výnos z Majstrovstiev sveta v hokeji a všetky sme ich minuli na nákup výstroje. Odvtedy u nás dostávajú všetci hráči, od kategórie predprípravky až po dorast, výstroj. To znamená, nekupujú si nič okrem hokejky a korčúľ. Máme v okolí možno najnižšie klubové príspevky.
Koľko?
Podľa ročníkov od 120 do 400 eur na sezónu.
Čiže 2x do roka?
Nie, každý mesiac, keď sme na ľade. To znamená od augusta po marec. Ale naozaj sú to najnižšie poplatky. Samozrejme, v prípade sociálnych prípadov hľadáme prostriedky, aby sme im pomohli.
A čo internátne akadémie? Je veľa názorov, že čím menej rodičov pri hokeji, tým lepšie.
Rodič má veľkú funkciu v rámci hokeja. Musí svoje dieťa podporovať, musí mu byť nablízku v ťažkých chvíľach. Nemyslím si, že odchody hráčov v piatej, šiestej, siedmej ani ôsmej triede niekam na internát, sú šťastným riešením pre rodinu. Trénovať intenzívnejšie je nutné až na strednej škole. Otázkou ale je, či rodičia nechcú pre dieťa radšej budúcnosť spojenú so štúdiom, ako to všetko postaviť na hokeji. Lebo od nejakého momentu rodičia už vidia, že z toho hokeja asi veľa nebude, tak si radšej vyberie školu. A to je práve najdôležitejšie. Takže, až keď v doraste začne naozaj intenzívne trénovať, tak môže naozaj vyniknúť.
Podarilo sa vám už vychovať reprezentanta?
Podarilo sa. Aj dievčatá. Je ich viac ako päť, ale menej ako desať.
Nie je to náhodná otázka… Vďaka tomu, že ste ich vychovali máte viac peňazí.
Ešte nie. Až keď si zahrajú vyššiu súťaž. Zatiaľ máme príspevok za históriu len za jedného hráča. Je to naozaj dosť ťažké preklenúť toto obdobie. Dostávame možno 1400 alebo 1500 za jedného hráča, raz ročne.
To je nič.
Pani Kosová a pán Kohút prisľúbili, že kluby, ktoré dostanú menej peňazí, dofinancujú. A zatiaľ slovo držia. Problém je to, že žijeme dobu projektov.
Je ich viac na papieri?
Nie, to by som nepovedal. My však nepotrebujeme vytvárať projekt na to, aby sme zaplatili trénerov a autobusy. My potrebujeme peniaze. My sme už na okraji možností na čo projektové peniaze použiť, pretože zimný štadión nie je náš. Druhú plochu z projektových peňazí nezískame. Takže my sme na konci.
Tak potom, aká je to pre vás situácia, lebo pán Kohút hovorí , že nemôžu stále všetci od nich len pýtať, projekty si musíte robiť sami.
Myšlienková.
Skúste konkretizovať.
V našich podmienkach, kedy potrebujeme pomôcť s infraštruktúrou, to znamená, že zväz by mal fungovať ako sprostredkovateľ alebo ako ten, kto otvorí dvere, kto pomôže. Tak ako pomohol v Trenčíne rozvinúť myšlienku kampusu, tak možno pomôcť či nám alebo Púchovu s druhou plochou. To je myšlienka.
Nepomohla by ani lacnejšia syntetika?
My tu máme syntetiku, ale využívali sme ju počas letnej prípravy. Má jednu nevýhodu, že tam musí byť človek, ktorý brúsi korčule, pretože u mladších hráčov sa rýchlo zatupia priamo na tréningu. Taká je naša skúsenosť. Neviem či to je unikátne alebo máme niečo špatné. Ale zase tiež nemáme plochu rovnajúcu sa celému ihrisku.
Ako sa dnes hľadajú peniaze inde?
Ťažko.
Musí to byť nadšenec alebo je to naozaj o projekte?
Musí to byť nadšenec. Dnes je už tých projektov veľa. Buď vám chcú pomôcť, alebo nie.
Kamaráti, známi alebo aj cudzí ľudia dokážu ešte dnes pomôcť?
Zatiaľ v našom prípade sú to kamaráti. Keď máme debaty s Rišom Pavlikovským o trenčianskom regióne, tam sa to už začína zvŕtať, že chcú pomôcť aj cudzí ľudia, ktorí chcú v hokeji lepšie výsledky. Partizánske je malé mesto, takže tu nám pomáhajú len kamaráti.
Akú skúsenosť máte s regionálnymi inštruktormi trénerov, platenými SZĽH?
Závisí od klubu. Naši kluboví tréneri majú podľa zmlúv dodržiavať pravidlá. V princípe sa vychádzalo z toho, čo mali pripravovať ako mandátni tréneri voči svojmu supervízorovi, takže my sme na tom zostali. Určite každý tréner potrebuje aj druhý pohľad na jeho metódy. Len je otázka, či ten výber bol správny. Nás má na starosti pán Tvrdoň, ktorý sem samozrejme chodil a určite s ním sami tréneri riešili potrebné veci. Nám sa ozval len takým spôsobom, že pôjdem do Partizánskeho, nepovedal kedy, nech sa tréneri na jeho návštevu špeciálne nepripravujú.
A dalo im to niečo?
Niečo áno, určite áno. Minimálne nás utvrdil v tom, že ak máme na ľade aspoň dvoch trénerov na každom tréningu, je to cesta správnym smerom.
Hokejové téma je na Slovensku veľmi citlivá. Fanúšikov zaujímajú výsledky. Z ich pohľadu sa doteraz nič nezmenilo.
Celá spoločnosť je zameraná len na výsledok. A to deformuje celý pohľad na hokej. My sme od roku 2009 nepozerali na výsledky. Chceli sme robiť najlepší hokej pre deti. A to, že sme už vychovali aj reprezentantov, je nejaká odmena. Ale keď sa začneme zameriavať už u mladších vekových kategóriách na výsledky, nie je to správne. Aj počas rozhovoru som začal hovoriť o tom, ako sú modelované súťaže, či sa s tým stotožňujeme alebo nie, lebo si naozaj myslím, že aj z pohľadu zväzu by malo byť oddelenie, ktoré by dávalo metodiku pre tú najmenšiu vekovú kategóriu. Už prebehli nejaké školenia v Novom Meste…
Bolo tam do 50 trénerov.
Áno, zúčastnili sa ho aj náš tréneri. Myslím si, že týmto smerom by mal zväz namieriť svoju pozornosť, aby sa práca v kluboch zintenzívnila v tejto vekovej kategórií.
Čiže jedno bolo málo?
Je veľmi dobre, že sa s tým začali zaoberať, ale malo by to byť trvalé.
Akú periodicitu? Pán Kohút si tieto podnety zhŕňa.
Raz za tri mesiace minimálne. Pretože trénera vieme uvoľniť a vráti sa s poznatkami, a potom sa tréningový proces v tej najmenšej kategórii zlepšuje.
Počula som, že potom boli tí tréneri „naspídovaní“.
Áno, chalanisko čo tam bol prišiel veľmi optimistický. Hneď to na ľade ukazoval. Takže to splnilo svoj účel. Touto cestou sa treba vybrať. A potom, keď už budeme mať viacej hráčov v ročníkoch, už to bude trošku iné. Chceme sa venovať výchove po kadetov a ďalej nech najlepší hráči idú do akadémií alebo extraligy, ale hráčov si chceme udržať do deviateho ročníka. Dnes však zisťujeme, že aj keď hráčom dáme výstroje zadarmo, aj keď sa im budeme snažiť vytvoriť najlepšie podmienky, aj tak často vyhrávajú ambície rodičov a hráč mení klub už počas prvých deviatich rokov. Potom sa samozrejme stáva, že je nevyrovnaná súťaž. Lebo niekde je už viac sústredených detí akoby do výberového klubu a my hráme s tými hráčmi, ktorých máme. Potom počúvame, na čo sú nám výsledky 25:4 a podobne. Samozrejme, keby sme hrali na približne rovnakej úrovni, tak každému to pomáha.
Myslíte si, že takáto verejná diskusia o živote jednotlivých klubov a SZĽH pomôže zmeniť názor fanúšikov orientovaných len na výsledok?
Určite áno, pretože fanúšik nevie o riadení klubu nič. Nevie o tých problémoch, s ktorými sa boríme. Nevie o problémoch s rodičmi, s financovaním, so súťažami, s ktorými povedzme nevieme do čoho ideme. A je na fanúšikovi, či sa o tom chce viacej dozvedieť alebo nie. Či si to len prečíta a prestáva nad tým rozmýšľať a povie si, to sú výhovorky nejakého funkcionára, ako Česi hovoria bafuňára, ktorý je v klube x rokov a chráni si svoje záujmy. My si nemáme čo chrániť. My peniaze z klubu nevynášame, my ich sem nosíme.
Videom aj o poplatkoch rodičov, o ľuďoch na hokejových kongresoch, novom systéme hry, ktorý klubom komplikuje život a ešte oveľa viac.